Marek Hudec
Anna Symington-Maar vysvetľuje, ako sa v školách vyrovnať so šikanou.
Študovala vo Francúzsku, Singapure, aj v Londýne. Anna Symington-Maar je spoluzakladateľkou projektu Teach for Slovakia a aktuálne rozbieha vlastnú organizáciu Rozmanita. Okrem toho, že školský systém vníma zvnútra, a vidí, ako narába s témou inakosti, je aj dúhovou mamou. Rozhovor nadväzuje na text, v ktorom sme sa pýtali heterosexuálnych rodičov, ako pristupujú k téme LGBTI vo výchove svojich detí.
Pracovali a študovali ste vo viacerých krajinách. Ako sa v rôznych školských systémoch otvárala téma inakosti?
Chodila som do školy v šiestich rôznych krajinách, no o diverzite sme sa v tom čase rozprávali dosť málo. Učitelia túto tému skrátka neotvárali, mám pocit, že si mysleli, že to nie je ich úloha. Je to smutné, mala som totiž veľa kamarátov, ktorí boli v niečom viditeľne iní, či už zdravotne znevýhodnení, výzorovo sa líšili, nerozprávali dobre jazykom školy, boli inej sexuálnej orientácie. A často zažívali posmešky, vylúčenie z kolektívu či šikanu. Sama som bola terčom šikany za to, že som Slovenka, mnohé deti ma preto nazývali upratovačkou alebo prostitútkou a chceli ma tým ponížiť.
Aké to potom bolo, keď ste pracovali už ako učiteľka v Londýne?
Bolo to iné, pracovala som vo veľmi rozmanitej škole, naši žiaci a žiačky pochádzali z viac ako 60 krajín. Boli tam veľmi bohaté, ale aj veľmi chudobné deti, potom znevýhodnené, nepočujúce, nevidiace, na vozíku, deti, ktoré deň predtým prišli do Anglicka a nevedeli ani slovo po anglicky, alebo také, čo v danej štvrti žili už štvrtú generáciu, a predsa nikdy nevideli Big Ben vzdialený len 2 kilometre.
Asi to nebola bežná škola…
Vybrala som si ju práve pre jej rozmanitosť a ako učitelia sme proaktívne viedli deti v hesle „spojení v rozmanitosti“. Nikdy sme sa nesnažili tváriť, že sme všetci rovnakí. Naopak, deti sme motivovali k tomu, aby si vytvárali svoju jedinečnú identitu a zároveň spoznávali jedinečnosť druhých a hľadali, v čom sa vedia vzájomne podporiť. Prispeli k tomu aj špeciálne podujatia a témy, napríklad počas Black History alebo LGBTI mesiaca. Všetko závisí od postoja učiteľov. Dôležitejšie než zorganizovať veľkolepú akciu, na ktorú príde starosta a bude v televízii, je mať postoj, ktorý dáva jasne najavo: všetci sme v niečom iní, a to je dobre, to je naša sila.
Pomohla vám táto skúsenosť, keď ste tému inakosti otvorili pred synom?
Naučila ma, že to nemá byť jeden veľký, vážny rozhovor, ale môžu to byť len každodenné interakcie v zmysle: všetci sme rôzni a tak je to super. Syn sa prekvapene otočí na ulici a nahlas povie, že pán, ktorý okolo nás prešiel, vyzerá ako dieťa. Pozriem sa na pána, usmejem sa, odpoviem, že mne sa zdá, že pán má nízku výšku, ale nepripomína mi dieťa. Syn súhlasí, že tak to myslel aj on a spýta sa, prečo je pán nízky. Poviem, že všetci sme rôzni, niektorí sú vysokí, iní nízki. Cielene sa tiež stretávame s rôznymi rodinami, syn potom sám od seba skonštatuje pri umývaní zubov: „Agi má dvoch ocinov a Miška má mamu a ocina. A ja mám dve mamy.“ A potom zmení tému. Je to pre neho prirodzené spoznávanie rozmanitého sveta.
Používate pri výchove aj nejaké príbehy?
Máme knihy, ktoré zobrazujú rôzne rodiny, rôzne páry, ktoré vysvetľujú, ako deti prichádzajú na svet rôznymi spôsobmi. Odporúčam audio rozprávku The Two Princes, je skvelá. Rozprávame sa, že to nie je bežné, keď sa do seba zaľúbia dvaja ľudia rovnakého pohlavia a niektorých to prekvapí, niektorým sa to nepáči. Takisto, ako sa niektorým nepáči, že by chlapci mali mať radi ružovú farbu – no a my s nimi nesúhlasíme.
Sledujete texty a diskurz, ktorý o tom prebieha? Ako sa zmenil za posledných 10, 20 rokov?
Dávnejšie sa pristupovalo k téme diverzity integračne: integrujme ľudí, ktorí sú niečím iní, medzi nás a tvárme sa, že nie sú iní. Zmažme rozdiely. To má však negatívne dôsledky, ľudia s nejakou odlišnosťou si tak nevybudujú zdravé sebavedomie, svoju odlišnosť plne neprijmú ako svoju identitu, niečo, na čo sú hrdí. Naopak odlišnosť potom skrývajú, hanbia sa za ňu. Dnes prevažuje inkluzívny prístup: rozdiely si všímame, rozprávame sa o nich, hľadáme v nich silu a krásu a odstraňujeme prekážky, ak nejaké sú.
Stretli ste sa na školách so šikanou kvôli inakosti? Ako sa dá riešiť?
Šikana kvôli inakosti je bohužiaľ na Slovensku stále častá a dá sa riešiť jedine dlhodobou, poctivou prácou všetkých učiteľov a učiteliek. Stav sexuálnej a vzťahovej výchovy je na školách katastrofálny, takže mnohí mladí nemajú základné informácie, ktoré potrebujú, aby vedeli budovať svoj vzťah a akceptovať vzťahy iných. Sú ale výborné projekty, ktoré pomáhajú školám zlepšovať scitlivovanie školskej komunity voči inakosti – napríklad projekt Farebná škola od Nadácie Milana Šimečku.
Je školský systém na Slovensku na túto tému pripravený?
Má ešte dlhú cestu k inklúzii, k stavu, keď je pripravený prijať a rozvíjať hocijaké dieťa, či už s odlišnosťou alebo bez nej. Špecificky nato, aby bol otvorený aj k deťom a k mladým LGBTI ľuďom, či učiteľom a rodičom, by potreboval podporu politikov. Bez právnej úpravy, ktorá legitimizuje vzťahy rovnakého pohlavia a dúhové rodiny, bude systém vždy limitovaný. Tento stav podporuje šikanu, odmietanie, vylúčenie. A to má často tragické následky pre menšiny, a v konečnom dôsledku pre celú spoločnosť. Na druhej strane, naša osobná skúsenosť so škôlkami, do ktorých zatiaľ syn chodil, je dobrá. Nikdy sme nepocítili, že by našu rodinu škôlka nejako odmietala alebo sa k nám správala inak. Učiteľky nám hovoria, že keď Daniel hovorí o svojich mamách s ostatnými deťmi, tak deti to nejako extra nezaujíma a berú to ako niečo prirodzené. Na deň matiek sme vždy dostali dve karty, ktoré mu učiteľky pomohli urobiť – dostávame vlastne karty aj na deň otcov, v tomto sme zvýhodnení.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk