in ,

Prečo ma väčšina ľudí vníma iba cez môj vozík?

Ilustračné foto: Steve Buissinne, Pixabay

Hoci v sebe nosí dúhu, do mysle sa mu vkráda aj strach. Prinášame vám druhú časť príbehu Mateja, ktorý je pre detskú mozgovú obrnu na vozíku. V predošlom článku priblížil objavovanie vlastnej sexuálnej orientácie. Tentoraz píše o nepochopení a bariérach v mysliach druhých, ktorým musí čeliť. Sledovať ho môžete aj na Facebooku pod profilom Handigay Matej. 

Nie, ja nie som iný! To len vy ste možno až príliš rovnakí nato, aby ste mi rozumeli! Myšlienka, ktorú som počul tuším v nejakom filme, dokonale vystihuje môj príbeh a v konečnom dôsledku aj celý môj život. Určite sa nájde niekto, kto mi bude oponovať, že iný rozhodne som. Ale vie mi niekto rozumne vysvetliť, čím som vlastne iný? Tým, že som hendikepovaný a na vozíku, alebo tým, že som gej? 

Áno, uznávam, že moje telo je formované inak ako telá väčšiny bežných ľudí a často popiera všetky fyzikálne zákony, a keďže v ňom žijem už vyše 32 rokov, dovolím si tvrdiť, že občas aj všetky vesmírne zákony. A viem, že to bude ešte horšie. Uznávam, že sa to môže niekomu zdať ako odchýlka. Ale na druhej strane, telo predsa nie je to primárne, čo by naozaj charakterizovalo osobnosť človeka a to, akým človek v skutočnosti je. 

Dodnes si neviem vysvetliť, prečo sa zásadná väčšina ľudí na mňa pozerá iba skrz môj fyzický hendikep a invalidný vozík. Je to naozaj iba preto, že je to vidieť voľným okom? Prečo si nevšimnú, že v prvom rade som človek, ktorého mozog myslí a ktorého srdce cíti presne tak ako v prípade ostatných ľudí? Zase by sa určite našiel niekto, kto by mi tvrdil, že nemyslím tak ako všetci ostatní. Vlastne mám ten pocit, odkedy som povedal tých pár písmenok: som gej. Pripomína mi to niekto každý deň, až občas mám z toho v hlave hlas, ktorý sa nedá umlčať a ktorý vo mne živí strach. Ok, ja myslím dúhovo a chcem do dúhového sveta. No a čo? Kde vidíte problém?

Matej Handigay

Nemôžeš, nesmieš, nie teraz…

Našťastie, hoci žijeme v pokročilej technologickej dobre, ešte stále sme sa nedopracovali do bodu, kedy by niekto dokázal ovládať našu myseľ. Ak ste však pripútaný na invalidný vozík a odkázaný na pomoc iných, dajú sa vo veľkej miere korigovať a obmedziť vaše rozhodnutia a činy. Tiež na to stačia iba tri písmená. Ich význam nenávidím. Pretože slovíčko „nie“ v mnohých prípadoch raní moju osobnosť, ktorá sa nemôže vyvíjať smerom, po ktorom túži a ktorý potrebuje. Zápor „nie“ je mojím dôverným partnerom celý môj život. 

„Nie, nemôžete navštevovať našu školu, aj keď známky na to máte, ale my nie sme ochotní  vytvoriť vám podmienky pre štúdium u nás.“ 

„Teraz nemôžeš ísť von s kamarátmi, pretože musíš cvičiť.“ 

„Ale mami, veď už som si splnil všetko, mám všetky úlohy a už sme aj cvičili.“ 

„Ale to bolo málo. Ty nechceš byť ako ostatní?! Naozaj to chcem len ja s tatinom?! Povedala som nie! Vidím, že ešte nemáš dostatok rozumu nato, aby si správne vyhodnotil, čo je pre teba dôležité. Kamaráti tu predsa budú vždy, ale šanca naučiť sa chodiť nie!“

Väčšiu hlúposť som nepočul. Ale to viem dnes, vtedy som to nevedel. Za to, že v mojom živote nie sú takmer žiadni kamaráti, môže zasa do veľkej miery slovíčko „nie“. Nie, ty nie si gej! Presne touto vetou sa pred rokmi začala moja technologická diéta. Pýtate sa, čo to znamená? Máte síce telefón, ale môžete s ním volať iba vtedy, ak vás počuje ďalší pár uší. Máte síce internet, ale pripojiť sa môžete iba na počítači, ktorý je v priechodnej miestnosti domu.

Snívam o súkromí

Rozumiem, že ma rodičia chceli chrániť pred homo svetom, ktorý sa našej rodiny doposiaľ netýkal. Bol teda veľkou neznámou a vyvolával obavy. Napriek tomu to tak nemalo byť, do gej sveta chcem predsa patriť ja a nie rodičia. Je jasné, že touto mojou nezvyčajnou diétou a hlavne tým, že som si musel dávať pozor na to, kedy a čo napíšem, ostala aj tá hŕstka mojich kamarátov otrávená a postupne odpadli. 

Nedokázal som im totižto dostatočne vysvetliť, že hoci mám svojprávnosť a som dospelý, prakticky všetky moje možnosti, prístupy a postupy sú obmedzené. Sám si bohužiaľ pomôcť neviem, keďže ma obmedzujú ruky a nohy tých, ktorí mi každé ráno pomáhajú vstať z postele pripraviť jedlo a dá sa povedať, že zabezpečujú komfort. Ak to takto poviete, znie to nepochopiteľne. Nato, aby sa človek naozaj dokázal vcítiť aspoň trochu do mojej situácie, sa musí najprv poriadne zamyslieť. Možno aj preto dnes bojujem so samotou, depresiami zhoršujúcimi sa bolesťami, ktoré síce vyplývajú z mojej diagnózy, ale v stave nepohody sú častejšie a intenzívnejšie. A ja som v nepohode už niekoľko rokov.

Nemáš to už v živote dosť ťažké?

Technologická diéta už síce po dvoch rokoch hádok pominula, teda dá sa tak povedať, ale strach z načúvajúcich uší sa vo mne hlboko zakorenil. Stále prebieha rehabilitácia „väzňa“, ktorá má iba jeden cieľ. Presvedčiť „väzňa“ a vtĺcť mu do hlavy, že on nie je gej. Ale ja debil stále myslím dúhovo. A to aj napriek tomu, že spoločnosť voči mojej osobe myslí čierne, prinajlepšom iba čiernobielo. Si na vozíku? Tak to sa musíš rozumieť technológiám a pracovať s počítačom. Technológie síce používam každý deň, ale práca s nimi ma nebaví.

„Som a chcem byť umelcom.“ 

„Ty si sa určite načisto pomiatol. Ako si to predstavuješ?“ 

„No predsa úplne normálne, veď v umeleckom svete neexistuje toľko nezmyselných pravidiel ako v tejto vymyslenej realite. Možno práve vďaka tomu si s týmito ľuďmi dobre rozumiem. Som gej.“ 

„Šibe ti, nemáš to v živote už aj tak dosť ťažké?“ 

„Ale ja cítim, že by som bol takto najšťastnejší, a to v celom svojom doterajšom živote.“ 

„Hlúposť! To čo sa ti páči, máš iba vo svojej hlave.“ 

„Dobre, nemusíte so mnou súhlasiť. Chcem sa teda odsťahovať a bývať sám.“ 

„Bez našej pomoci by si neprežil.“ 

„Tak mi, prosím, pomôžte zariadiť to podľa mojich predstáv. Zariadiť to podľa toho, kto v skutočnosti som, a nie podľa toho, kto by som mal byť.“ „Môžeš byť rád, že bývaš doma a nemusíš do ústavu… NIE?!“

Myslím dúhovo!

Aj keď sú moje dni plné čiernych myšlienok, ktoré ma ničia a všemožne sa snažia mi ublížiť, moja osobnosť to predsa len ešte úplne nevzdala. Stále myslím DÚHOVO. Každý človek by predsa mal šancu vybrať si tú možnosť, ktorá mu najviac vyhovuje a ktorá ho robí šťastným. Nerozumiem, prečo sa ľudia snažia viesť blízkych iba k možnosti, ktorú dôverne poznajú. Hoci možno nemáme o iných možnostiach toľko vedomostí a faktov, máme predsa rozum a srdce, ktoré nám radia. A mne radia, že môj svet nemá byť čiernobiely, ale dúhový. Napriek všetkej nepriazni, ktorú mám zapísanú v osude, totiž práve v dúhovom svete dokážem byť šťastný.


Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Mať veľa sexuálnych partnerov! Prečo je to vlastne hanba?

Mať veľa sexuálnych partnerov! Prečo je to vlastne hanba?

Oslava lásky, na ktorú útočili kameňmi! Organizátori bratislavského PRIDE budú spomínať na prvý ročník

Oslava lásky, na ktorú útočili kameňmi! Organizátori bratislavského PRIDE budú spomínať na prvý ročník