Marek Hudec
Drag by mal byť otvorený pre celú queer komunitu, vraví Nikolas Benčík, ktorého môžeš poznať z vystúpení v Prahe či v Brne, ale tiež z kabaretu v bratislavskej Teplárni. Svoju transidentitu lepšie pochopil práve vďaka dragu a ako Sata Nic búra rodové predsudky.
Pôvodom je zo Slovenska, no v súčasnosti žije v Česku, kde podstupuje proces tranzície. O živote transrodových ľudí treba viac hovoriť, dlho boli ich osudy pred väčšinou skryté. Aj preto pripravuje novú diskusiu Gender IdentiTea v Teplárni.
Kedy a pri akej príležitosti ťa prvý raz oslovil drag a pomohol ti lepšie pochopiť vlastnú identitu?
O dragu som vedel už dlho, ale oslovil ma až keď som prvýkrát videl vystúpenie drag queens naživo. Bolo to na manifestácii za poľské LGBTI+ práva v roku 2020. Vtedy sa pre pandémiu nekonal v Prahe žiadny pride, a z tejto manifestácie sa stal taký náš malý neoficiálny.
Zúčastnilo sa ho viacero drag queens a pri ich vystúpení som si vravel, že sa tiež chcem dragu venovať.
Miss Gendered vďaka tomu do dnešného dňa považujem za svoju druhú drag matku. Drag mi tiež pomohol pochopiť jednu podstatnú vec: mužom budem aj v mejkape a sukni. Je jedno, čo mám v danom momente na sebe, aj tak sa budem cítiť ako muž. Nezmenia to ani tri minúty na pódiu. A koniec koncov, keď drag môže robiť cismuž, prečo by som ho nemohol robiť aj ja?
Ako vznikla tvoja osobnosť drag kinga Sata Nic?
Na začiatku sa menila, vedel som, že rád robím mejkap a tancujem, a preto som sa najprv sústreďoval na estetickú stránku dragu. Celý život som sa venoval umeniu a drag bol pre mňa nástrojom, pomocou ktorého som sa aj ja sám mohol stať umením. Postupne, a asi aj tým, že som bol už dlhšie vyautovaný ako trans, som sa začal viac venovať témam rodu a aktivizmu.
Jedno tvrdenie som si obzvlášť zapamätal: Transradosť je forma protestu. Ako Sata Nic sa snažím vyjadriť, že aj napriek neustálemu nátlaku a nenávisti zo strany spoločnosti sme stále tu a dokážeme sa radovať a oslavovať svoju identitu. Myslím, že moja osobnosť Sata Nica naozaj vznikla až s mojím prvým vystúpením o transidentite.
Prečo si sa rozhodol presunúť do Českej republiky? Súvisí to aj s tranzíciou?
Do Česka som sa presunul pôvodne kvôli škole. Momentálne tu zostávam kvôli tranzícii a transkomunite, pre ktorú tu organizujem akcie a podporné skupiny. V Česku je viac doktorov ako na Slovensku. Operácie sú tu na rozdiel od Slovenska hradené poisťovňou. Česko má však aj nejaké svoje úskalia, je tu napríklad povinný takzvaný real life test. Ten spočíva v tom, že rok musíte žiť v preferovanej rodovej role a brať hormóny. Nepísaným pravidlom je, že by ste si počas toho mali zmeniť meno na rodovo neutrálne. Po roku idete ku komisii, ktorá vám musí dať potvrdenie, a potom už môžete ísť na operácie.
V Česku je taktiež povinná kastrácia pred zmenou pohlavia na rodnom liste. Na Slovensku je to trochu komplikovanejšie, momentálne nemáme žiadne odborné usmernenie, a preto celý proces závisí od doktorov. Nedávno sme mali pokus takéto usmernenie zaviesť a som rád, že to niektorým mojim kamarátom na Slovensku pomohlo zmeniť si pohlavie na rodnom liste aj bez kastrácie. Onedlho po jeho nástupe do platnosti sa však opäť pozastavilo a teraz čakáme, čo sa bude diať ďalej. V Česku existujú snahy o zrušenie povinných kastrácií, zatiaľ však neboli úspešné.
Ešte donedávna v drag svete prebiehala diskusia o tom, ako je disciplína otvorená transrodovým ľuďom. Ako si túto diskusiu vnímal a myslíš si, že predsudky sú už prekonané, napríklad po inkluzívnejšie naformulovaných pravidlách v RuPaul’s Drag Race?
Transľudia boli neoddeliteľnou súčasťou dragu od jeho začiatkov a vidíme to aj pri známych menách z queer histórie, akými sú napríklad Marsha P. Johnson a Sylvia Rivera. O to viac bola táto diskusia zraňujúca. Drag je forma umenia, ktorá je otvorená všetkým z queer komunity, a to zahŕňa aj transľudí či napríklad cislesby, aj keď mnohým fanúšikom dragu by sa to ešte pred pár rokmi rozhodne nepáčilo. Na RuPaul’s Drag Race mám ťažké srdce, keďže práve vyjadrenia RuPaula odštartovali tento diskurz, preto mi inkluzívnejšie podmienky prídu skôr ako výsledok dlhodobého nátlaku zo strany queer komunity.
Treba však poznamenať aj to, že vďaka väčšej transreprezentácii v súťaži veľká časť predsudkov už pominula a v komunite sa na vás budú už len čudne pozerať. Ďalším dôležitým faktorom je aj to, že transľudia sa cítia bezpečnejšie a môžu urobiť coming-out. Vďaka tomu máme na scéne čím ďalej, tým viac transperformerov, ktorí momentálne tvoria veľkú časť českej a slovenskej scény. Drag je v klube veľmi odlišný, závisí do veľkej miery od komunikácie s publikom. Tá je jedným z najrýchlejších spôsobov, akými môžeme predsudky búrať. Ak si myslíte, že transľudia nemôžu robiť drag, choďte na nejakú drag šou!
V akej časti procesu tranzície práve si a ako veľmi náročná je? Prípadne, akí ľudia v tvojom okolí ti najviac pomohli?
Momentálne som na testosteróne už takmer rok a v Česku to znamená, že ma onedlho čaká komisia. Teším sa, že tento rok čakania je už skoro za mnou, zároveň mám však strach z toho, či podľa komisie budem „dosť“ trans. Začať hormonálnu liečbu bolo náročné, musíte ísť na kopu vyšetrení, na ktoré je často čakacia lehota niekoľko mesiacov a svojho doktora musíte presvedčiť o svojej rodovej identite.
Veľa transľudí, ktorí nie sú dokonalými stereotypmi muža či ženy, preto často čaká na hormóny dlhšie. Kladú sa na nás vyššie nároky, aby sme spĺňali tieto stereotypy. Najviac mi momentálne pomáha priateľ, ktorý ma vždy podporí a pripomenie mi, že áno, môj hlas už naozaj znie mužne a vyzerám ako muž. Veľmi mi pomohli aj podporné stretnutia pre transľudí. Ako komunita si navzájom pomáhame, keďže informácie sa mimo transkruhov hľadajú ťažko.
V Teplárni pripravuješ komunitné diskusie Gender IdentiTea a zdá sa, že zaplnia prázdne miesto. Súhlasíš, že diskusií o živote transrodových ľudí je stále málo, a čo sa ešte s tým dá robiť?
Diskusií o živote transľudí tak, ako ho skutočne prežívajú, je málo. Z tohto dôvodu má spoločnosť často veľmi mylné predstavy o našej komunite. Príde mi preto nesmierne dôležité, aby transľudia dostali priestor hovoriť o sebe a o svojom prežívaní. Dlho sme boli neviditeľní a naša identita bola skrytá. Ľudia musia vidieť, že tu sme a že vedieme úplne bežné životy ako všetci ostatní.
Gender IdentiTea v Teplárni bude 6. septembra.
