David Benedek
Michala Beleja poznajú ľudia hlavne cez jeho internetové alter ego Troška Troska. V posledných rokoch sa jeho tvorba presunula do divadla. Jeho najnovšie predstavenie Deklarácia závislosti si budete môcť pozrieť v decembri v SND.
Kedy si začal inklinovať k umeniu?
Ako dieťa som zahlásil, že chcem byť spisovateľom, ale mamu to pohoršilo a hovorila mi, že umelci zomierajú v chudobe. Ja si na školské časy spomínam ako na boj medzi tým, čo som chcel ja a do čoho ma tlačili rodičia. V konečnom dôsledku som rezignoval a o nič som sa nezaujímal. A pritom som mal svoj vnútorný svet, ktorý som prejavoval, iba keď som mal napísať sloh. Ja osobne sa nepovažujem za umelca, lebo na Slovensku sa umelecké prostredie vyhraňuje voči komercii a ja som niekde medzi týmito dvomi svetmi. Neriešim sociálnu drámu a inšpirujem sa popkultúrou. Prístup k umeniu definuje môj dávnejší výrok: Čítal som si Kunderu a popritom som počúval Britney. Udržiavam sa tak v stave duševnej rovnováhy.
Veľa ľudí ťa pozná cez tvoje alter ego Troška Troska. Ako sa to začalo?
Všetko to začalo blogom Eastern Hipster. Bol som v stave, že som bol rozídený, nezamestnaný a stratený a vtedy som si povedal, že by som mohol dávať na internet veci, čo riešim v hlave. V tom čase som sa identifikoval so Sue Ellen, lebo som bol nonstop opitý a nešťastný. A takto som si kompenzoval svoje frustrácie. Boli to všetko jednoduché memečká, ale v tom čase tým žila hipsterská komunita v Bratislave a Prahe a blog si získal svoje publikum. Potom som cítil, že potrebujem povedať viac ako len komixovú bublinu. V tom čase som stretol Lýdiu, vtedy Petrušovú, a založili sme blog Troška Troska, lebo sme riešili podobné témy vo vzťahoch a životoch.
Aké sú tvoje momentálne plány s Troška Troska?
Troška Troska vznikla 5 rokov dozadu a veľa vecí sa odvtedy zmenilo. Jednak sa zmenili sociálne siete. Facebook a Instagram tlačia na tvorcov, aby pravidelne publikovali, inak im znížia dosah. A ja som z toho dôvodu chytal paniku, keď som niečo netvoril. Potom je tu ďalšia vec a to boom influencerov. Zrazu sa všetci pozerajú iba na počet followerov a to je ako keby jediným meradlom kvality.
Druhá oblasť, ktorá sa zmenila, je môj osobný vývoj. Robím divadlo a zúčastňujem sa na čítaniach v podnikoch. Ja som tvoril v online priestore, lebo som sa tam cítil safe. Teraz sa musím postaviť tvárou v tvár ľuďom, a to je pre mňa väčšia výzva ako srdiečka na Instagrame. Účty na sociálnych sieťach som nezrušil, ale dávam niečo, len keď cítim podnet, a teraz cítim viac podnetov smerom k offlinu.
Si známy tým, že predmetom tvojej tvorby je vlastný súkromný život. Je pre teba dodnes ľahké ukazovať ľuďom svoje tajné a temné stránky?
Na začiatku to bolo jednoduché, lebo som tvoril v anonymite. Ovplyvňuje mi to súkromný život, lebo potrebujem mať pochopenie od partnera. Troška Troska je temnejšia časť mojej osobnosti, ale nie som to ja. Ja nepíšem o príjemne strávených víkendoch, o pracovných úspechoch a o duševnej rovnováhe. Ja píšem o vyhrotených momentoch. Ale môj život už vyzerá diametrálne odlišne od toho, čo vidia ľudia na internete.
V roku 2017 si vydal knihu Smútok v srdci, falafel v placke. Chystáš sa v budúcnosti napísať ďalšiu knihu?
Mám isté témy, o ktorých som ešte nikdy nepísal a bojím sa toho. Ale cítim, že by som sa s tým mohol konfrontovať. Zároveň mám neskutočne veľa materiálov z webov a šuflíkov, ktoré som vytiahol na čítačkách a ľuďom sa páčili, tak rozmýšľam, či si na to nesadnem a neupracem si v tom. Začiatkom roka 2021 idem na rezidenciu do divadla Pôtoň a tam budem niekoľko týždňov zavretý, aby som sa mohol sústrediť na texty a nejakú reflexiu. Buď prepíšem staré texty, napíšem niečo nové alebo napíšem ďalšiu divadelnú hru.
V rámci svojej divadelnej kariéry pracuješ s režisérkou Dašou Krištofovičovou. Váš prvý projekt bol Vegánska apokalypsa, ktorá sa tešila veľkému úspechu. Čo stálo za inšpiráciou k námetu?
Daša našla článok o väzňovi, ktorý začal protestnú hladovku, lebo mu nedávali vegánsku stravu. Písali sme si o tom na Facebooku a sme si robili srandu z toho, že by sme z toho spravili monodrámu s Petrom Tilajčíkom. Potom sme sa do toho reálne pustili, robili sme si výskum a začali sme písať. Z monodrámy to narástlo na komorné divadlo s piatimi hercami a podarilo sa nám spraviť menší ošiaľ okolo postavy Raw Sašky. Dali sme von youtubové videá, na ktorých Saška riešila svoj postoj k vegánstvu a zrazu sa tieto videá objavili na ZOMRI a ďalších internetových stránkach, ktoré riešili, či je to skutočná osoba. Za túto aktivitu sme získali bronz na Zlatom klinci. Ja som rád, že sa nám podarilo spraviť inscenáciu, ktorá sa tešila diváckemu záujmu a keby nebolo koronakrízy, tak ju hráme aj tento rok.
Váš druhý projekt bol Fake It Till You Make It. Ak si správne spomínam, tak tiež bol inšpirovaný skutočnými udalosťami?
Áno. Námet na text vznikol z prípadu Jill Sharpovej, ktorá roky dávala na Instagram vyphotoshopované fotografie s mužom, ktorého označovala za svojho snúbenca a pritom sa vôbec nepoznali. Ja som chcel otvoriť tému žien po tridsiatke, ktoré cítia spoločenský tlak na svadbu a Daša povedala, aby sme to riešili formou imerzného divadla ako svadobnú oslavu na lodi, kde diváci budú jesť morčacie s broskyňou a tancovať na gadžoviny. Ja som o tom pôvodne uvažoval ako o komornom divadle, nakoniec z toho vznikol na naše pomery megalomanský projekt, na ktorom pracoval 30-členný tím.
Čakali ste, že bude mať predstavenie taký úspech, aký malo?
Vôbec. Veľkú úlohu tam zohralo zapojenie divákov, ktorí sa ako svadobní hostia bezprostredne zabávali a zapájali do deja. Čo sa týka recenzií, najviac ma potešila Diana Pavlačková, ktorá napísala, že sme celý príbeh ladili ako telenovelu, ale všetko zreálnil nečakaný záver a už to nie je rozprávka a nikto nie je nevinný. A týmto vystihla aj môj prístup k tvorbe, že ma baví robiť ľahké zábavky, do ktorých skryjem niečo hlbšie.
Chystáte sa toto predstavenie v budúcnosti ešte reprízovať?
Opäť nám koronakríza prekazila plány. Momentálne plánujeme presunúť reprízy na leto 2021, ale vôbec neviem, ako bude situácia vyzerať.
Vo Fake It Till You Make It bola jedna z postáv homosexuál. Bolo pre teba dôležité napísať gejskú postavu?
Toto nebola moja iniciatíva, gejskú postavu navrhla Daša ako komediálny prvok. Túto postavu si do veľkej miery vytvoril Peter Tilajčík, ja som mu písal monológ, ktorý má pred drag vystúpením. Riešil som, nakoľko budem insiderský a som si povedal, že tam dám gejtémy ako Grindr a Cher.
Váš tretí projekt bol Smútok v srdci, falafel v placke, inšpirovaný tvojou knihou. V tomto projekte otváraš tému vzťahu homosexuálneho syna a kresťanskej mamy. Bolo pre teba náročné túto tému spracovať?
Paradoxne, bolo to pre mňa veľmi jednoduché, aj keď to bol môj najosobnejší divadelný projekt. Sú to ťažké témy, ale keď sa na ne pozerám s odstupom, tak je z toho zrazu komédia. Niektorým divákom bolo aj ťažko, lebo si niečo podobné zažili doma a nevedeli sa na tom zasmiať. Zvláštne pocity došli až po premiére, lebo som si uvedomil, že toto je môj život a ako extrémne som sa odhalil. To možno aj súvisí s tým, že teraz svoj osobný život nechcem dávať von, lebo som týmto povedal viac než dosť.
Videla tvoja mama predstavenie?
Mama chcela prísť s tetou, ale som im povedal, že je to na ich vkus až príliš gejské. Ja sa modlím, aby sa k tomu nikdy nedostala, lebo by to spôsobilo krízu v rodine. Som sa pýtal brata, čo si o tom myslí, a on povedal, že Judita Hansman vytvorila skvelú paródiu na mamu, a to je istým spôsobom kompliment, ale mama by sa asi urazila.
Ovplyvňuje tvoja sexuálna orientácia tvoju tvorbu?
V jednom článku o mne napísali, že za mojou tvorbou je radikálny egocentrizmus. Je to pravda, lebo ja sa strašne veľa riešim. A do toho patrí aj moja orientácia. Niekedy sa ku mne dostanú príbehy mladých gejov a lesieb, ktorým sa ľahšie vyrovnávalo so svojou identitou, keď si čítali moje veci na internete alebo v knihe. Ja sa musím úprimne priznať, že som nepísal so zámerom, aby som niekomu pomohol s psychickými problémami. Ja som v prvom rade myslel na seba. Ale som rád, že moja egoistická stránka mala pozitívny vplyv na ľudí. Som gej, kresťan, Slovák, mileniál, gadžo, alkoholik, kreatívec. A v princípe riešim dookola problémy nevyrovnanej teenagerky.
V decembri sa dočkáme tvojho nového divadelného projektu Deklarácia závislosti v SND. Ako dlho pracuješ na tomto projekte a čo stálo za inšpiráciou k námetu?
Deklaráciu závislosti riešim už skoro dva roky a je to bolestivý pôrod. Opäť je to inscenácia inšpirovaná skutočnými udalosťami a chcel som povedať niečo na tému prostredia, kde pôsobím, a to je reklama. Vychádzam zo života Edwarda Bernaysa, ktorý bol synovec Sigmunda Freuda a je považovaný za otca PR. Jeho manželka Doris Fleischman bola zase významnou postavou feministického hnutia.
Hlavným motívom hry sú udalosti okolo takzvaných „Torches of Freedom“. Boli to aktivity, ktoré priviedli ženy naprieč Amerikou k fajčeniu na znak zrovnoprávnenia s mužmi. V skutočnosti ale išlo o Bernaysovu premyslenú kampaň pre Lucky Strike, aby zvýšil predaj cigariet. A toto celé zobrazujeme cez manželský vzťah, v ktorom sa Edward s Doris navzájom manipulujú a zároveň to má vplyv na celú spoločnosť.
V akej ste momentálne fáze príprav?
Od októbra sa skúša v SND, teraz majú projekt na starosti Daša ako režisérka a Táňa Mravcová ako dramaturgička. Uvidíme, ako sa bude vyvíjať lockdown, a či vôbec bude premiéra v tomto roku.
Aké projekty chystáš v budúcnosti?
Koncom roka by som sa mal pustiť do spolupráce s novými ľuďmi, ale nechcem o tom hovoriť viac, lebo zatiaľ to boli debaty pri víne. Ak sa to podarí, tak to bude niečo nové a vo sfére, v ktorej som sa nerealizoval, a vôbec neviem, čo môžem od toho očakávať. Ale teším sa na to.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk