David Benedek
Júl sa nesie v znamení Dúhového Pridu a jeho sprievodných podujatí. Tento týždeň budete mať špeciálnu príležitosť pozrieť si tanečné predstavenie Stenomúr od Lukáša Zahyho.
Tanečná performancia s názvom Stenomúr 2.1.1 z choreografickej dielne Lukáša Zahyho je úprimná osobná výpoveď, ktorú inšpirovalo jeho 5-ročné ja. Malý Lukáško objavil v tomto svete architektonický úkaz stenomúr. Veľmi sa chce pochváliť radosťou z tohto objavu a možno sa aj spýtať pár otázok týkajúcich sa závažných tém. Stenomúr je objekt, je to koncept v každom z nás, je to coming-out a je to láska k svojim „chybám“.
Pôvodne išlo o Lukášove bakalárske sólo, ktoré vytvoril počas štúdia na Hudobnej a tanečnej fakulte na bratislavskej VŠMU. Diváci sa dočkajú celovečernej verzie, ktorá bude mať premiéru tento štvrtok, 22. júla o 20.00, v telocvični Novej Cvernovky.
„Prvá inšpirácia na toto dielo prišla na choreografickom workshope, kde som sa doslova zaľúbil do architektonického objektu, ktorý som neskôr nazval stenomúr, a odvtedy sa osobné prepojenia s týmto objektom iba nabaľovali,“ tvrdí Lukáš. Od prvého momentu cítil okamžitú lásku a úplne presné vyjadrenie svojich pocitov. Vedel, že v objavovaní tohto objektu musí pokračovať, a tento nádherný koncept nemôže umrieť s ukončením workshopu.
Prečo toľko drámy?
Slovná hračka „stenomúr“ má veľmi veľa podôb. Je to špecifický architektonický objekt, ktorý si človek na prvý pohľad ani nevšimne. V tom tento koncept v podstate spočíva. Môže ísť o niečo, s čím sa niekto narodí, pričom svet túto osobnú črtu považuje za problém, ktorý sa potom daný človek snaží riešiť. No ak by tento „problém“ ozaj odstránil, poprel by aj samého seba a svoju jedinečnosť. „Stenomúr je v každom z nás. To je pre mňa nádherné. Každý by mohol urobiť predstavenie s názvom Stenomúr a každé by bolo dokonalým osobným vyjadrením daného autora.“
Pre Lukáša predstavuje stenomúr homosexualitu. V predstavení poukazuje na celoživotné uvažovanie nad tým, čo to znamená byť gej a neustále bojovať so svojím stenomúrskym „problémom“. Či už pred coming-outom alebo po ňom. Vo vystúpení preto využíva pohybovú kvalitu, ktorú nazval „patetická nepotrebná preexponovaná dráma“. Pýta sa, či je ešte stále okolo homosexuality potrebné robiť toľko drámy.
Proces stále pokračuje
Stenomúr je teda aj predstavenie, dielo, choreografia a tanečná performancia. V bakalárskej práci napísal, že výsledné dielo Stenomúr je len zber toho, čo sa udialo počas tvorivého procesu. Teda aj forma, ktorou je predstavenie prezentované, spočíva v tom, že samotný proces stále pokračuje aj na javisku pred divákmi. Vo výsledku to vyzerá ako sledovanie dokumentárneho filmu, v ktorom je priznané, že štáb dotyčný dokument nakrúca. Lukáš to komentovall: „Počas tohto predpremiérového obdobia sa mi páči, ako už ani neriadim tento tvorivý proces, iba ho senzitívne zachytávam, a čo sa nakoniec stane, to uvidíte, keď prídete.“
V aktuálnej verzii sa mu podaril zachytiť aspekt „školského predstavenia“. Koncept vznikol v období, keď končil akademické vzdelávanie, a týmto predstavením sa pripravoval na vstup do profesionálneho sveta. Čiže Stenomúr je aj o tom, ako počas študijného života nasáva vplyvy učiteľov, spolužiakov a školských priestorov, v ktorých sa formuje mladá detská osobnosť. Predstavenie sa preto odohráva v školskej telocvični.
„Je pre mňa veľmi dôležité, aby táto udalosť bola určitým spôsobom aj experimentom. Dodáva mi to potrebnú dávku napätia. Keď experimentujem, cítim, že sa ako človek posúvam, a rozprávam príbehy skrz svoje diela. Zároveň mám dojem, že aspoň trochu posúvam niekam ďalej aj svet. Milujem ten nesmrteľný pocit byť, byť na hrane, padať z jednej strany na druhú a musieť byť pripravený na všetky nástrahy, ktoré mi tá krása efemérnej performancie vždy prináša.“
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
