Roman Samotný
Fusakle sa rozhodli podporiť teplú komunitu PRIDE kolekciou, ku ktorej pribalia dokonca dúhovú vlajku. Nepáči sa im, že na Slovensku sú LGBTI ľudia terčom urážok a že musia tajiť svoju lásku. S majiteľom značky Jánom Angušom sme sa rozprávali, ako na to reagujú zákazníci a obchodní partneri. A boli sme zvedaví aj na jeho vlastný comingout a či chodí na Dúhový PRIDE.
Fusakle dlhodobo podporujú LGBTI projekty. Čo vás k tomu motivuje?
Žijeme a podnikáme tu, sme súčasťou spoločnosti, komunity. Uvedomujeme si svoju podnikateľskú zodpovednosť a chceme žiť v normálnej krajine, preto sa zapájame do mnohých aktivít a iniciatív na pomoc tretiemu sektoru, školám a mladým. Jednou z našich priorít sú základné ľudské práva. Mať rád a byť za to hanený, báť sa a skrývať sa, nám príde v 21. storočí veľmi zvláštne. Presne to isté sme už predsa zažili, keď ženy museli obhajovať svoje právo voliť, keď černosi bojovali za svoje právo byť rovnocenní, ale stále opakujeme tie isté chyby z minulosti. Preto podporujeme LGBTI projekty a snažíme sa o osvetu.
Nemali ste obavy, že prídete o zákazníkov?
Nie. Nerobíme nič zlé, kto chce, tak si to všimne a prijme, kto nie, tak sa o to nezaujíma. Mali sme len asi tri „hejterské“ reakcie, čo je z celého množstva takmer nula. Všetci to berú ako fakt a súčasť kolekcie.
Aké boli reakcie z ich strany?
Tým, že nikomu nič nevnucujeme, každý si to v sebe spracuje ako uzná za vhodné. Venujeme sa naozaj mnohým témam – pomoci bezdomovcom, chudobným rodinám, zdravotne znevýhodneným… popritom je podpora LGBTI projektov len jednou z mnohých. Myslím, že práve tá normálnosť, s ktorou to robíme, je ľuďom sympatická a prijímajú to úplne v pohode.
A aké reakcie boli od ľudí z biznisu, s ktorým spolupracujete?
Nemali sme ani jednu negatívnu skúsenosť a reakciu. Niektorí naši partneri si gejkolekciu zobrali do vlastnej ponuky a tí ostatní majú iné zameranie a riešia si iné potreby. Myslím, že väčšina spoločnosti rieši úplne iné problémy ako to, koho má ten alebo tá rád. A to je super znak toho, že sa aj ako spoločnosť posúvame dopredu.
Je možné byť na Slovensku úspešný a zároveň žiť otvorene ako LGBTI človek?
Podľa toho, ako si kto vysvetľuje „byť úspešný“. Ak to znamená byť verejne známy, tak to má ten človek asi ťažšie, pretože si ho do úst zoberie hocikto, kto na to ani nemá právo, a zneužije podľa toho, ako potrebuje. Ak to znamená vytvoriť si svoj okruh blízkych ľudí, s ktorými nám je dobre, robíme čo vieme a čo nás baví, tak áno, je to možné.
Čo si myslíš o tých, ktorých svoju orientáciu taja?
Nič zlé. Rozumiem im. Každý z nás má svoje dôvody, prečo niekedy koná inak, ako by chcel, a prečo niekedy predstiera, že je niekto iný. Niekedy sú tie dôvody zložitejšie a vážnejšie, inokedy banálnejšie. No práve preto im treba pomôcť, dodať odvahu. Keď budú vidieť, že je možné žiť normálne, že sú ľudia a spoločnosť, ktorá ich neodsúdi len na základe toho, či má niekto ryšavé vlasy, krivý nos, alebo sa mu páči kamarát či kamarátka, tak sa prirodzene budú snažiť zmeniť svoj stav.
Ako vyzeral tvoj comingout?
Mne v tomto pomohol môj dvojročný pobyt v Londýne. Tam som zrazu videl, že nikoho nezaujíma, koho mám rád, ale čo viem a aký som človek. Nikdy som sa tam nestretol s negatívnou reakciou, bol som akceptovaný ako ktokoľvek iný. To bolo pre mňa také nové a osviežujúce, že som si začal konečne vážiť sám seba a pokladať sa za normálneho. Na základe toho som bol potom schopný sa o tom porozprávať aj s rodinou a priateľmi doma na Slovensku.
Ako na tvoju identitu reagovali rodičia?
Prvá reakcia bola trochu emotívna, no pochopil som prečo. Naši sa o mna proste báli, aby mi preto niekto neublížil, aby som nemal zlý život. Chvíľu bolo také, aby som sa nijako neprejavoval ako gej, nech sa o tom nedozvie nikto z okolia. No časom pochopili, že som dostatočne vyrovnaný sám so sebou, že si viem zariadiť život sám. A hlavne, že som spokojný. Teraz to už vôbec nie je téma.
Poznali tvojich frajerov?
Poznajú partnera, s ktorým som bol 10 rokov. A aj napriek tomu, že už spolu nežijeme, stále niekedy ideme spolu k mojim rodičom, pretože majú výborný vzťah. Mama ho rada kŕmi a otec si s ním rád štrngne 🙂 Ostatných partnerov, pokiaľ som nemal istotu, že to môže byť niečo vážnejšie, som domov nevodil.
Držal si frajera za ruku na ulici?
V Londýne, Berlíne, Barcelone áno, tu na Slovensku nie. Nie som úplne ten „ručičkový“ typ :), ale zas veľakrát mi chýbalo prejaviť náklonnosť k partnerovi. Objať, dotknúť sa inak, ako len kamarátsky, bozk len tak. Všetko to, čo robia klasické heterosexuálne páry, keď sa majú radi. Nechcel som nikoho pohoršovať ani provokovať. A možno je to škoda. Keby sme to robili viac, tak by to ľuďom pripadalo menej „divné“.
Čo si myslíš o myšlienke PRIDE-ov?
Budem rád, keď sa aj u nás z Pridu stane oslava radosti, pestrosti, lásky. U nás je Pride hlavne o upozornení na porušovanie práva mať rád, kategorizácia ľudí na správnejších a menejcenných. Aj naša spoločnosť si musí prejsť touto cestou, ako to bolo aj v iných demokratických spoločnostiach. Preto je dôležité, že sa Pride u nás koná a je z roka na rok väčší, viditeľnejší a veselší. A koná sa už aj mimo Bratislavy, z čoho mám veľkú radosť. Teším sa na moment, keď to už bude len zábava.
Chodíš pravidelne?
Pokiaľ som na Slovensku, tak áno. Nebol som len na poslednom Pride, ktorého sa zúčastnilo 10 000 ľudí, a dosť ma to mrzelo. Na základe toho sme hneď potom kontaktovali organizátorov Pridu a hlásili Fusakle ako domácu značku, že chceme byť tento rok aktívnou súčasťou a podporiť Pride oficiálne. Dokonca sme chceli priniesť aj alegorický voz :))) No corona všetkým zamiešala karty.
Čo sa ti na nich páči?
Páčia sa mi ľudia, značky, inštitúcie a organizácie, ktoré sa neboja verejne podporiť Pride. Je to veľmi dôležité, pretože len osvetou a podporou môžeme ukázať ľuďom, že byť gejom nie je nič divné, a len tak môžeme dosiahnuť zmenu v myslení. A ešte sa mi páčia akcie po Pride. Vždy je tam dobrá hudba a úžasná atmosféra.
Pomôže nám, keď sa nebudú gejľudia skrývať. Keď ukážeme, že nás vlastne poznajú, že spolu pracujeme, že vedľa seba bývame, že máme všetci úplne rovnaké starosti, že vlastne žijeme všetci ten istý život, s tými istými problémami a radosťami. Nie je v tom vôbec žiadny rozdiel. Potom si budeme môcť všetci bez rozdielu povedať: „No a čo? Tak som.“
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk