Stále tu sú ľudia, ktorí LGBTI komunitu vidia optikou minulých storočí, hovorí autorka teplého románu

Daniela Petrovská je fotografka a autorka. Jej knihu Láska je láska však na pultoch kníhkupectiev nájdeš pod pseudonymom Daniela Slávik. Ide o román zachytávajúci vzťah dvoch žien, ktoré sa musia vyrovnať s predsudkami, nepochopením a očakávaniami spoločnosti. Ako sa Daniela popasovala s reakciami na knižku a aké boli jej pocity po vydaní, nám opísala v rozhovore nižšie.

Ako si sa dostala k písaniu? Mala si vždy blízko k tejto profesii?

Písaniu som sa venovala od detstva. Ako dievča som písala poviedky a rôzne romantické príbehy. Neskôr som viedla vcelku úspešný blog, ktorý som považovala za predstupeň ku knihe. V jedno leto som sa rozhodla venovať len písaniu a následne knihu ponúknuť vydavateľstvám. A vyšlo to.
Áno, písanie bolo to, o čom som vedela, že ma baví, a jedným z mojich snov bolo vydať knihu.

Kde si nabrala inšpiráciu pre tento román? Ide výlučne o fikciu alebo sa v ňom vyskytujú aj konkrétne a reálne situácie z tvojho okolia?

Román je inšpirovaný skutočnosťou, postavy a aj niektoré situácie sú písané podľa nej, no príbeh ako taký je vymyslený. Predpokladám však, že veľa ľudí, ktorí ma poznajú, sa v nej po prečítaní našlo.

Originálnych románov s LGBTI tematikou z dielne našich domácich autorov nie je veľmi veľa. Popíš nám situáciu po vydaní knihy. Aké boli ohlasy a reakcie okolia a aké si mala pocity ty sama?

Na vydanie knihy som sa veľmi tešila a zároveň som mala strach, že sa nedostane k cieľovke, pretože som v tom čase nevedela, ako ju osloviť. Pomocou jedného portálu sa mi podarilo osloviť širšie publikum a reakcie boli rôzne. Od hejtov, cez urážky smerujúce na orientáciu alebo vzhľad až po milé a ďakovné správy. Toto obdobie ma primälo trošku vytriezvieť a vyrásť. V konečnom dôsledku som zaň rada. A čo sa týka reakcií môjho najbližšieho okolia, tak mi väčšina z nich priala. Rozpačité to bolo v najbližšej rodine, ale zvládli sme to.

Chystáš aj pokračovanie románu? Alebo píšeš teraz niečo iné?

Román Láska je láska som od začiatku plánovala ako trilógiu, no keď som sa pustila do dvojky, nešlo to. Nedokázala som nadviazať tam, kde som prestala, a začala som na seba veľmi tlačiť, čo bolo kontraproduktívne. Musela som si dať pauzu, ktorá vlastne trvá dodnes. Knihy sú mojou veľkou láskou, čítam veľmi rada, ale netrúfam si povedať, či ešte niekedy nejakú napíšem.

Ako prebieha tvoj proces písania? Máš od začiatku nejaký plán, ktorého sa snažíš držať, alebo je to skôr spontánne?

Samozrejme. Pred románom som napísala poviedku, z ktorej následne vychádzal. Mala som v hlave rozpracované situácie a jednotlivé kapitoly. Bol to krásny kreatívny proces.

Máš nejaký spisovateľský sen alebo cieľ, ktorý by si chcela dosiahnuť?

Nemám. Pred dvoma rokmi som si povedala, že možno raz napíšem zbierku úvah podobnú tej, aká nedávno vyšla Ferrante alebo Meghan Daum, ale neberiem to ako cieľ. Ak uznám, že je na to čas a má to zmysel, pôjdem do toho.

Čo si myslíš o súčasnom postoji spoločnosti k LGBTI ľuďom v našej krajine? Máš pocit, že sa situácia zlepšuje alebo zhoršuje?

Nemám pocit, že by sa situácia nejakým spôsobom menila. Z môjho pohľadu sa k lepšiemu nevyvíja, no ani sa nejako drasticky nezhoršuje. Stále tu sú ľudia, ktorí LGBTI komunitu vidia optikou minulých storočí a namiesto svojich problémov sa radšej púšťajú do riešení týchto tém. Čo ma však teší, je, že na uliciach a sociálnych sieťach vidím stále viac LGBTI párov. To som pred pár rokmi tak otvorene nevnímala.

Ako si myslíš, že môže každý z nás prispieť k lepšej kvalite života LGBTI ľudí na Slovensku?

Myslím si, že comingout a menej tajností ohľadom orientácie v rodinách by nám prospeli. Žila som v partnerstve, v ktorom bol comingout takmer tabu, a bolo to psychicky náročné pre obe. Toto je najmenej a zároveň najviac, čo môže každý z nás urobiť predovšetkým pre seba, ale zároveň aj pre komunitu.

Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk