Denis Svitek
Priťahujú ma muži! Povedať si túto vetu bez zahmlievania a s plným vedomím trvalo Denisovi roky. Svoj comingout priblížil v prvom článku. Tentoraz vyrozprával, aké to bolo zdôveriť sa so svojou orientáciou aj niekomu blízkemu.
Povedať si, že sa mám rád taký, aký som, je jedna vec, ale to, ako ma vidia ostatní, veľmi neovplyvním. V čase, keď som ešte len prijímal vlastnú identitu, sa v mojom vnútri nachádzala ďalšia otázka: Ako ma prijmú ostatní? Neviem, či je to mojou povahou alebo aktuálnou náladou, ale predstava, že by ma ľudia odmietli alebo prestali mať radi len preto, že sa mi páči niečo iné, vo mne vyvolávala hnev i dávku urazeného nezáujmu naraz. Najskôr som si to chcel nechať len pre seba, ale vďaka svojmu pudu pravdovravnosti som nevydržal a musel sa zdôveriť.
V predchádzajúcej práci som mal kolegyňu, ktorá bola pre mňa aj jednou z najlepších priateliek. Poznali sme sa od základnej školy. V pubertálnych rokoch sme sa veľmi nebavili, ale po strednej škole sa nám cesty skrížili a začali sme spolu tráviť viac času. V tom období som nemal veľa priateľov, a to, že som mohol byť konečne s niekým novým, vo mne vyvolávalo radosť. Obaja sme boli bez práce, takže sme museli chodiť na úrad, a obaja sme si robili srandu z tamojšej sprostredkovateľky. Zoznámila ma s novými ľuďmi a dá sa povedať, že tak nejako zahnala aj moju osamelosť.
Po začatí kariéry v novej práci sme boli vlastne len my dvaja proti svetu. Mal som pocit, že jeden bez druhého by sme sa asi rozplakali. Kolegovia sa nám smiali, že sme ako dva cecky, lebo sme väčšinu času trávili spolu. Voľné chvíle sme si krátili naozaj intímnymi rozhovormi, v ktorých sme sem-tam spomenuli aj niečo erotického charakteru. Teda hlavne ona, lebo ja som bol v tom období čistý ako prd dobrej víly. Rozprávala mi aj o skúsenostiach s babami a mňa to hrozne zaujímalo.
Dosť bolo tajností
Keďže sama mala skúsenosti s bisexualitou, ale aj preto, že sme si hovorili asi všetko, som sa jej zdôveril ako prvej. Bolo to zvláštne, hoci sme o sebe vedeli naozaj rôzne veci, v tomto konkrétnom prípade to zo mňa išlo ako z chlpatej deky. Ten pocit, keď mám niečo dôležité povedať, ale nedarí sa, je pre mňa naozaj frustrujúci. Našťastie som chalan, čo leukoplast odtrhne rýchlo, tak som ďalej nerozmýšľal a konal. Predsa len som sa vykoktal a dostal zo seba, že sa mi asi páčia chalani a že už nie som tak hetero ako predtým.
Jej prvá reakcia nebola až taká nadšená, ako som čakal. Nie že by jej to prekážalo, dokonca sama vravela, že je to fajn, no mne na tom niečo nesedelo. Na jej tvári som zbadal sklamanie a nechápal som prečo. Potom mi vysvetlila, že sa hrozne tešila na zoznámenie s mojou priateľkou, a správu o tom, že sa mi páčia aj chalani, teda nečakala. Vzhľadom na jej zvedavosť a túžbu po nových pikoškách sa však jej sklamanie rýchlo vytratilo.
Byť sám sebou
Často sme sa o mojej orientácii rozprávali v práci. Rozoberali sme chalanov, kto ako vyzerá. Zo začiatku mi to bolo trochu čudné, s niekým sa rozprávať o takýchto veciach. Predsa len asi pred rokom sme sa ešte rozprávali, ako sa mi páči jedna kolegyňa, a sám som mal vnútri preto zmätok. Časom som si však zvykol, neskôr ma to dokonca aj bavilo, a úprimne myslím, že aj ju. Keď som jej povedal, že som sa asi zaľúbil do najlepšieho kamaráta, zrodila sa nová, hlavná téma našich rozhovorov.
Pokiaľ som v sebe živil nádej, že môj kamarát bude opätovať moje city, naša konverzácia sa držala v zábavnom a optimistickom duchu. No keď som sa mu zdôveril a on ma rázne odmietol, nastali temné časy. Kamarátka mi vravela, že nebol dobrý nápad mu to povedať, a to nielen preto, že bolo možné, že to neprijme, ale aj preto, že takéto veci ničia priateľstvo.
Odvtedy som každú spoločnú službu v práci využil nato, aby sme sa mohli o ňom rozprávať. Kamarátka mi bola oporou a verne počúvala monológy o mojich pocitoch. Komunikácia s tým chalanom išla dole vodou, čoraz častejšie sme sa hádali. Obaja sme riešili hlúposti a vo vetách hľadali skrytý význam, ktorý tam vôbec nebol. Po pár mesiacoch sme sa riadne pohádali a prestali sa rozprávať, ale z mojej mysle sa nestratil.
S kamarátkou sme rozoberali každú jednu správu, čo mi napísal predtým. Vtedy som bol schopný zo správy: „Ahoj, ako si sa dneska mal?“ vydedukovať: „Ahoj, hrozne mi na tebe záleží a chcem ťa mať pri sebe“. V takýchto prípadoch ma kamarátka musela krotiť a vysvetľovať mi, aby som za tým nič viac nehľadal, že ten chalan je debil a vôbec nestojí za to.
Zlomené puto a nový štart
V tom čase to v práci začalo byť čoraz horšie. K zlomenému srdcu sa pripojila beznádej, pretože som vedel, že už je čas odtiaľ odísť. Videl som, že táto situácia ťaží aj moju kamarátku. Bola vyčerpaná, smutná a vystrašená tak ako my ostatní, ale na rozdiel odo mňa sa odísť nechystala. V práci sme spolu postupne trávili čoraz menej času, mimo nej sme sa už takmer nestretávali.
Voľno trávila s frajerom, síce sme si sem-tam písali na Facebooku, ale boli to len také tie zdvorilostné otázky. Onedlho som dal výpoveď a odišiel. Kamarátka mi dala jasne najavo, že ma nepríde navštíviť do dediny, v ktorej teraz žijem, pretože čo by tam robila, a mne sa tiež nechcelo tak často vracať do mesta. Kontakt sme úplne prestali udržiavať. Keď som znovu cítil osamelosť a smútok, v afekte som jej napísal a vytkol jej koniec nášho priateľstva, no ona sa mi už neozvala.
Hoci nemôžem povedať, že som bol zničený, cítil som sa akosi prázdne. Nedostatok záujmu vo mne vyvolal myšlienku, že jej za to nestojím. Chcel som sa ochrániť pred ďalším sklamaním, preto som presvedčil sám seba, že to nebolo až také veľké priateľstvo. Niekedy premýšľam, či ľudia, ktorí vravia, že sú vaši kamaráti, dokonca členovia rodiny, sú ozaj skutoční. Rozmýšľam, či to, že sme sa prestali rozprávať, bola moja vina, jej alebo nás oboch. Neviem, či naše kamarátstvo len predstierala alebo ho nebrala tak vážne ako ja, a myslím, že odpoveď už asi nedostanem. Jedno však viem, a to, že akceptovala moju orientáciu. Možno keby nebolo jej, moje sebaprijatie by nebolo také rýchle alebo by k nemu vôbec nedošlo. Každopádne ju beriem ako človeka, ktorého som mal v živote stretnúť.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk