David Benedek
Pred pár mesiacmi sme vám priniesli rozhovor s dvoma mladými LGBTI+ ľuďmi z Bratislavy, ktorý sa dočkal veľkému úspechu. Preto sme sa rozhodli cestovať ďalej po Slovensku a tentoraz vám prinášame rozhovor s predstaviteľmi mládeže v Trnave.
Skúste sa na začiatok predstaviť čitateľstvu Queer Slovakia.
Leo: Volám sa Leo, mám 18 rokov, som z Trnavy. Identifikujem sa ako bisexuálny muž.
Saša: Volám sa Saša, som z Trnavy a mám 20 rokov. Som cisrodová queer žena.
Používaš na svoju osobu aj slovo „lesba“?
Saša: Nie, pretože moja sexualita je stále niečo, s čím mám problémy. V tom zmysle, že som si vždy bola istá, že ma priťahujú iba ženy. Ale s mužmi je to tak 50 na 50. Je to ale aj spojené s tým, že si samu seba neviem prestaviť s mužom, ale stále je tam niečo, čo k nim cítim.
Máš pocit, že mladí ľudia celkovo prestávajú používať slová „lesba“ a „gej“ a používajú namiesto toho slovo „queer“?
Saša: Ja som si všimla, že ženy často prestávajú používať slovo „lesba“ a namiesto toho používajú slovo „sapphic“. To je také veľmi komfortné označenie.
Aké bolo vyrastať v Trnave?
Leo: Bolo to dosť super. Ja som vyrastal aj v dedinách okolo Trnavy ako Biely kostol, kam som chodil za babkou a kamarátkami. Väčšinu času som skôr trávil u niekoho doma ako niekde v meste. Ale tak všeobecne v Trnave super, nemal som tu nikdy žiadne extrémne problémy.
Saša: Vyrastanie v Trnave by som rozdelila na dve polovice, prvú, keď som bola dieťa, a druhú, keď som bola tínedžerka. Detstvo v Trnave bolo veľmi príjemné, keďže som trávila väčšinu svojho času s kamarátmi po ihriskách a v škole. A druhá polovica je pre mňa menej zábavná, pretože v Trnave nie je veľa priestorov pre tínedžerov, kde by sa mohli rozvíjať a tráviť spolu čas bez toho, aby sa konzumoval alkohol a podobné veci. Čiže toto obdobie som trávila hlavne v škole.
Máte v Trnave veľa kamarátov?
Saša: Mám veľa kamarátov zo školy, veľa z nich ale žije v iných dedinách, no trávili sme spolu čas hlavne v Trnave. Moji kamaráti sú taká bublinka, pretože skoro všetci sú queer. Mali sme veľké šťastie, že sme sa všetci stretli v jednej triede a vytvorili sme si komunitu. Teraz sme všetci išli na iné vysoké školy, ale vždy, keď sa chceme stretnúť, sa nám to podarí.
Máš aj heterokamarátov?
Saša: Veľmi nie. Od malička som sa cítila lepšie s queer ľuďmi, pretože ma poznajú aj na tomto leveli. Je pre mňa ťažké vytvoriť si priateľstvo s ľuďmi, ktorí sú hetero.
Leo, ty si ešte na strednej škole?
Leo: Hej, chodím na gymnázium a tento rok maturujem.
Ako ti je na gymnáziu? Máš dobrých spolužiakov?
Leo: Škola je fajn, aj keď náročná. V triede nie sme taký dobrý kolektív, veľmi sa nebavíme.
Mal si niekedy v škole problém so svojou orientáciou?
Leo: Nie, vôbec. Nikdy som verejne neoznamoval svoju orientáciu, ale spolužiaci to vedia. No veľmi sa táto téma v škole nerozoberá.
Ako máte pocit z Trnavy?
Saša: Povedala by som že môj vzťah s Trnavou je niečo medzi láskou a nenávisťou. Pretože v Trnave je veľmi pekná príroda a parky, kam som vždy veľmi rada chodievala. Na druhej strane, keď som tam vyrastala, nebolo tam až tak čo robiť, tak som chodievala často do Bratislavy.
Chodievate pravidelne do Bratislavy?
Leo: Kedysi som chodieval častejšie, pretože som tam mal frajera. V súčasnosti chodím do Bratislavy iba na akcie.
Ako by ste porovnali Bratislavu a Trnavu?
Leo: Je to v niečom rovnaké. Pretože aj v Bratislave, aj v Trnave viem, ktoré miesta sú bezpečné a ktorým sa zase vyhýbať. Tým, že je Trnava menšia, existuje aj menej priestorov, kde by som mal problém prejavovať sa. V Trnave som sa nemusel nikdy schovávať, cítim sa tu bezpečne.
Saša: Bratislava mi príde otvorenejšia, má viac akcií, ktoré ma zaujímajú. Celkovo je Bratislava rozvinutejšie mesto ako Trnava a príde mi ako miesto, kde sa mladým ľuďom lepšie vyrastá.
Kedy ste začali zisťovať, že ste queer?
Leo: Ja som si svoju inakosť jasne uvedomil, až keď som o tom povedal svojej sestre a najlepšej kamarátke. To som mal 13 alebo 14 rokov. Ďalším ľuďom som to už nevravel, buď im to došlo, alebo sa to k nim nejako dostalo.
Aké pocity tomu predchádzali?
Leo: No ja som to akože aj tušil, ale keďže som bol taký mladý a neriešil som ešte vzťahy, neuvedomoval som si to. A keď som mal 14, tak som začal chodiť von s chalanmi, a došlo mi, že to nie je iba kamarátske.
Saši, ty si to mala ako?
Saša: Pre mňa to bolo veľmi prirodzené. Od detstva ma zaujímali iba ženské postavy vo všetkých typoch médií. Nevyrastala som v homofóbnej rodine, táto téma sa práveže ani nikdy nerozoberala. Takže ja som si ani neuvedomovala, že byť queer vôbec existuje. Zistila som o sebe, že som iná, až keď mi ostatní ľudia povedali, že to vraj nie je správne.
Je pre mladšiu generáciu stále dôležitý coming-out alebo sa už tak akčne nerieši?
Saša: Podľa mňa to veľmi záleží na tom, v akej rodine vyrastáš. Aspoň tak to vidím u mojich kamarátov. Ľudia, ktorí vyrastajú vo veľmi akceptujúcich rodinách, neriešia coming-out. Ale zase naopak, ľudia, ktorí nemajú podporu od rodiny, sa zvyknú cítiť veľmi zle, pretože nemajú možnosť na coming-out.
Povedzte mi o svojich rodinách.
Leo: Mám o dva roky staršiu sestru, s ktorou sme dobrí kamaráti od detstva. Rodičia sú super, mám s nimi skvelý vzťah odmalička. Samozrejme sa vieme pohádať, ale to sa vie každý tínedžer s rodičmi.
Saša: S mamou máme teraz, keď som staršia, veľmi dobrý vzťah. Keď som bola tínedžerka, bolo to ťažšie. S otcom nie som v kontakte, možno tak raz za rok, a aj to je niekedy veľa. A mám o desať rokov staršieho brata, s ktorým sa v súčasnosti snažíme upevniť vzťah, ale je to ťažké.
Aký bol coming-out rodičom?
Leo: Raz sa ma spýtali, či som aj na chlapcov, a ja som odpovedal, že áno a že to až tak veľmi neriešim. A ďalej sa to neriešilo. Teda aspoň nemám spomienky na to, že by sme o tom mali nejaké hlboké debaty.
Vieš sa v súčasnosti baviť s rodičmi o queer témach?
Leo: No jasné, aj keď som mal v minulosti frajerov, tak sa s nimi poznali a mali ich radi.
Ako to bolo u teba, Saši?
Saša: Pri mame som mala coming-out, keď som mala 16 rokov. Iba som prišla za ňou, povedala: „Mami, páčia sa mi aj dievčatá,“ a ona povedala: „Dobre.“ Ďalej tá konverzácia nikam nešla, z čoho som bola sama prekvapená. Vždy som si myslela, že coming-out je táto obrovská vec, po ktorej sa strašne veľa vecí rieši. Keď som sa jej spýtala, či sa o tom nechce viac porozprávať, povedala, že jej sa to netýka, že je to moje rozhodnutie a ona mi do toho nemá čo hovoriť. Takže to beriem ako akceptovanie.
A otec?
Saša: Môj otec je veľmi veriaci kresťan a veľmi veľký homofób. Keď som mu to povedala, nemal dobrú reakciu, ale mne to nepovedal. Mne akurát povedal, že si mám robiť, čo chcem, a potom volal mojej mame, že ako mi môže dovoliť takéto veci. Čiže on jej vynadal, ale mama sa ma našťastie zastala.
Zmenil sa odvtedy jeho pohľad na túto tému?
Saša: Nie.
Mrzí ťa to?
Saša: Ani veľmi nie. Ja som s otcom vyrastala, potom sa naši rozviedli, keď som mala 12 rokov. Ale odkedy odišiel z rodiny, mám menej problémov, môj život je ľahší. Som rada, že nemusí byť súčasťou môjho života a nemusím to s ním riešiť.
Tvoj brat to vzal ako?
Saša: Môj brat bol prvý človek, ktorému som to povedala. Vlastne on sa mňa spýtal, či som súčasťou LGBTI+ komunity. Povedala som mu, že áno, a začala som veľmi plakať. On teraz o sebe tvrdí, že podporuje našu komunitu, ale stále má nejaké názory, ktoré s tým nie sú v súlade.
Aká je queer komunita v Trnave?
Leo: Je to úplne iné ako v Bratislave. V mojej blízkej skupine mám asi iba dve bisexuálne kamarátky. Ale všetci sa akceptujeme, neriešime, kto sa komu páči. Nedelíme sa podľa homosexuálov a heterosexuálov. Queer komunita nie je vytvorená, všetci sa bavia so všetkými.
Chcel by si mať viac queer kamarátov v Trnave?
Leo: Nevadilo by mi to. S queer ľuďmi sa totižto dokážem baviť o úplne iných veciach. Bolo by to také vyrovnanejšie.
Je podľa teba v Trnave veľa queer ľudí?
Leo: Je ich tu veľa, mnoho aj poznám. Ale v Bratislave je ich samozrejme omnoho viac. Príde mi to tak, že v Trnave sú menej vyautovaní. Ja mám pocit, že mne konkrétne uľahčilo život to, že som sa našiel a vyautoval vo veľmi mladom veku v chápajúcej rodine.
Stretli ste sa s niekedy s homofóbiou voči svojej osobe?
Saša: Myslím, že na Slovensku sa nedá žiť bez toho, aby človek aspoň raz v živote nezažil homofóbny komentár na svoju osobu. Ale mne a mojim kamarátom sa to stalo, keď sme boli pokope, takže nás to nejako nezasiahlo. Vedeli sme sa spoločne veľmi dobre podržať pri takýchto situáciách a nemalo to na nás taký efekt, aký chceli títo homofóbi dosiahnuť.
Aké je randenie v Trnave?
Saša: Pre queer osobu je to tam ťažké. Nie sú tu žiadne špecifické miesta určené pre našu komunitu. Tým pádom sa ľudia nemajú kde stretávať a zoznamovať. Mala som priateľku v Trnave a rozišli sme sa preto, lebo bolo ťažké stále skrývať, že sme pár.
Ako si sa zoznámila so svojou súčasnou priateľkou?
Saša: Zoznámili sme sa v škole, boli sme kamarátky. Chodíme spolu rok a pol, ale poznáme sa už šesť rokov.
Leo, aké je randenie v Trnave pre mužov?
Leo: To ti neviem povedať, pretože som nikdy s nikým z Trnavy nerandil. Väčšinu randenia som prežil v Bratislave. S gejmužmi z Trnavy som, úprimne, nikdy nemal dobré skúsenosti. Aj keď som niečo s nejakým začal riešiť, nikdy sa to nikam neposunulo.
Ako si spoznal svojho posledného frajera?
Leo: Cez Instagram. On ma už predtým poznal, lebo som robil TikToky. A nejako sme si začali písať.
Viem, že si v minulosti randil aj s dievčaťom, povieš mi o tom?
Leo: Spoznali sme sa cez môjho bývalého. A dali sme sa dokopy tak, že som jej povedal, že k nej asi cítim niečo viac. Mal som vtedy ale ťažšie obdobie, tak sme na to išli opatrne. Mali sme polyamorický vzťah, chodili sme často do klubov a na párty. Trvalo to celé dva a pol mesiaca. Sme si ale blízki doteraz.
Teraz si teda single, chcel by si mať vzťah?
Leo: Teraz posledný mesiac som nad tým premýšľal, že ma už omrzelo byť takto dlho single. Zároveň ale, keď si predstavím, čo všetko ten vzťah obnáša, tak sa mi do toho veľmi nechce. A keďže oba moje vážne vzťahy skončili dosť zle, pretože ma tá druhá osoba zranila, tak sa toho aj bojím. Nechcem už niečo podobné zažiť, tak vzťahy zatiaľ ešte nevyhľadávam. Zároveň som si uvedomil po poslednom vzťahu, že to zaberá strašne veľa času. A teraz všetok ten čas, čo som dával tej jednej osobe, môžem dávať rodine, kamarátom, a hlavne sebe.
Saši, ty aktuálne žiješ v Holandsku. Prečo si sa presťahovala?
Saša: Kvôli vysokej škole. Študujem medzinárodný biznis.
Aký bol pre teba prechod zo strednej školy na vysokú?
Saša: Veľmi ťažký. Pretože ísť zo Slovenska do Holandska je náročné hlavne finančne, keďže táto krajina je ekonomicky úplne inde. Ale mám to šťastie, že žijem so svojou priateľkou a sme na toto všetko dve.
Všímaš už nejaké rozdiely medzi Slovenskom a Holandskom?
Saša: Absolútne. Najväčší rozdiel vnímam v tom, že tu sa s priateľkou necítime v nebezpečí, keď sa držíme na verejnosti za ruky. Na Slovensku som sa ani v bezpečných priestoroch nikdy necítila úplne komfortne byť viditeľne queer. Mám pocit, že tu v Holandsku ľudí skrátka nezaujíma, čo robím a ako vyzerám, a to je veľmi príjemné. Môžeme byť verejne pár, bez obáv, že nás niekto napadne.
V škole cítiš nejaký rozdiel?
Saša: Včera som mala hodinu angličtiny a prišlo na slovo „inclusivity“ (inkluzívnosť) a náš profesor mal pätnásťminútový monológ o queer komunite. A povedal nám všetkým, že queer ľudia sú normálni ľudia ako všetci ostatní. A to bolo pre mňa prekvapenie, pretože na mojej strednej škole sa queer tematika nespomenula ani raz za celý čas, čo som tam študovala.
Ako s priateľkou vidíte svoju budúcnosť v Holandsku?
Saša: Chceme obe dokončiť školu, chceme cestovať, nájsť si spoločné bývanie a jednoducho existovať spolu ako každý normálny pár. Chcem pre nás bezpečnú budúcnosť.
Leo, chceš ísť na vysokú školu?
Leo: Chcel by som ísť študovať psychológiu do Česka alebo Rakúska. Môj otec je totižto psychoterapeut, tak ma to od malička zaujímalo.
Prečo chceš ísť študovať do zahraničia?
Leo: Je tam omnoho kvalitnejšie štúdium ako na Slovensku a rád by som sa posunul niekam inde z tejto oblasti Trnava a Bratislava. Chcel by som vyskúšať iný život, začať odznova.
Tešíš sa na koniec strednej školy?
Leo: Teším sa, ale zároveň sa aj bojím, čo so mnou bude. Či ma bude baviť vysoká škola, či sa budem vedieť adaptovať na zmenu. Ale som rád, že to budem mať za sebou a posuniem sa do novej kapitoly života. Som pripravený na to, že so všetkým prichádzajú dobré aj zlé veci.
Cítiš sa ako dospelá osoba alebo ako malé bejby?
Leo: Cítim sa dospelo, lebo už dlho si aj sám zarábam. Áno, rodičia mi ešte poskytujú bývanie a jedlo, ale okrem toho som finančne nezávislý. Som rád, že som sa už v takom skoršom veku osamostatnil.
Máte pocit, že si užívate mladosť?
Leo: To áno. Robím veci, ktoré môžem robiť, kým som mladý. Bavím sa. Využívam každú príležitosť. Chodím na festivaly a akcie. Viem si asi predstaviť viac cestovať, ale to ma ešte čaká.
Saša: Skôr nie. Vždy som bola veľmi zameraná na školu, dobré známky, na prácu a mám pocit, že som si nikdy nedokázala užiť tú voľnosť, ktorú veľmi veľa tínedžerov má. Neskoro som si uvedomila, že byť dobrý tínedžer a byť zlý tínedžer má v konečnom dôsledku rovnaké výsledky. Ale snažím sa začať si užívať mladosť teraz.
Bojíte sa vyššieho veku? A keď hovorím vyšší vek, tak hovorím o tridsiatke, pretože to máte ešte strašne ďaleko.
Leo: Bojím sa toho, ale zároveň sa teším na nové veci a skúsenosti. Tak som to mal aj teraz, keď začala škola. Bál som sa nového učiva a maturity, ale tešil som sa, že zase raz upustím od toho letného párty života a začnem mať nejaký režim. Takže som skôr zvedavý na ten starší vek.
Čo je pre vás najlepšie na tom byť queer?
Leo: To, ako sa dokážu queer ľudia zabaviť a ako dokážu tvoriť komunitu. Queer komunita mení dobu, ľudia sa nás stále snažia utláčať, ale my sa nenecháme a bojujeme za svoje práva.
Saša: Naša kultúra a história je krásna. Ja som dlho napríklad nevedela o ballroom kultúre, to až moja priateľka mi predstavila tento nový svet. Učiť sa o tomto všetkom je veľmi smutné, no zároveň krásne, pretože mi to dodáva veľkú silu a nádej. Vidím, čím všetkým si komunita prešla, no nikdy sa nevzdala a vďaka nej môžem v súčasnosti fungovať tak, ako fungujem.
Kde sa vidíte o desať rokov?
Leo: Vidím sa blízko rodiny a ľudí, na ktorých mi záleží. Ale zároveň sa vidím usadený mimo Trnavy, ideálne v Prahe, pracovať ako psychológ. A ešte by som chcel mačku.
Saša: Chcem žiť v peknom byte so svojou priateľkou a dvoma mačkami. Najdôležitejšie pre mňa je, aby som bola stabilná, žila v komforte a bola šťastná.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk