Marek Hudec
Na základe hlasu a prejavu môžu LGBTI+ ľudí diskriminovať a obťažovať. Súvisí to s pornom aj popkultúrou.
Na škole som často počúval: „Aký máš tenký hlások. Znieš ako buzna. Nevrť zadkom.“ Tieto poznámky ma viac zraňovali v čase, keď som si svoju inakosť ešte nepripúšťal. Chcel som pôsobiť ako ostatní spolužiaci, zapadnúť. Svoje vystupovanie som úzkostlivo riešil.
Snažil som sa natrénovať si chôdzu, ktorá bude pôsobiť „mužnejšie,“ pravá vpred, ľavá vpred. Cítil som sa ako Golem. Potom som rozmýšľal, ako by sa mali pohybovať moje ruky. Zvažoval som, či moje gestá nepôsobia žensky. Karhal som sa, keď moje ruky ladne dopĺňali obsah mojich slov. Snažil som sa ich držať skryté pod stolom.
A keď som mal vystúpiť pred celou triedou, dbal som na to, aby môj hlas znel hrubšie, aby neprechádzal do vyšších tónov, keď ma niečo rozrušilo, aby bol dokonale zbavený emócií. Zdalo sa mi, že čím tenšie pôsobil, tým ma ľudia častejšie ignorovali.
Odkedy som sa vyoutoval, svoje vystupovanie som prestal vnímať. Hoci, úzkosť z toho, že budem prehliadaný, zostala. Hlavne pri stretnutiach s novým kolektívom si automaticky zvyknem predstavovať, čo si o mne jeho členovia myslia, ako na nich asi pôsobím, či si niečo hovoria poza môj chrbát. Medzi queer ľuďmi je to asi bežné.
Znevýhodňovali ich pri pohovoroch
Na Univerzite v Surrey vypracovali štúdiu o takzvanom „gay voice“. Reagovali na stereotypnú predstavu, že gejov a lesby môžeme v spoločnosti určiť jednoducho podľa ich hlasu. Z rozhovorov s LGBTI+ ľuďmi vyplynulo, že ich orientáciu ešte pred comingoutom zvykli uhádnuť na základe ich vystupovania (platilo to však častejšie v prípade gejov než lesieb).
Výskumníci tiež uvádzajú, že aj vo vyspelejších krajinách to môže viesť k podvedomej diskriminácii, a to častejšie v prípade žien, ktoré znejú maskulínne. Ľudia, ktorých podľa hlasu určili za lesby a gejov, boli v pracovných pohovoroch znevýhodnení.
Zo zistení a vlastne aj zdravého rozumu však vyplýva, že nie každý muž s tenkým hlasom a žena s hrubším hlasom má aj inú orientáciu. Niekto by si potom mohol mylne myslieť: Áno, je správne kontrolovať svoje vystupovanie a neprejavovať otvorene svoju inakosť, aby som nebol diskriminovaný.
Nenávidím svoj hlas
Režisér David Thorpe nakrútil pred siedmimi rokmi dokument Do I Sound Gay? Po rozchode s partnerom sa začal viac sústrediť na to, ako znie. „Nenávidím svoj hlas,“ povedal v úvode filmu. Uvedomil si, že má tendenciu svoj prejav stíšiť, keď mu pripadá príliš feminínny. Nakrúcal teda svoje rozhovory s odborníkmi, ktorí mu radili, ako hlas zmeniť.
Vypočujeme si mnoho hypotéz: takzvaný gay voice vraj môže súvisieť so sykavkami, spôsobom intonácie, rytmom reči, prostredím, v ktorom jedinec vyrastal. Jeden z lingvistov však hovorí o svojom experimente, pri ktorom mali ľudia uhádnuť sexualitu na základe reči z nahrávok, a správne ju určili len v 60 percentách prípadov.
David nakoniec zistil, že čím viac sa snažil svoj hlas zmeniť, tým viac sa od neho cítil odtrhnutý, bez osobnosti. Zrazu nevedel, kým je a kým by chcel byť. Uvedomil si, že problém je v nenávisti, ktorá môže súvisieť s internalizovanou homofóbiou. Tá môže vyplývať napríklad aj z popkultúry, ktorá často feminímne znejúcich mužov stavala do role zloduchov či lúzrov. Ďalším faktorom môže byť skutočnosť, že v gej porne tradične vystupujú len maskulínne pôsobiaci muži.
Situáciu by mohli vyriešiť školenia
„Ak zažívajú queer ľudia zosmiešňujúce reakcie na svoj hlas alebo prejav, tak to patrí ku klasickému menšinovému stresu, ktorý silne vplýva na level ich úzkosti, ale predovšetkým na ich sebahodnotu,“ hovorí psychológ Andrej Kuruc, ktorý pôsobí v inPoradni.
„Môžu sa cítiť iní, nedokonalí, môžu sami cítiť pocity viny, že robia niečo zle, keď prirodzene nevystupujú stereotypne ako muži alebo stereotypne ako ženy. Pritom nerobia nič zlé, lebo sa správajú tak, ako im je prirodzené a ako sa cítia dobre.“
S prípadmi priamej diskriminácie sa v praxi nestretol, no jeho klienti a klientky už zažili obťažovanie na základe vystupovania. Môžu si vypočuť poznámky, posmešky, ale môžu byť aj napadnutí. „A to aj v rámci komunity. Na pracovisku sa skôr môže objaviť homofóbna šikana, nepriamo to môže mať vplyv na výkony zamestnanca a defacto aj jeho kariéru na pracovisku,“ dodáva Andrej. Aj on svoje vystupovanie v minulosti riešil. V puberte začal naschvál hovoriť hlbokým hlasom, keďže dovtedy ho vnímal ako piskľavý.
Situáciu v spoločnosti by podľa neho mohli zlepšiť scitlivovacie školenia, nielen o LGBTI ľuďoch, ale aj o rodových stereotypoch. „Aby si uvedomili, že poznámky na rod a sexualitu, druhých ľudí môžu silne raniť, traumatizovať, môžu ich obťažovať a viesť aj k diskriminácii,” dodáva.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk