Marek Hudec
Kurátorka Alexandra Tamásová vysvetľuje, prečo je dôležité sa pozrieť na zbierky domácich galérií aj queer optikou.
Dejiny, nielen umenia, píše vždy konkrétny človek v konkrétnej dobe a môže zastupovať isté záujmy alebo svetonázor. „Mám radosť, že v dnešnej dobe mnohé veľké príbehy revidujeme s ohľadom na marginalizované skupiny,“ vraví Alexandra Tamásová zo Slovenskej národnej galérie, kde sa venuje zbierkam moderného a súčasného umenia.
Minulý mesiac zverejnila Slovenská národná galéria zaujimavý článok 7 vecí o queer umení v zbierkach slovenských galérií. Ten približuje životy viacerých umelcov a umelkýň, ktorí a ktoré museli svoju identitu skrývať. Aj text preukazuje záujem národnej inštitúcie o túto tému. V lete zas galéria pripravila v spolupráci s Dúhovým PRIDE Bratislava diskusiu Inkluzívne umenie a kultúra.
„Títo ľudia, dnešným jazykom označovaní ako queer, boli vždy súčasťou umeleckej scény. Ich postavenie sa menilo v závislosti od času a miesta, ale v mnohých obdobiach museli svoju identitu tajiť, dokonca pod hrozbou väzenia. Je dôležité uznať kultúrnu stopu, ktorú queer umelci a umelkyne vytvorili a stale vytvárajú.“
Tamásová vníma, že spoločnosť je dnes tolerantnejšia k inakosti a myslí si, že by bolo dobré podrobnejšie preskúmať queer optikou aj slovenské umenie. LGBTI+ komunita si podľa nej zaslúži aj väčšiu reprezentáciu v práci inštitúcií.
Máme veľa dobrých príkladov zo zahraničia
Domáce queer umenie v konkrétnych krajinách mapovalo niekoľko galérií. Zo všetkých spomeňme Queer British Art v londýnskej Tate (2017) alebo Art After Stonewall v New Yorku (2019). Slovenská národná galéria zatiaľ podobnú výstavu nepripravuje. „Budeme nad tým uvažovať. Napokon, máme mnoho dobrých príkladov zo zahraničnej praxe, ktorými sa môžeme inšpirovať,“ hovorí.
Cíti, že sa vnímanie témy v spoločnosti mení. Zdôrazňuje, že človek, ktorý tvorí umenie, ešte nemusí svoju identitu tematizovať a naopak queer umenie môže robiť aj ten, kto nie je v komunite. „Mám subjektívny dojem, že sa dnes mladí ľudia oslobodzujú od mnohých zaužívaných konceptov ohľadne identity, sexuality, sebavyjadrenia. Vidím väčšiu slobodu a rozmanitosť, z ktorej mám osobne veľkú radosť. Myslím si, že každý si zaslúži slobodu byť tým, kým chce, pokiaľ tým neubližuje ostatným.“
Medzi dôležitých historických predstaviteľov queer umenia by Tamásová zaradila určite Ladislava Mednyánszkeho. Vo svojom článku tiež predstavuje tvorbu Anny Daučíkovej, Maroša Rovňáka, či Toyen, ktorá mala nedávno veľkú výstavu v pražskej národnej galérii.
Objavovanie queer diel je postupný proces
Interpretácia diel cez danú tému však nie je jednoduchá. O inakosti mnohých ďalších síce môžeme špekulovať, no nezachovalo sa o tom dosť písomných prameňov. Umenie vznikalo často v neslobodných podmienkach. „V oficiálnej tvorbe socialistického realizmu by sme queer diela asi ťažko hľadali, ale nie je vylúčené, že vznikli v súkromí ateliérov.“
Vo svojom článku sa Tamásová zaoberala queer dielami, ktoré nájdeme v zbierkach niektorých slovenských galérií a na webe umenia, ktorý je online katalógom. Ich objavovanie je postupný proces a cieľom je zaplniť medzery vo viditeľnosti a reprezentácii queer ľudí.
„Je pre nás dôležité, aby pri vyhľadávaní pojmu queer, gej či lesba v kolekciách zdigitalizovaných výtvarných na webe umenia či inej platforme dostal človek relevantný výsledok. Celkovo mám zatiaľ dojem, že v zbierkach slovenských galérií máme takýchto diel relatívne málo a možno je načase, aby sme vedome začali s queer komunitou počítať aj pri akvizíciách a príprave výstav a iných projektov,“ dodáva. Už teraz natrafila na viacero ďalších autorov a autoriek, takže sa jej zbiera materiál na pokračovanie textu.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
