in ,

Na Slovensku ma dvakrát znásilnili. Zničilo to vzťah k môjmu telu a k iným mužom

Ilustračné foto: Daniel Reche/Pixabay

Keďže sa o téme sexuálneho násilia v komunite nerozpráva, nie sme k nej ani dostatočne citliví.

Prípady sexuálneho obťažovania a znásilnenia v LGBTI+ komunite nie sú ojedinelé, no sú tabuizované a nehovorí sa o nich. Odkedy som na tému upozornil pred rokom, viacerí sa mi zverili so svojimi skúsenosťami. Jedného známeho som sa opýtal, či by o tom nechcel hovoriť na záznam. 

Nasledujúci text je výňatkom odpovedí z hodinového rozhovoru. Hovorí o násilí a jeho následkoch. Meno ani ďalšie identifikačné znaky obete neuvádzam, keďže chcela zostať v anonymite. Psychologické poradenstvo u nás pre LGBTI+ komunitu ponúka napríklad Inporadňa alebo PRIZMA.

Využil moju pozíciu, že som ležal na bruchu

Bol som dvakrát znásilnený – poviem bez zbytočnej omáčky. Prvý raz, keď som mal 18 rokov. Stretával som sa starším týpkom, chodili sme do kina, pôsobilo to milo. Kamarátkam som o ňom vravel s nadšením. V tom čase som bol už dva roky sexuálne aktívny, no zatiaľ som len objavoval, aké je to mať análny sex pasívne. Dovtedy som bol skôr top, teda aktív. 

Navrhol mi, aby som po jednom stretnutí uňho prespal. Tešil som sa, hoci som bol zmätený, nevedel som si predstaviť, aké je to byť pasívnym a ešte sme spolu nespali. Klasika, oholil som sa, dal som si sprchu. Po niekoľkých drinkoch sme skončili uňho, v dome jeho rodičov, kam prišiel na víkend a mal v ňom vyhradené zvlášť poschodie. Spomienky na ten večer sa mi zlievajú, no viem, že ma vzal do izby, chvíľu sme pozerali film a potom sme sa začali bozkávať. V istom bode, nepýtal si odo mňa povolenie, mi začal robiť rimming. Nebol som na to pripravený a nebol som si istý, či je mi to príjemné. Potom využil moju pozíciu, ležal som na bruchu, a začal ma znásilňovať. 

Bez opýtania ho vsunul do mňa, dosť to bolelo, nepoužil ani lubrikant ani gumu. Niekoľkokrát som opakoval, aby prestal, no nechcel som kričať, lebo na prízemí mal rodičov. Začal som plakať, no on pokračoval. Keďže na mne ležal, nevedel som sa veľmi hýbať, panikáril som, nevedel som, čo robiť a pamätám si len ostrú bolesť, svoj plač a jeho agresívny hlas. Keď sa pokúšal zmeniť polohu a na chvíľu ma odľahol, napadlo mi sa odtiahnuť, aby som sa vedel lepšie brániť. Keďže bol však dvakrát taký veľký ako ja, schmatol ma a sotil na posteľ. 

Jediná uniková cesta viedla aj tak iba na schody do obývačky, kde mal rodičov, a hoci teraz to znie ako jasný scenár úniku, vtedy mi to neprišlo ako schodné. Nechcel som urobiť scénu a hlavne som nevedel, čo by som povedal. Vtedy som si neuvedomoval, čo sa vlastne deje. To, že som bol znásilnený, som si dokázal priznať až roky neskôr. Neviem, koľko to celé trvalo. Pamätám si moment, keď som rezignoval a ležal tam, v strachu plnil jeho pokyny a čakal, kým to skončí. Pamätám si tiež, keď som uvidel na plachte svoju krv. Neskôr ma odviezol domov, už sme si nikdy nenapísali. 

Trvalo mi dva roky, keď som si počas terapie uvedomil a priznal, že som bol znásilnený. Začal som na ňu chodiť kvôli úzkostnej poruche. Najprv som kamošom a kamoškám hovoril len, že som mal nepríjemnejšiu, surovú skúsenosť. Od jednej som si vypočul: mal si si viac dávať pozor. A ja som súhlasil.

Teraz už viem, že to nie je moja vina

Hoci sa považujem za versatilného geja, odvtedy je pre mňa problém mať análny sex pasívne mimo vzťahu, v ktorom mám k partnerovi úplnú dôveru. Bolesť, ktorou bežne tento typ sexu začína, mi spúšťa zlé spomienky a často panikárim. Mávam o tom nočné mory a úprimne mi to dosť dojebalo život. Zničilo to zdravé utváranie vzťahov k iným, aj k sebe samému. Najhorším následkom bolo, že som roky bojoval s pocitom, že mi moje telo nepatrí. 

Nemôžem pozerať filmy so scénami znásilnenia, lebo potom neviem zaspať, neviem na to prestať myslieť, neviem sa zbaviť ťažkého pocitu v žalúdku. Keď poviem, že som bojoval s pocitom, že mi nepatrí moje telo, narážam na to, že môj sexuálny život a moje telo nevnímam ako úplne prepojené. Sloboda mať kontrolu nad oboma mi bola v minulosti vzatá a aj teraz, roky neskôr, zápasím, aby som bol duchom prítomný v miestnosti, keď mám sex. Je pre mňa ťažké nemyslieť na najhoršie možné scenáre, keď stretnem niekoho nového. Nerád spím v posteli s inými mužmi a nerád som s nimi sám v miestnosti, a už vôbec nie, ak to nie je u mňa doma. 

Neviem, čo sa môže diať v hlave človeka, ktorý nevie prestať, keď sa mu niekto bráni, prosí a plače. Keď som sa o tomto prvýkrát otvoril terapeutke, povedal som niečo ako: „Aj chlapci na základnej škole, čo ma zvykli šikanovať, ma prestali biť, keď som sa rozplakal.“ Nevedel som spracovať, že mi niekto v rámci komunity, ktorú som v tom čase objavoval, takto ublížil.

Na Slovensku ma dvakrát znásilnili. Zničilo to vzťah k môjmu telu a k iným mužom
Ilustračné foto: Daniel Reche/Pixabay

Roky terapie sú teraz za mnou, a stále neviem pomenovať všetky pocity v súvislosti s touto skúsenosťou. Cítim hnev, že mi niekto vzal radosť z môjho tela a sexu. Neviem, či sa s tým niekedy zmierim. Dlho som tiež cítil hanbu, že sa mi to stalo, a neskôr aj strach, že by sa o tom mohol niekto dozvedieť a že mi ľudia nebudú veriť. Pri všetkých debatách na sociálnych médiách o znásilneniach, kde sa rozoberá čo obete nosili, ako sa správali a podobne, som tiež prehodnocoval, či si za to naozaj nemôžem sám.

Uvažoval som, že možno, keby som mu nedovolil spraviť mi rimming, nemal by potrebu ho do mňa zasunúť. Teraz už viem, že to nie je nijakým spôsobom moja vina. Spätne som zvažoval, že by som išiel na políciu, ale v tejto krajine by sa to nikdy nevyriešilo, nie u muža geja. Jednou z vecí, ktorú som neskôr v terapii riešil, bolo vedomie, že človek, ktorý ma znásilnil, nebude nikdy čeliť spravodlivosti. Rozmýšľal som, že napíšem do jeho práce, keďže pôsobí v nadnárodnej spoločnosti, no nechal som to tak. Myslím si, že najviac by mi pomohlo, keby mi zaplatil účty za terapiu a predpisy liekov proti úzkosti. 

A úplne najviac by pomohlo, keby zmizol z povrchu zemského. Stane sa, že ho niekto pripomína na ulici alebo v klube. Bojím sa ho stretnúť, hoci je to iracionálne, som už veľký chlapec, už viem niekomu prijebať, keby som chcel. Ale stále sa bojím. 

Zo šoku a z traumy som úplne stuhol

Moje druhé znásilnenie sa stalo o rok neskôr, bolo o niečo menej traumatické, a tiež s chlapcom, s ktorým som už chvíľu randil. V tom čase som sa s mužmi stretával len na fajky, nešiel som ďalej. Odhodlal som sa uňho prespať, najprv bolo všetko v pohode, no ráno sa mi začal vnucovať a nechcel ma nechať na pokoji. Začal ho do mňa strkať proti mojej vôli, no a ja som už akosi z predchádzajúcej traumy úplne stuhol. Nerobil som nič, nekládol som odpor, myslel som len na to, aby to už bolo za mnou a aby som znovu nezažil rovnaký násilný scenár. Iba som ležal, pozeral som sa na strop a počítal muchy, lebo bolo leto a teplo. Potom sa spravil, a ja som si v duchu vravel: fajn, už ťa nikdy neuvidím. Krátko na to som sa totiž odsťahoval do zahraničia.

Keďže sa o téme sexuálneho násilia v komunite nerozpráva, nebol som na ňu dostatočne citlivý. Na vysokej škole znásilnili moju najlepšiu kamarátku, na čo sa ona neskôr pokúsila o samovraždu. Keď sa po mesiaci vrátila z nemocnice, zdôverila sa s tým, čo sa jej stalo a vďaka tomu som bol aj ja časom schopný si spätne uvedomiť, že moja skúsenosť nebola iba „nepríjemnejšia“. Narozdiel odo mňa však ona hneď vedela, ako veci nazvať. Až vzájomné rozhovory ma doviedli k psychologickej pomoci, ktorá mi pomohla si to v hlave upratať. 

Aj kvôli týmto skúsenostiam sa staviam s odstupom k slovenskej LGBTI+ komunite. Keď som sa v zahraničí rozprával o znásilnení s blízkymi kamarátmi z komunity, bol som jediný, kto niečo také zažil. Pre porovnanie, na Slovensku má viac ako polovica známych z komunity podobnú skúsenosť. Po roku života v inej krajine som sa začal v queer komunite cítiť dobre. Navštevoval som viaceré osvetové podujatia, spoznal som svojho prvého vážneho priateľa, s ktorým som bol dlho, no aj tak trvalo, kým som bol ochotný byť pasívom v sexe. On tomu síce nerozumel, no rešpektoval to. Ja som sa mu nebol schopný zdôveriť. 

Musíme viac hovoriť o tom, že medzi gejmi sa bežne môže diať sexuálne násilie. To nie len zlé rande, jedna zlá skúsenosť, ale násilný trestný čin. Osveta by mala pokračovať ponúkaním terapeutickej pomoci obetiam. Neviem o žiadnom gejovi, ktorý by u nás znásilnenie nahlásil na polícii. Počul som len o ženách, a tie na úradoch ešte viac ponížili.


Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Fero Joke na otvorení Filmového festivalu inakosti, pozri si fotky z prvého dňa

Fero Joke na otvorení Filmového festivalu inakosti, pozri si fotky z prvého dňa

Lil Nas X sa najprv modlil, aby bola jeho orientácia len prechodnou fázou. Dnes inšpiruje LGBTI+ ľudí

Lil Nas X sa najprv modlil, aby bola jeho orientácia len prechodnou fázou. Dnes inšpiruje LGBTI+ ľudí