David Benedek
Hovorí sa, že mladí ľudia nevedia nič o svete, pretože ešte nezažili všetko, čo svet ponúka. Ja osobne si myslím, že to majú v súčasnosti veľmi náročné. Začalo ma zaujímať, či sa to pre mladých queer ľudí v Bratislave zlepšilo. Preto som sa porozprával so svojou blízkou kamarátkou Karlou (20) a blízkym kamarátom Davidom (19) o tom, ako sa im ako queer osobám žije v hlavnom meste.
Skúste sa na začiatok predstaviť čitateľstvu Queer Slovakia.
Karla: Ja som Karla, mám 20 rokov, identifikujem sa ako transrodová žena a som z Vrútok.
David: Som David, som z Bratislavy, mám 19 rokov a som cisrodový homosexuálny muž.
David, aké bolo vyrastať v Starom Meste v Bratislave?
David: Bolo to super. Mal som samozrejme isté stretnutia s homofóbnymi urážkami, či už v škole alebo na ulici, ale nikdy to našťastie neprešlo do ničoho fyzického. So mnou to bolo tak, že už keď som bol na základnej škole a nebol som vyautovaný, všetci o mne vedeli, že som gej. Asi to vedeli vycítiť. Nemám spomienky na svoje dospievanie zafixované ako gejtraumu alebo vyrastanie v strachu.
Karla, kedy si sa presťahovala do Bratislavy?
Karla: Do Bratislavy som prišla, keď som mala 16 rokov, pretože som išla na strednú školu.
Aké bolo vyrastať vo Vrútkach?
Karla: Bolo to fajn, pretože som mala vždy okolo seba veľa kamarátov a chodila som na veľa krúžkov. Mne sa tiež zvykli stávať homofóbne veci, ale myslím, že to bolo tým, že ja som sa v takých situáciách vždy dávala do istej submisívnej polohy. Napríklad, keď som išla na ulici oproti niekomu nebezpečne vyzerajúcemu, pozerala som sa dole a potom po mne pokrikovali a niekedy aj pľuli. Čiže som mala nepríjemné zážitky, ale keď som mala okolo 13 či 14, byť queer začalo byť cool, takže všetci chceli byť moji kamaráti.
Kedy ste o sebe zistili, že ste queer?
Karla: Ja som nemala jeden konkrétny moment, ktorý by som vedela povedať. Vždy som bola v dievčenských kolektívoch a začala som si uvedomovať, ako inak sa ľudia správajú k nim a ako sa správajú ku mne. Začala som pociťovať, že mi nestačí byť gejom, pretože ma to nevyslobodí z rodu. Cítila som, že by som bola radšej maskulínna žena ako feminínny muž, ale nevedela som presne, čo znamená byť trans. Myslela som si, že to znamená prejsť operáciami na zmenu pohlavia.
Napriek tomu, že byť queer bolo cool, presne si nevedela, čo znamená byť trans?
Karla: Akože ja som vedela, že existujú transrodoví ľudia, brala som to ale tak metafyzicky, že toto je žena a toto je muž, nebinárnych ľudí som vtedy ešte neregistrovala. Moje modely ženstva boli také prirodzenejšie ženy, ktoré sa napríklad nemaľovali, a tie modely transrodových žien, ktoré som poznala, boli zase extrémne feminínne, mali mejkap a veľké prsia. S tým som sa ale nestotožňovala, vedela som, že to nie je to, čo v sebe cítim. Okolo roku 2016 sa začala zvýrazňovať transkomunita aj na sociálnych sieťach, takže som spoznala modely transrodovosti, ktoré mi boli bližšie a prirodzenejšie. Keď som zistila, čo sú hormóny, začala som vidieť svoju budúcnosť.
David, ty si ako spoznal svoju inakosť?
David: Keď som mal 10 rokov, bol som v tábore a bol tam jeden chalan v teenage veku. A raz tam robil zhyby a mal na sebe tielko. A ja som bol taký, že „och nie, on sa mi páči“. Ale to bol iba taký moment, ktorý som vtedy radšej zahrabal a povedal som si, že to budem riešiť v budúcnosti. A asi v trinástich, keď som začal pozerať porno, ma zaujímalo, ako by vyzeral sex medzi dvoma mužmi, tak som začal pozerať gejské porno. A vtedy mi došlo, že asi to bude tá cesta.
A ako si spoznával ostatné veci o tom, čo znamená byť gejom?
David: Ja som mal jedného kamaráta, ktorý bol gej. Chodili sme spolu na školu, tam som evidoval queer ľudí, čiže to spoznávanie a objavovanie nebolo pre mňa komplikované. Vtipné je, že som sa ako prvému vyautoval tomu kamarátovi a jeho reakcia bola, že to vedel.
Ako ste sa vyautovali rodičom?
Karla: Ja som veľmi nechcela robiť čiaru medzi svojím starým a novým ja, pretože mi to prišlo, akoby som sa na niečo menila. Ja som chcela iba nejako organicky prejsť na druhú stranu, aby mi bolo lepšie. A rodičia sa toho začali chytať, lebo tam boli nejaké dramatické momenty, keď ma videli prvýkrát v šatách a rozplakali sa. Ale keďže mám super rodičov, začali sa v tom vzdelávať a pomohli mi, aby som sa s tým zmierila.
Aký si mala vzťah s rodičmi pred tranzíciou a aký máte vzťah teraz?
Karla: Keď som bola dieťa, tak dobrý. Neskôr, keď som cítila, že mi bránia v ženskom vyjadrovaní, pocítila som, že sa od nich musím vzdialiť a že si to musím vyriešiť sama. Počas priebehu tranzície sa ale snažili ku mne priblížiť a znovu som sa im otvorila a teraz je to dobré.
Čo bol u nich ten zlomový bod, keď prešli z toho, že nechceli, aby si mala ženské prejavy, do toho, že ti pomohli s tranzíciou?
Karla: Pochopili, že to nie je exces. Oni sa o mňa iba strašne báli. Neviem, kedy prišiel ten zlom, ale intenzívne som to pocítila po teroristickom útoku v Teplárni. Ja som sa im vtedy bála zavolať, lebo som čakala, že mi povedia, že presne toto očakávali, že sa stane. Ale keď som prišla domov, povedali mi, že sa nemôžeme ako komunita báť a že musíme verejne vystupovať.
Čo tvoji rodičia, David?
David: Ja som spravil coming-out, keď som mal 14. Boli sme na obede, moja sestra rozprávala niečo o filme Call Me By Your Name a moja mama sa nás oboch spýtala, aká je naša sexualita. Povedal som jej, že som gej, a ona reagovala úplne normálne, povedala, že to vedela. Začali sme sa o tom rozprávať a povedala, že keď som mal osem rokov, jej teplý kamarát jej povedal: „Vieš, že tvoj syn je gej?“ Tak sa s tým časom zmierila. Keď bola mladšia, teplých ľudí veľmi neakceptovala, ale keď zistila, že jej syn je gej, tiež začala vzdelávať a našla si k téme nový pohľad.
A otec?
David: No, mama mi poradila, aby som to povedal aj jemu. Tak sme prišli domov z obeda a bola u nás aj babka, tak som im obom rovno spravil coming-out. Otec bol úplne v pohode a babka sa rozplakala, ale preto, lebo sa bála, že budem mať ťažký život.
Aký máš teraz vzťah s rodičmi?
David: Oveľa lepší. Dovtedy som si dával pozor aj na to, aby som si pred nimi nezapravil tričko alebo nedal kozmetickú masku na tvár.
Aký je váš vzťah k Bratislave?
Karla: Ja som ju mala extrémne rada, keď som začínala tranzíciu, pretože som cítila, že na strednom Slovensku to bolo náročnejšie. Hlavne v reakciách ľudí na ulici. Ľahšie sa mi premýšľa o tom, čo si môžem obliecť. Zmenilo sa to, keď sa stal útok v Teplárni, vtedy som sa prestala tešiť do Bratislavy. Zmenil sa pre mňa koncept toho, čo znamená bezpečný priestor.
David: Tým, že som tu vždy vyrastal, som mal Bratislavu vždy rád. Teraz sa to aj umocnilo v tom, že tu mám svoju komunitu a akcie, na ktoré rád chodím.
Obaja nastupujete budúci rok na vysokú školu. David, ty ideš študovať do Česka, čo myslíš, aké to tam pre teba bude?
David: Keďže idem do mesta, ktoré je menšie ako Bratislava, bojím sa, že tam budú inak zmýšľajúci ľudia. Ale keďže idem na umeleckú školu, očakávam, že tam bude veľa queer ľudí. Takže dúfam, že sa veci až tak nezmenia.
Karla, ty budeš študovať divadlo v Bratislave, ale myslím si, že ideš na školu, ktorá bude k tebe otvorenejšia. Ako to vnímaš ty?
Karla: Zatiaľ tam boli všetci veľmi korektní. Existuje taká základná veta, že divadlo je zrkadlom spoločnosti, a preto je tak často veľmi normatívne. Spoločnosť je vnímaná ako väčšina, a možno aj preto sa snažia pritiahnuť queer študentov, pretože mám pocit, že nejaké queer prejavy aj v rámci herectva nie sú veľmi akceptované. Argument býva, že herci musia vedieť zahrať všetko, čo znamená, že musíš vedieť zahrať, že si hetero a cis.
Tešíš sa na výšku?
Karla: Hej, ale nemám zatiaľ očakávania radikálnej zmeny. Ale myslím, že už teraz som tam našla pár svojich ľudí.
Čo vaše kamarátstva v Bratislave?
David: Ja sa asi viac kamarátim s heteroľuďmi. Sú to ľudia, ktorých poznám veľmi dlho, a cítim sa s nimi dobre. Ale mám aj vás, s ktorými môžem riešiť milión vecí, ktoré by oni asi nepochopili.
Karla: Ja mám okolo seba veľa heterosexuálnych dievčat, s ktorými mám veľmi intenzívne vzťahy. Ale som veľmi vďačná za tie siete queer kamarátov, ktorých mám. Lebo občas vidím transosobu, ktorú nepoznám, a mám pocit, že nie je v komunite. A snažím sa predstaviť si, ako funguje sama za seba. Byť jedinou queer osobou široko-ďaleko musí byť veľmi náročné.
Aké máš kamarátstva s inými transrodovými osobami?
Karla: Tie sú veľmi silné. Ja mám pocit, že transrodovosť sa nedá nejako racionálne vysvetliť, a potrebuješ tam mať intuitívne pochopenie, aby ste sa o tom mohli komplexnejšie rozprávať.
Aké je randenie v Bratislave?
David: Všímam si, že randenie je v súčasnosti dosť ťažké aj pre mojich heterokamarátov. A pre queer ľudí je to ešte ťažšie, pretože je nás menej. Ja som mal tri vzťahy a jeden z nich bol vážny. Keďže ale odchádzam do Česka, randenie teraz neriešim.
Karla: Keďže som trans a primárne ma priťahujú muži, žijem v divnej intersekcii, kde som queer, ale je veľmi nízka pravdepodobnosť, že pôjdem na teplú párty a nájdem si tam partnera. Skupina ľudí, s ktorými by som mohla randiť, sú heteromuži, a s tým prichádza ťarcha na dotyčného muža. To, že by mal prijať váhu queerness tým, že by so mnou chodil, je podľa mňa také ťažké, že som vlastne ani veľmi nerandila s mužmi, ktorí by ma vyslovene iba nefetišizovali alebo by sa ku mne priznali.
Chcela by si mať partnera?
Karla: Asi áno, ale snažím sa viac sústrediť na kamarátstva, pretože tie sú pevnejšie.
Cítite sa niekedy osamelo?
David: Niekedy áno, ale nemyslím si, že je to spojené s mojou queer identitou.
Karla: Ja mám pocit, že z transrodovosti vyplýva veľa trápení a osamelosť je jedným z nich.
Čo robíte vo voľnom čase?
David: Chodím von s kamarátmi, som v kapele Krstní otcovia, pozerám filmy, kreslím, chodím na párty.
Okej, tak mi povedzte, ako sa cítite ohľadom párty života.
David: Ja to mám rád, pretože chodím na párty hlavne kvôli hudbe a rád tancujem.
Karla: Ja už chodím na párty menej, lebo to mám spojené s alkoholom, ktorý už nepijem. Zistila som, že viac preferujem uzavretejšie párty, kvôli pocitu bezpečia. Čo sa týka queer akcií, tak kedysi som sa tam cítila slobodne a bezpečne, ale zistila som, že to nie je len o ľuďoch, s ktorými sa cítiš bezpečne, pretože môže prísť niekto zvonku, kto ten pocit naruší.
Aký ste mali vzťah k Teplárni ešte pred teroristickým útokom?
David: Niekedy som sa tam objavil, vnímal som ju ako veľmi pozitívne miesto. Bol som rád, že existuje.
Karla: Ja som Tepláreň vnímala ako komunitný priestor. Kabarety napríklad patrili medzi prvé queer akcie, kde som bola. Zažila som tam prvú skúsenosť s dragom a vecami, ktoré som predtým poznala iba z internetu. Môj život v Bratislave bol vždy veľmi prepojený s Teplárňou, pretože išlo o priestor, kde som získala pocit autonómie.
Keď sa minulý rok stal teroristický útok v Teplárni, tak si bola na ceste tam. Bola si doslova pár krokov odtiaľ, keď si počula výstrely. Môžeme sa o tom porozprávať?
Karla: Najviac si pamätám tie fyzické reakcie. Spomínam si, že som potom prišla k tebe a stále som sa obzerala okolo seba. Aj keď som už bola u teba, bála som sa fajčiť v okne, lebo som zrazu pocítila, čo ti ľudia môžu spraviť.
Bola si veľmi dobrá kamarátka s Jurajom, muselo ťa to veľmi ovplyvniť.
Karla: Mňa to dodnes ovplyvňuje, stále nechápem, že tu už nie je. Mám ho pri sebe ale stále prítomného. Vždy, keď sa o ňom vyjadrujem, premýšľam, či to robím tak, ako by to on chcel.
Viem, že máš posttraumatickú stresovú poruchu. Ako funguješ v každodennom živote?
Karla: Niekedy sa do toho zacyklím a neviem od toho udržať odstup. Musím si to pomenovať a niekedy sa mi to podarí vďaka tomu prekonať. Ale predsa len niekedy mám myšlienku, či človeku stojí za to byť sám sebou a zomrieť za to. Pomáhajú mi v tom rodičia. Nemám pocit, že som na svete sama, pretože oni sú hrdí na to, čo robím a kým som.
Bojíte sa, že sa môže v súčasnosti niečo podobné stať?
David: Hej, ale to som sa bál aj pred Teplárňou. Teraz je to iba viac umocnené.
Máte pocit, že si užívate mladosť?
David: Áno, pretože mám kamarátov, s ktorými sa cítim dobre. Ja som mal strašne zaškatuľkovanú predstavu o tom, čo to znamená byť teenager a ako má vyzerať mladosť. A myslím, že som to dosiahol a zažil. Je to také prvoplánové, ale som rád, že sa mi to splnilo.
Karla: Asi áno. V porovnaní s niektorými ľuďmi viem, že som zažila a zažívam veci, ktoré by oni chceli.
Teraz ste v období života, kedy už oficiálne vstupujete do dospelosti, ako to prežívate?
David: Strašne. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že vôbec nie som taký zorganizovaný, ako som si myslel. Trápi ma neistota, lebo neviem, kedy a čo budem v budúcnosti robiť a s kým budem žiť. Chcel by som, aby bol môj život navždy taký, aký je teraz, a desí ma, že sa to bude meniť.
Karla: Ja som z toho vystrašená. Dúfam, že sa budem vedieť uživiť tým, čo rada robím. Dúfam, že nestratím kamarátov, chcem, aby sa tie vzťahy rozrastali a prehlbovali.
Čo je pre vás najlepšie na tom byť queer?
David: Mám pocit, že ako queer mám pestrejší život. Určite by som to nevymenil za iný život.
Karla: Myslím, že mám väčšie pochopenie pre ľudí. Vnímam inak kamarátstva či umenie, som otvorenejšia a rozumnejšia. Keďže na Slovensku ešte nie sú zvykom konvenčné rodiny queer ľudí, viem, že budem mať silné a intenzívne priateľstvá aj neskôr v živote.
Kde sa vidíte o 10 rokov?
David: Rád by som sa venoval odboru, ktorý eventuálne vyštudujem, a dúfam, že budem bývať niekde inde než v Bratislave. Taktiež by som chcel byť šťastný v živote, ktorý si vybudujem. A dúfam, že budem mať husté fúzy.
Karla: O 10 rokov by som chcela byť spokojná, tešiť sa zo života a byť rada, že mám 30 rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk