Roman Samotný
Prinášame vám list od Jurajovej mamy, ktorý v sobotu na úvodnom koncerte Slovenskej Teplárne prečítala herečka Emília Vášaryová.
„Na začiatok by som chcela vyjadriť obrovskú vďaku. Od tej, slovami ťažko opísateľnej tragédie, ktorá sa odohrala, cítim podporu, či už od ľudí v mojom okolí, od organizátorov pochodov, od všetkých ľudí, čo v myšlienkach nezabúdajú na môjho Jurka, Matúša a rovnako Radku, a taktiež všetkých, ktorí vyšli do ulíc, aj pred tým, aj dnes. V tomto neľahkom čase cítim podporu viac ako kedykoľvek predtým. Vážim si všetkých, ktorí prejavujú solidaritu a súdržnosť v akejkoľvek podobe.
Jurko bol výnimočný v smeroch, ktoré sa ťažko dávajú do slov. Od malička bol plný lásky a každému vždy bez rozdielov pomáhal ako vedel. Ochraňoval našu rodinu a nedal na ňu dopustiť. Tieto emočné putá neboli pretrhnuté ani diaľkou, keď sa Jurko odsťahoval. Spomínam si na to, ako som ho šla navštíviť do Dánska, kde študoval, pretože som ako mama prežívala strašný strach z toho, ako to prvý raz niekde zvládne sám. Keď som tam prišla, uvedomila som si, ako ďaleko to dotiahol. Bez ohľadu na to, kde sa nachádzal, si v sebe vždy nosil spomienky na nás. Rád spomínal na detstvo a na veci, ktoré ho naučili jeho najbližší. Od malička bol kreatívny, miloval spev, módu, prechádzky a tanec. Tieto aktivity, hlavne tancovanie, mu zostali. Mal vzácny dar – každý sa pri ňom cítil akceptovane a výnimočne – nikdy nerobil rozdiely. Bol pre nás všetkých oporou.
Môj syn bol silný a citlivý zároveň. Bol to človek, ktorý nám vždy zdvihol náladu a rozosmial nás, v akokoľvek ťažkej situácií.
Ťažko sa mi hovorí o tom, čo prežívam, o žiali, ktorý prežívam. Ja a Jurkovi blízki cítime obrovský zármutok a všetkým nám bude navždy chýbať. Aj dnes cítim, aké krásne vzťahy mal so svojimi kamarátmi a ako veľa pre nich znamenal. Všetci cítime neopísateľnú bolesť. Ja, ako mama, som prišla o dieťa a nikdy nezaplním to prázdne miesto v mojom srdci. Niet väčšej bolesti, ako prísť o vlastné dieťa – a ešte takýmto spôsobom. V okamihu sa mne, Jurkovmu bratovi Samkovi, starým rodičom a všetkým najbližším príbuzným zmenil život, kvôli nepochopiteľnej nenávisti. Som zlomená a zničená…
Vždy som Jurka milovala takého, aký bol, rovnako ako naša rodina. Priala by som si, aby to bolo všade na svete samozrejmosťou a nie niečím ojedinelým.
Verím, že táto vražda povedie k otvoreniu očí spoločnosti, a dúfam, že prispeje k zmene k lepšiemu. Ale nezabúdajme na nich ako na dvoch ľudí, ktorí mali život pred sebou a nepriali si viac ako byť šťastní a akceptovaní. Ja dúfam, že toto prianie sa stane skutočnosťou. My najbližší budeme túto stratu a hrôzy s tým spojené pociťovať navždy. Pevne dúfam, že ako spoločnosť na nich neprestaneme spomínať a budeme robiť všetko pre to, aby ich pamiatka a to prečo žili, neboli márne. Pri tomto boji nie je nikto sám, tak ako ja stojím pri vás, cítim, že vy stojíte pri mne. Ďakujem.“
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk