Roman Samotný
Príbehy transrodových ľudí sa rozhodla zverejňovať Iniciatíva Inakosť. Sériu otvára rozprávanie Pauly, 22-ročnej študentky výtvarných umení v Bratislave, ktorá je pôvodom z Banskej Bystrice.
Svojej identity som si bola vedomá od útleho detstva. Páčili sa mi dievčenské hračky, vždy som obdivovala ženské postavy v rozprávkach a filmoch. V prvých rokoch základnej školy som si začala uvedomovať, že nie som celkom všedná a za svoju inakosť som sa začala hanbiť. Keď som bola staršia a začala sa zapájať do kolektívov, začala som si všímať akési nepochopenie, často až výsmech zo strany ostatných detí alebo aj učiteľov a vedúcich.
Spomínam si, že som na druhom stupni ZŠ zaplietla spolužiačke vrkoč. Keď to zbadala vyučujúca, s výsmechom a nahlas na celú triedu skonštatovala, že som sa mala narodiť ako dievča. Pamätám si, ako sa všetci začali smiať. To bol asi jeden z prvých silných momentov, ktoré ma postupne doviedli k uzatváraniu do seba a snahe zapadnúť. To sa striedalo s fázami vehementnej revolty, napríklad na strednej, v ktorých som sa výstredne maľovala a obliekala.
Prelomové stretnutie
Spomínam si na obdobie, v ktorom som začala premýšľať o tranzícii a budúcnosti. Bolo to na začiatku štúdia na vysokej škole, keď som sa odsťahovala z rodného mesta do Bratislavy. Vŕtalo mi to v hlave asi rok a stále rada spomínam na okolnosti, vďaka ktorým som sa definitívne rozhodla. Pri cestovaní som zažila pár situácií, ktoré mi otvorili oči.
Prvýkrát v živote som mala príležitosť stretnúť transrodovú ženu. Občas sa v spomienkach vraciam k tomu dňu, vybavujem si ten prelomový moment. Bola som s kamarátkou stopom v Berlíne. Sedela som v záhrade s barom, pila kávu a pozorovala, čo sa deje okolo. V jednej chvíli sa tam objavila dievčina, mala dredy ako ja, károvanú košeľu, voľné rifle a tlačila bicykel. Len tak som o ňu zavadila očkom, neprišla mi až taká pútavá.
Podchvíľou prišla ku mne a viedla celkom dlhý rozhovor s jedným chalanom z baru. A zrazu, asi po polhodine, som si všimla, že má ohryzok. Ostala som úplne šokovaná. Celú som si ju znova premerala, započúvala sa do jej hlasu, podrobne preskúmala každú črtu jej tváre a vyrazilo mi to dych. Zrazu som pred sebou videla neskutočne krásnu a vznešenú bytosť. Viem, že to možno znie ako úplné klišé, ale v tej chvíli som si hovorila: „Vidíš, to by si mohla byť ty, keby si nemala strach.“ Bol to asi najsilnejší moment za dlhý čas. V tej chvíli som presne vedela, čo chcem.
Nepriateľstvo, ktoré naháňa strach
Keď som sa vrátila z ciest, začala som tranzíciu. Občas si hovorím, že by som sa chcela vrátiť späť v čase s týmto zmýšľaním a gurážou, aby som sa chopila iniciatívy omnoho skôr. Spätne už chápem, z čoho môj strach a úzkosť vyplývali. Nepriateľstvo, ktoré som zažívala a ktoré zažívajú všetky transrodové ženy, pramení z rodovej nerovnosti a v spoločnosti hlboko zakoreneného presvedčenia, že ženy sú menej ako muži.
Vidím, že je pre mnohých nepochopiteľné a neprijateľné, že by sa „muž chcel stať ženou“. Mám pocit, že mnohé ženy a dievčatá v mojom okolí si svoje nerovné postavenie neuvedomujú. Keďže som mala možnosť okúsiť obe roly, môžem povedať, že po všetkých stránkach to majú ženy omnoho ťažšie. Na druhej strane som rada, že žijem v čase, keď sa o týchto veciach viac hovorí a začínajú sa meniť.
Celý príbeh Pauly nájdete na webe Inakosti, kde otvorene hovorí aj o reakciách okolia a obťažovaní, ktoré zažíva.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk