Marek Hudec
Až polovica LGBTI ľudí sa stretla s násilím pre svoju inakosť. Na útočníkov v nočných uliciach sa treba pripraviť.
„Rád sa smeješ, buzerant?“ zakričal na mňa zrazu neznámy mladík, asi dvadsiatnik. Dovtedy som si ho nevšimol, s jedným iným gejom sme stáli s pohármi piva neďaleko podniku, ktorý predával cez okienko. Lokál už zavrel, v okolí bola tma a pusto. Mladík patril ku skupinke, ktorá neďaleko čakala na autobus a hlasno sa zabávala. S chalanom, s ktorým sme mali rande, sme obaja zmĺkli a nevedeli, kam sa máme pozerať a čo robiť.
Prítomnosť agresora sme sa snažili ignorovať. „Čo na mňa čumíš, buzík,“ povedal po chvíli napätia ešte jeden alebo dva razy a potom utekal späť k svojim kamarátom, lebo už nastupovali na spoj. Hanbil som sa za seba. Zdalo sa mi, že v prípade fyzického útoku by som mal nad mladíkom prevahu, napriek tomu som nespravil nič, aby som sa zastal seba a chalana, s ktorým som chcel chodiť. Na druhej strane, vravel som si, asi bolo správne neohroziť nás nejakým chlapáckym výstupom.
Útoky na LGBTI ľudí pre ich vystupovanie alebo vzhľad nie sú zriedkavé, v rímskom metre napríklad v marci napadli pár bozkávajúcich sa mužov, pred dvomi rokmi v Trenčíne zdokumentovali homofóbny útok na dvoch tínedžerov. V celoslovenskom prieskume v roku 2017 až polovica ľudí z komunity uviedla, že sa stretla s nadávkami, obťažovaním či násilím. Zaujímalo ma, ako sa v týchto situáciách zachovať a na koho sa môžeme obrátiť.
Človek by mal nahlas a jasne komunikovať
„Treba si uvedomiť, že to, čo ste v momente obťažovania spravili, bolo tým najlepším, čo ste mohli s danými nástrojmi,“ hovorí na úvod rozhovoru Bianka Urbanovská, ktorá vedie kurzy povzbudzujúcej sebaobrany a dodáva, že neexistuje jeden zaručený recept, ako podobné situácie zvládnuť. Ľudia na ne často reagujú dvomi spôsobmi: buď sa situáciu snažia ignorovať, čo môže byť legitímnym spôsobom obrany alebo si volia protiútok. Agresívnu reakciu, napríklad formou nadávok, svojim žiačkam Bianka neodporúča.
Učí ich stratégiu s piatimi krokmi. Prvý sa zakladá na asertívnej komunikácii. Človek, ak sa rozhodne reagovať, by mal nahlas pomenovať situáciu, napríklad: „Kričal si na mňa, chytil si ma za zadok.“ Potom by sa mal snažiť opísať pred útočníkom, aké pocity v ňom vyvolal: „Nepáči sa mi to, je mi to nepríjemné.“ A nakoniec by mal povedať povel, ako by chcel, aby situácia skončila: „Odstúp, nechaj ma.“
Bianka vysvetľuje, že človek by mal zaujať postoj s vystretými dlaňami, ktorými si vytvára jasnú osobnú hranicu, snaží sa pôsobiť upokojúco a že sa bráni. Nemal by pritom reagovať na žiadne nadávky a vyhrážky, len neustále opakovať svoju požiadavku. Ak sú okolo neho ľudia, môže sa ich pokúsiť do situácie zapojiť. „Vy, pani s čivavou, pán v modrom tričku, tento človek ma obťažuje, zavolajte políciu.“
Ak prvý krok zlyhal, Bianka odporúča kričať: „Stoj! Dosť! Prestaň.“ Mnohých útočníkov zmena hlasu zastaví a zostanú prekvapení alebo zahanbení. Ak by aj táto stratégia zlyhala, Bianka odporúča utiecť. „Nie je to hanba, ani keď si chlap a máš dva metre. Treba pritom utekať k zaľudneným miestam, k obchodnému domu, k svetlám, ku kancelárskym priestorom.“ Utiecť môžeme aj hneď, keď vidíme, že agresor má jasný cieľ a deeskalácia nemusí fungovať.
O svojej skúsenosti treba hovoriť
Ak sa človek musí fyzicky brániť, zasahovať treba citlivé miesta útočníka, ako sú oči, nos, rozkrok, hrtan či uši. Z pomôcok je podľa Bianky najlepší kaser. Ak kráčame cez miesta, ktoré nepovažujeme za bezpečné, je lepšie ho mať v ruke pripravený (nie v kabelke/taške) a mali by sme sa ho najprv naučiť používať, aby sme náhodou nezasiahli seba. Sebaobrana pritom musí byť primeraná, kaser a fyzický boj využite až vtedy, keď všetky ostatné spôsoby deeskalácie napätia zlyhali, zdôrazňuje Bianka. V poslednom bode je podľa nej dôležité o svojej skúsenosti hovoriť, či už sa nám podarilo ubrániť alebo nám ublížili.
Môžeme si tiež vybrať, či danú situáciu nahlásiť. Bianka sa stretla s príbehmi, že policajti skúsenosť obetí zľahčovali a spôsobili im len ďalšiu traumu. Preto v tom obete podporuje len vtedy, ak im to pomôže sa s násilím vyrovnať a ak sú o tom presvedčené.
Ak si sa stretol s násilím pre inakosť a chceš sa so skúsenosťou zdôveriť komunite, môžeš nám o nej anonymne napísať do dotazníka a zverejnili by sme ju v ďalšom článku.
Policajti prejdú školením v téme ohrozených skupín
„V našom meste nenávistné prejavy ani násilie nemajú miesto a nemali by sme ich znášať,“ hovorí Martin Královič, ktorý od marca nastúpil do funkcie nočného primátora Bratislavy a zaoberá sa aj otázkou bezpečnosti. „Treba tiež povedať, že zvyšovanie informovanosti a povedomia o ľudských právach je dlhá cesta. Preto sa napríklad aj v rámci Mestskej polície plánujeme intenzívnejšie zamerať na oblasť vzdelávania.“
Súčasťou kurzov by mali byť aj témy týkajúce sa ohrozených skupín či rodovo podmieneného násilia. Nočný primátor sa chce zaoberať aj zlepšením a modernizáciou kamerového systému. Královič pripúšťa, že verejnosť si nočný život v Bratislave spájala často s medializovanými útokmi v posledných rokoch. Vníma, že množstvo menších incidentov nemusí byť nahlásených. Pri vytvorení novej funkcie sa vedenie mesta inšpirovalo v iných veľkých mestách, ako sú Londýn, Amsterdam, Budapešť, Praha alebo Viedeň.
„Podľa našich informácií je Bratislava zatiaľ jediným mestom na Slovensku, ktorá má osobu zodpovednú za nočný život,“ hovorí. Keď už niekomu hrozí napadnutie, mal by sa čo najskôr vzdialiť od útočníka a zavolať na linku 159 alebo 158. „Tiež je vhodné pohybovať sa priestranstvami, kde je dobré osvetlenie a väčší pohyb osôb, tie môžu napadnutému človeku pomôcť alebo aspoň privolať políciu,“ dodáva.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk