Michal Dudoň
Martin a Michal tvoria pár tri roky. Ich portrét je súčasťou projektu Neskrývaná láska. Fotografka Dorota Holubová chce touto sériou fotiek poukázať na príbehy, lásku a vzťahy LGBTI ľudí. V rámci projektu vyšiel aj tento rozhovor s Martinom, vyštudovaným režisérom a filmárom.
Kedy si spravil comingout a ako prebiehal?
Hoci už predtým som akosi experimentoval, skutočný comingout pred sebou samým prebehol asi v mojich šestnástich rokoch, keď ma prvý raz pobozkal chlapec. Bolo to na horskej chate pri Hannoveri, on bol Talian, nemali sme zapaľovač, a tak sme si išli do kuchynky pripáliť cigaretu o varnú dosku. To chvíľu trvá, kým sa vám tá cigareta rozhorí. No a tak stojac nad varnou doskou, čakajúc na oheň, s hlavami vedľa seba, ma pobozkal. A bola z toho láska. Pamätám si len, že som mal hrozný strach a radosť zároveň.
S akou najhoršou a s akou najprekvapivejšou reakciou si sa stretol?
Najhoršie reakcie prišli, prekvapivo, z radov mojich kamarátov. Pochádzam z katolíckeho prostredia, z katolíckej školy, čiže reakcie boli rôzne. S niektorými som, žiaľ, dodnes nenašiel spoločnú reč, čo ma mrzí. V tom čase, v tom najťažšom čase, ma zachránili konkrétne tí moji priatelia, ktorí, paradoxne, nemali plné ústa lásky a pomoci blížnemu svojmu. Vďaka nim som tu.
Najviac som sa, samozrejme, obával comingoutu pred rodinou. No tá to zobrala hrdinsky. Asi si neskôr aj poplakali, keďže som jediný syn, ale len tak, aby som to nevidel. Nesmierne ma dojali slová môjho otca, ktorý povedal, že síce tomu nerozumie, no pre neho je najdôležitejšie, aby som bol dobrým človekom.
Zrejme najprekvapivejšou reakciou bola asi odpoveď mojej sestry, ktorá povedala, citujem: „Chceš mi povedať, že si gej? Lebo ak áno, tak je to úplne v pohode, ale teraz musím stihnúť autobus, dobre? Ľúbim ťa.“ Celý comingout vybavený za päť minút, lebo niekam meškala.
Ako si sa spoznal s frajerom a ako dlho ste spolu?
S Michalom sa poznáme už takmer jedenásť rokov. Prvýkrát sme sa stretli v teplom klube, hoci on tvrdí, že ma už predtým dlhšie sledoval na sociálnych sieťach. Michal práve niečo vyplácal pri bare a mal v pláne odísť, ja som si v ten istý moment prišiel objednať ďalší drink.
Pri čakaní na objednávku som sa na neho zadíval a z dlhej chvíle mi pripadalo vhodné strčiť mu prst do ucha. No a to bolo naše prvé „ahoj!“. Odvtedy sa z nás stali najlepší kamaráti, neskôr spolubývajúci a nakoniec partneri. Bývame spolu už sedem rokov a posledné tri sa „frajeríme“. Hoci mnohí nám to predpovedali už dávnejšie. Ja som si asi ešte musel prejsť svojim bláznivým obdobím, no som rád, že Michal počkal.
Ako reagovala rodina na váš vzťah?
Niekedy mám pocit, že majú Michala radšej ako mňa! Myslím, že keď sme si už prešli tým štádiom „kde sme spravili chybu“, ktoré chvíľkami bolo, a rodina sa začala zmierovať s tým, že inak už to asi nebude, tak sú nakoniec veľmi radi, že je to práve Michal. Dnes si tykajú a všetky rodinné momenty trávime spoločne.
Naposledy ma prekvapil bratranec, ktorý sa ženil. Po zaslaní pozvánky na svadbu mi napísal správu: „Dúfam, že je to jasné, ale ak by nebolo – pozvánka samozrejme platí aj pre Michala.“
Spomínal som, že som z katolíckej rodiny? Úprimne, nebolo mi to jasné. A o to viac ma dojalo, že to napísal. Moja krstná mama už dnes napríklad končí telefonáty so slovami: „Pozdrav Miška!“
Ako vnímate momentálnu situáciu v našej krajine? Ovplyvňuje to vašu lásku a čo vás motivuje zostať na Slovensku?
Nemáme problém žiť inde a viackrát sme aj žili inde, no momentálne sme usadení na Slovensku z celkom prozaických dôvodov – kvôli práci. Je však pravda, že vnímanie LGBTI komunity väčšinovou spoločnosťou sa v mnohom zhoršilo. Je to zvláštne obdobie, asi nám bolo príliš dlho príliš dobre, keď máme potrebu riešiť tieto veci a montovať sa do života iným ľuďom.
Nemám ale pocit, že by to bol jav dejúci sa len na Slovensku – kultúrne vojny sú momentálne rozpútané v mnohých, i omnoho vyspelejších demokraciách a liberálnejších spoločnostiach. Ja sa možno môžem chlácholiť tým, že som z liberálnej Bratislavy a tu je situácia iná ako na zvyšku Slovenska, no je pravda, že som mal nos rozbitý kvôli mojej orientácii už dvakrát – raz v Bratislave a raz v ešte liberálnejšej Prahe. Idioti sa nájdu všade a bola by asi chyba riadiť sa podľa strachu. Strach nie je dobrý radca.
Čo je na živote človeka z LGBTI komunity v našej krajine najlepšie a čo najťažšie?
Nenávistné prejavy, či už v uliciach, alebo dokonca z úst politických lídrov, sú určite veľmi nepríjemné. No to sa rozhodne netýka len LGBTI komunity, s týmto typom osočovania a neznášanlivosti sa stretá asi každá spoločenská minorita. Čo je bezpochyby najťažšie pre mňa osobne, je nemožnosť adoptovať si dieťa. A neviem si ani predstaviť, aké ťažké to musia mať dúhové páry, ktoré v našej krajine dieťa spoločne vychovávajú. Koľko hlúpych úradníkov, zdravotníkov, školských pracovníkov či rodičov na pieskovisku si museli vypočuť. Koľkokrát museli vysvetľovať, že matkami sú obe, alebo otcami obaja… To je neskutočne smutné.
Čo považujem za najlepšie, je asi podpora členov majority. Na gejských pochodoch v zahraničí ma najviac chytali za srdce napríklad skupiny matiek alebo skupiny kresťanov či rodinky s deťmi. Ten odkaz „nenecháme vás v tom samých“, toto ma najviac dojíma. A myslím, že už sa to deje aj u nás, na Slovensku.
Prečo by mali ľudia z LGBTI komunity podľa vás nestrácať nádej?
Ja nestrácam nádej, ani keď v hokeji prehrávame s Kanadou v tretej tretine 0:5. Nádej umiera posledná, len treba občas aj pohnúť zadkom a niečo urobiť, aby sa veci pohli.
Veď predsa to nebolo tak dávno, čo sme boli popravovaní. Menej dávno kriminalizovaní či „liečení“ elektrošokmi. Za môjho života bola ešte homosexualita chorobou. A kde sme dnes? Vo väčšine západného sveta sú už partnerstvá či manželstvá samozrejmosťou. V tých najvyspelejších krajinách aj adopcie. Nemám obavy z toho, že by to nedorazilo aj k nám. Progres nezastaví ani tisíc Antonov Chromíkov.
Treba si ale uvedomiť, že sa to nedeje samé od seba. Máme teda dve možnosti – čakať, kým to za nás spraví niekto iný, alebo priložiť ruku k dielu.
Čo by ste poradili iným ľuďom z LGBTI komunity, ktorí sa obávajú žiť slobodne?
Asi by som sa vrátil k spomínanej rodine. Pretože, čo vlastne znamená žiť slobodne? Zašívať sa v tmavom gejklube a tam byť „slobodný“, to asi dokáže každý. Môžem sa predsa každý piatok opiť na teplej párty, byť so svojimi teplými kamarátmi a domnievať sa, že to je tá sloboda. Alebo sa raz ročne obliecť do farebného, stratiť sa v dave slávnostného defilé, mávať dúhovou vlajkou a tvrdiť, že som slobodný. Tým nijako nespochybňujem zmysel týchto akcií – sám sa ich zúčastňujem. No potom niekto príde za babkou či tetou a na otázku, či už má dievča tvrdí, že ešte nemá, lebo sa „nepošťastilo“. Prípadne ukáže fotku kamošky a povie, že s touto sa niečo rysuje… Načo? To ja nepovažujem za slobodný život.
Veď áno, ono to niečo stojí. Trvá to dlho, občas veľmi dlho, sú prípady, kedy sa to nevyrieši nikdy. Sám som spravil množstvo chýb, keď som sa obával v spoločnosti (napríklad rodiny) správať sa k svojmu partnerovi „partnersky“. Vyskytnú sa možno aj výčitky, hádky, slzy, no nakoniec sa človek cíti slobodný práve vtedy, keď prestane klamať sebe samému či svojmu okoliu.
Je samozrejme správne pochodovať na Gay Pride, je správne bojovať za legislatívne zmeny, je správne pomáhať aktivitám LGBTI mimovládok či podporovať queer umenie. No v prvom rade musíme začať od seba. Úprimnosťou a odvahou. K sebe samým i svojmu okoliu. To prináša to najsladšie ovocie – slobodný život.
Výstavu Neskrývaná láska si môžete pozrieť v Stredoeurópskom dome fotografie na Prepoštskej ulici 4. Vernisáž bude na Medzinárodný deň ľudských práv 10. decembra a výstava potrvá do 20. decembra 2020.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk