Marek Hudec
V lese za malomestom som ako 18-ročný náhodou stretol neznámeho muža. Zomlelo sa to rýchlo. Zrazu ma začal bozkávať. Nevedel som utiecť.
Aj dvoch mojich známych znásilnili. Zmenil som im mená. Peter sa nechal pozvať domov k mužovi, ktorého spoznal na zoznamke. Pozrieme si film, napísal mu. Až neskoro si uvedomil, že sa ocitol v cudzom zamknutom byte a že neznámy nechce skončiť len pri bozkávaní, nepočúva na nie a nechce ho pustiť von.
Adam spoznal na párty muža a keďže pôsobil sympaticky, zavolal ho k sebe domov. Adam s ním ešte nechcel mať sex, no neznámy to ignoroval a keď sa situácia zvrhla, odmietol odísť. Použil hrubú silu, aby dosiahol svoje. Adama aj Petra análne znásilnili a obaja mali neskôr problém s intimitou.
Nato, aby som situácie pomenoval ako znásilnenia, nepotrebujem vziať do úvahy, že Peter naivne prišiel k neznámemu do cudzieho bytu a že Adam zas niekoho neznámeho pozval k sebe. Pre mňa to začína okamihom, keď jeden povie nie a druhý nepočúva a zneužije fyzickú silu alebo iné okolnosti, aby sa zmocnil obete.
Snažil som sa nerobiť žiadny prudký pohyb
Dodnes to pôsobí ako surreálna scéna. Ako 18-ročný som sa cez víkend bicykloval v lese za malomestom, kde som sa narodil. Bol som sám, cestu cez stromy k poľu a späť domov som poznal, chcel som sa trochu prevetrať pred obedom.
V tom veku som si ešte nebol istý, či som gej, mal som za sebou len veľmi nesmelé sexuálne zážitky a s inými queer ľuďmi som si len anonymne písal na zoznamke iBoys – väčšinou však s Čechmi. Keď došlo k stretnutiu, vždy prebiehalo za veľmi striktných a tajných podmienok.
V lese ma v ten deň zastavil muž, ktorého som nikdy predtým a už ani potom nestretol. Nepoznali sme sa. Nepredstavil sa a jeho komunikácia mi od prvej chvíle pripadala drzá. Pýtal sa ma, kam idem a či sa niekam ponáhľam. Povedal som, že idem domov. Nechcel som ho naštvať, a preto som sa snažil nerobiť žiadny prudký pohyb a pôsobiť sebavedomo. Zrazu zišiel zo svojho bicykla, priblížil sa a zadržal kormidlo toho môjho.
Zomlelo sa to rýchlo a uvedomil som si, že som v dosť bezbrannej situácii. Keby mi neznámy chcel ublížiť, mohol som nanajvýš utiecť do lesa, ale ako by som potom vysvetlil rodičom, že nemám bicykel? Čo ak má so sebou zbraň, napadlo mi.
Prepáč, musím už ísť, povedal som mu, ale nereagoval. Bol som ako skamenený. Bál som sa zareagovať hrubšie, násilnejšie, lebo som nevedel, čoho je neznámy schopný. V tom čase som čítal veľa detektívok, tak som si predstavoval rôzne hororové scenáre, ako stretnutie skončí.
Vedel som, že niečo máme spoločné
Začal ma bozkávať na krku a ja som sa nehýbal. Nebolo mi to však nijako príjemné. Triasli sa mi kolená a hanbil som sa za to, nechcel som pôsobiť vydesene. Dúfal som, že lesom niekto prejde a vyruší ho. Zo všetkého najviac som však túžil byť preč a prosil som ho, nech ma pustí. Opakoval som, že už musím ísť. Myseľ som mal v kŕči, vedel som sa sústrediť len na to, aby z môjho konania neusúdil, že som gej. Vyhodnotil som, že kým je bližšie k môjmu bicyklu, nemám šancu utiecť.
Stiahol mi nohavice a začal sa mi hrať s penisom. Ja som sa nehýbal, modlil som sa, aby nijako nezareagoval. Mal som šťastie, pretože, keď neznámy videl, že sa mi nepostavil, prestal a odstúpil. Mal som veľmi zmiešané pocity. Bol to jeden z mála gejov, ktorých som dovtedy naživo stretol. Vedel som, že máme niečo spoločné.
V hlave som mal predstavu, že byť gejom znamená žiť veľmi osamelý život na okraji spoločnosti, a preto som mal tendenciu jeho agresívne konanie ospravedlňovať, snažil som sa k nemu byť slušný, keď odchádzal. Mal ženu a deti? Bol to cudzinec? Z inej dediny, mesta? Netuším. Natiahol som si nohavice, utrel som sa od slín a otrasený som sa vracal domov.
Aké zlé to môže byť na Slovensku?
Občas rozmýšľam, či som vtedy zažil znásilnenie. Ako to pomenovať? Obťažovanie? Ani mi nenapadlo to nahlásiť. Mohlo to totiž skončiť horšie. Adamovi a Petrovi zostali z ich skúseností následky fyzické aj psychické. Ja som neskôr problém s intimitou nezažil. Nakoniec si vždy poviem, že pomenovať skúsenosť nie je až také podstatné. Zostal totiž pocit slabosti, zmätenosti a hanby, že som nebol schopný nič spraviť. Vyčítal som si to.
Píšem o tom preto, že hoci prípady sexuálneho obťažovania a znásilnenia v LGBT+ komunite nie sú ojedinelé, sú tabuizované a nehovorí sa o nich. Okrem toho si neviem ani predstaviť, ako ich môže riešiť slovenská polícia či zdravotníctvo.
Minulý rok vyšla v češtine veľmi osobná kniha Dejiny násilia francúzskeho spisovateľa Édouarda Louisa, ktorý zažil znásilnenie podobným spôsobom ako Adam. Pozval si k sebe domov muža, ktorý odmietal odísť a sex si vynútil vyhrážaním a násilím.
Louis v knihe zdôrazňuje, že obeťou predátora môžu byť ženy aj muži bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a že ide o problém, ktorý sa môže dotknúť každého a každej. Opisuje tiež, ako zločin v ďalších dňoch riešila nemocnica a vyšetrovatelia. Ich správanie často traumu len prehlbovalo ponižujúcimi rozhovormi a postupmi. Ak je to zlé vo Francúzsku, ktoré je v prijatí LGBT+ komunity oveľa ďalej, ktovie, aké zlé je to na Slovensku. Máte s tým skúsenosti? Treba o tom hovoriť.
Ak potrebujete vypočuť dôverne a bez predsudkov, môžete sa obrátiť na inPoradňu.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk