Marek Hudec
Často mal problém nadväzovať kamarátstva s inými gejmi. Súviselo to aj s kultúrou online zoznamiek. Spoznajte Maroša a jeho príbeh.
Článok vznikol vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
Maroš v sebe roky rieši zvláštnu dilemu: na jednej strane vždy túžil zo svojho domova utiecť, na strane druhej má potrebu sa doň neustále vracať. Vyrastal v malom meste a vraví, že pri rozhovoroch s inými kvír ľuďmi sa cíti privilegovane. Mal šťastie na milujúcu rodinu, necítil sa v škole ako outsider, ani si neprešiel šikanou a nemusel riešiť často tému bezpečia. Uznáva však, že to mohlo súvisieť s jeho telesnou stavbou, ktorú nadobudol pri plávaní a ktorá ho často chránila.
Je vysoký, svalnatý, väčší než bola väčšina jeho spolužiakov. „Keď chcem, viem pôsobiť heteronormatívne.“ Počas vyrastania musel otázku bezpečia riešiť len v situáciách, keď bol práve s niekým, kto sa mu páčil. Svoju inakosť objavoval v nultých rokoch a s inými gejmi sa zoznamoval cez zoznamku iBoys. Cez ňu si dohodol aj prvé rande.
Partner pochádzal z iného mesta a stretávali sa spolu v neutrálnom prostredí obce, ktorá bola obom na polceste. „Bolo to zaujímavé, formatívne obdobie. Mal som pocit, že si vzťahy a lásku nezaslúžim a potrebujem intimitu skrývať. Ani jeden z nás nemal auto, tak sme obaja cestovali autobusom, chodili sme sa prechádzať do lesa, kde sme si dali čipsy a to bola naša predstava romantiky,“ spomína si Maroš na pubertu.
Keď si raz počas prechádzky dovolil priateľa chytiť za ruku, všimla si ich skupina okoloidúcich chlapcov a začala na nich slovne útočiť, nadávať a vyhrážať sa im. „Nepoznal som ich a nepamätám si už ani ich tváre. Bol to pre mňa šok. Vedel som, že nás vidia, úplne som zamrzol.“
Po tomto zážitku sa stretávanie v lese skončilo a Maroš mal potrebu si dávať vo vzťahoch pozor, kde si s partnerom preukážu náklonnosť. Zvykol skenovať, či sú niekde skutočne sami, vyberal konkrétne miesta a uličky, kde mal istotu, že ich nikto neuvidí.
Spoločné mali to, že chceli odísť
V puberte sa začal cítiť na okraji, keď prišli v triede na pretras romantické vzťahy. Najprv to vnímal ako akúsi krivdu, vysvetľoval si to tým, že ho dievčatá považujú za neatraktívneho, no potom si uvedomil, že im vysielal iba kamarátske signály. Hetero spolužiaci ho zas vyhľadávali ako vzťahového terapeuta.
Na gej zoznamky chodil zákonite v noci, keď šli jeho rodičia spať. Len málokedy sa dal do konverzácie s niekým, kto býval blízko. Na iBoys sa totiž prihlasovalo hlavne veľa Čechov. „V neskoršom veku som si uvedomil, že nemám kamarátske vzťahy s gej mužmi, čo čiastočne súviselo s nejakou internalizovanou homonegativitou.“
Uvedomoval si, že gejov stretával len kvôli ambícii mať s nimi romantický vzťah alebo sex. Možno to súviselo aj s istým predátorským správaním, ktoré na zoznamke zažil, spôsobom komunikácie alebo tým, ako sa na sieťach preferuje istý typ tiel. Necítil sa v tom prostredí úplne uvoľnene. Mal zároveň pocit, že najdôležitejšie bolo preňho nájsť stratégiu, ako zapadnúť medzi majoritu a že až potom si v súkromí mohol riešiť kvír život.
O iných kvír ľuďoch sa dozvedal cez časopis Bravo, ktorý domov nosila jeho staršia sestra. Hoci sa v rodnom meste cítil sám, postupne aj tu spoznal pár LGBTI+ osôb, či už z umeleckých kruhov, alebo takých, čo mali dvojitý život. „Okrem toho, že sme boli iní, nás spájalo aj to, že sme chceli z toho mesta odísť.“
Nech sa to nikto v meste nedozvie
Hoci vzťah s rodičmi vníma ako dobrý, predsa len ho zranila veta, ktorú mu mama povedala po coming-oute. Odhodlal sa na to, lebo jej už nechcel klamať. Obzvlášť ho mrzelo, že zatiahol do klamstiev aj blízkych ľudí, na ktorých sa vyhováral, že je s nimi, keď chcel tráviť čas so svojím vtedajším priateľom. „Mama povedala, že nech sa to len nikto v tomto meste nedozvie. Ja som si istý, že to povedala s najlepším vedomím a svedomím, no dlho vo mne tá veta doznievala.“
Mal pocit, že sa zaňho mama hanbí a čiastočne to aj mohla byť pravda, no určite cítila aj strach. „Dá sa povedať, že medzi hanbou a strachom rodičov kvír detí je tenká hranica.“ Keď sa o tému začala viac zaujímať, chodila potom ešte za Marošom s otázkami, či si svoju sexualitu nerozmyslí a či naozaj niet inej cesty. Trvalo dlho, kým si svoje prežívanie vysvetlili.
Neskôr šiel Maroš na vysokú školu do Banskej Bystrice, kde nedokončil odbor medzinárodných vzťahov, našiel sa až v antropológii. Cez Erazmus sa dostal na dlhší pobyt do Paríža, kde sa tešil, že bude môcť byť viac sám sebou. A hoci konečne nemusel riešiť, s kým sa drží vonku za ruku, vzťahy, ktoré tam zažil, ho veľmi neuspokojili. Už na začiatku totiž vedel, že zrejme nebudú dlhodobé.
Na ďalšom pobyte, tento raz v Belgicku, zas videl, že gejovia môžu vzájomne fungovať aj na kamarátskej úrovni a že takéto vzťahy môžu byť posilňujúce. A hoci v zahraničí získal skvelé kamarátstva, plánoval sa vrátiť domov, lebo nikde nemal také, ktoré by trvali od detstva.
Maroš sa zdôveril, že rozhovor o svojej inakosti by ešte pred pár rokmi odmietol. Zmenila ho vražda Juraja a Matúša. V tragický večer s kamarátom venčili psíka, sedeli na káve a rozhodovali sa, či sa nezastavia v Teplárni. Maroš si pamätá, ako ich vyrušil policajný vrtuľník a pohľad na majáky. Strach a hnev ho zmobilizovali, aby sa témou života kvír ľudí začal viac zaoberať aj vo výskume a tiež, aby sa viac zapájal do diania v komunite.
Väčšia istota a bezpečie vo vzťahoch mu postupne pomohli nadobudnúť aj viac sebavedomia. Pocit menejcennosti mohol podľa neho súvisieť aj so situáciami, ktoré akceptoval, napríklad so skrývaním sa, keď chcel byť s milovaným človekom a mohol k nemu prísť len po desiatej a zadným vchodom, nech ho nikto nevidí. Myslel si potom totiž, že nič iné si nezaslúži. Až dnes si dovolí partnera chytiť za ruku aj v meste počas dňa.
Článok vznikol vďaka podpore:
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk