Marek Hudec
V minulosti písala o svojom coming-oute aj o teroristickom násilí, pri ktorom prišla o krstného otca.
Chcela vedieť, ako sa cítime po teroristickom čine z októbra. Do Teplárne prišla v januári nemecká spisovateľka Carolin Emcke na pozvanie Goetheho inštitútu. Dlhodobo sa totiž zaoberá témou násilia, keďže sa jej osobne dotklo. Emcke je oceňovanou novinárkou denníka Süddeutsche Zeitung, písala aj pre Der Spiegel, pričom často navštevovala vojnové zóny. Dva z jej textov ste mohli v slovenčine čítať v Revue svetovej literatúry v preklade Jany Cvikovej a Andreja Zmečka.
V januári ste sa stretli s viacerými zástupcami a zástupkyňami slovenskej queer komunity v Teplárni. Šokovala vás správa o vraždách v októbri?
Šokovala ma. Vlastne, keď poviem šokovala, vyznie to ako nejaké prekvapenie, akoby bol trans alebo homofóbny útok niečím nečakaným. Skutočne ma však neprekvapil. V Európe žijeme v časoch neustále sa šíriacej nenávisti, a to nielen na periférii, ale úplne v jadre našich demokracií, ktorá nás túži zbaviť ľudskosti. Gejovia, lesby, bisexuálni, nebinárni, transrodoví, queer ľudia sú považovaní za menejcenných, menej hodných rešpektu. Nemôžete dovoliť toľko nevôle a potom byť prekvapení, keď sa udeje brutálny, násilný čin voči LGBTI+ komunite. Takže skôr som cítila smútok, bolesť, zranenie a chcela som sa ozvať komunite v Bratislave a ukázať, že to nie je ľahostajné ani ľuďom v iných európskych krajinách. Spoločná viera v rovnosť, v ľudské práva a demokraciu si vyžaduje, aby sme pri sebe stáli.
Zdá sa vám, že násilie voči queer ľuďom v týchto časoch eskaluje z nejakých konkrétnych spoločenských príčin alebo to vlastne nie je nič nové?
Myslím si, že tu s nami bolo vždy. Zároveň si však treba uvedomiť, že zažívame aj pokrok v spoločnosti, politike, právnych predpisoch. Aspoň v európskych krajinách majú páry rovnakého pohlavia isté uznanie, istý rešpekt, viac sú viditeľné. Každý historický krok emancipácie vyvolal nejakú spätnú reakciu. Ani tá súčasná nie je náhodná, nenávisť nie je náhodná. Či už sa týka žien, židov, migrantov, queer ľudí, neprichádza prirodzene. Nenávisť je vytvorená, zostrojená, organizovaná a taktiež je biznis. Nielen na národnej, ale aj globálnej úrovni. Homo a transfóbia je viditeľne organizovaná, rozširovaná a komunikovaná medzinárodne. Konšpirácie, rozsievanie strachu a dezinformácie sú vyživované autoritárskymi režimami a hnutiami. Nie je prekvapením, že Vladimir Putin v jednom zo svojich zúrivých útokov zosmiešňoval západné krajiny z ich obľuby v ustriciach a rodovej slobode… zabudnime na chvíľu na tie ustrice… myslím si, že on sa skutočne najviac zo všetkého bojí feminizmu a rodovej rovnosti.
Vaše zameranie na tému násilia má aj osobné dôvody. Vášho krstného otca zabila teroristická skupina Frakcia Červenej armády (RAF). Dozvedeli ste sa počas svojho výskumu niečo špecificky nové o terorizme, niečo, čo ste predtým nevedeli?
Dobrá otázka. Neviem, koľko som sa toho naučila o terorizme, ale dozvedela som sa niečo o sebe ako o človeku, ktorý čelí teroristickému násiliu. Nechcem, aby vyhralo. To znamená: nechcem, aby zmenilo mňa, nás, v to, čo si teroristi myslia, že som, sme. Nechcem sa zmeniť v teroristku, v nepriateľskú, militantnú, rozzúrenú, sebastrednú osobu. Stále chcem byť zraniteľnou, otvorenou, empatickou, chcem vedieť veci reflektovať a byť schopná vidieť iných ako jednotlivcov, ľudí.
Pripravili ste niekoľko rozhovorov v nemeckej kampani, pri ktorej viacero celebrít urobilo verejný coming-out. Ako táto kampaň ovplyvnila pohľad nemeckej spoločnosti na queer ľudí a čím bola výnimočná?
Volala sa ActOut a 185 hercov a herečiek v nej spravilo coming-out a prvý raz hovorilo o tom, aké to je pracovať v umení a nebyť sám sebou, ako ich agenti a produkční prosili, aby skrývali svoju inakosť, ako ich umlčiavali, marginalizovali, zneviditeľňovali v scenároch a vo filmoch. Urobili veľké a odvážne rozhodnutie – a malo to ohromný dosah. Filmový a televízny biznis začal prehodnocovať svoje predsudky, rodové, ale aj rasové stereotypy. Herci a herečky hovorili krásne a inteligentne o filmoch a divadle, čo im chýbalo na obrazovke, a aké príbehy a obrazy chceli vidieť v budúcnosti.
Vo Vašej knihe How We Desire píšete o svojom dospievaní. Bolo zložité pochopiť queer identitu v 80. rokoch v Západnom Nemecku? V postsovietskych krajinách si vždy myslíme, že to v západných krajinách muselo byť oveľa jednoduchšie než v tých socialistických. Cítili ste sa aj vy neviditeľne?
Pravdupovediac, bolo to príšerné. Neviem to porovnať v iných súvislostiach a spoločnostiach. Keď som vyrastala, vedela som, že homosexualita existuje, ale pôsobila ako exotický druh v knižke o biológii. Viete, že niekde existuje nejaká púštna myš, ale nikdy ste ju nestretli… Literatúra, ktorú učili v škole, bola úplne heteronormatívna, vo filmoch sa homosexualita zobrazovala ako niečo, čo musí byť potlačené, niečo, čo viedlo k násiliu a depresii. How We Desire som napísala ako knihu, ktorú by som si sama chcela ako tínedžerka prečítať. Chcela som hovoriť o queer túžbe a queer živote ako o plnom vášne a radosti. Myslím si, že aj my, queer aktivisti, by sme mali častejšie hovoriť o šťastí a úspechu.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk