David Benedek
„Určite je queer autorov počuť a vidieť viac, ako to bolo doteraz, no myslím si, že queer literatúry by mohlo byť pokojne viac. Queeru v kultúre nie je nikdy dosť!“, tvrdí mladý slovenský autor a scenárista Jakub Spevák. Jeho scenáristickú tvorbu mohli diváci a diváčky vidieť napríklad na Filmovom festivale inakosti. Venuje sa aj poviedkam, v ktorých sa mu nesmierne darí, a tento rok pracuje na svojej debutovej novele Po funuse.
Momentálne navštevuješ posledný ročník scenáristiky na VŠMU. Ako hodnotíš štúdium?
Ako všetko, aj štúdium na VŠMU má svoje plusy a mínusy. Keďže som ešte stále jednou nohou na škole a nezasiahol ma spomienkový optimizmus, spomeniem aj tie mínusy. V prvom rade som však škole vďačný za kamarátstva a kontakty, ktoré veľakrát vydržia aj po škole. Som veľmi rád, že som si našiel svojich scenáristov, s ktorými sme sa počas štúdia vzájomne podporovali. Rovnako aj, že som si našiel priateľov – spolupracovníkov, s ktorými sme na rovnakej vlne, a verím, že budeme spolu tvoriť aj po ukončení školy. Takisto si myslím, že škola ponúka aj kvalitný teoretický základ a rozhľad v audiovízii. Veľa mi dali rozborové semináre filmov či literatúry, ale aj hodiny dejín slovenskej a svetovej kinematografie.
Čo mi však na škole chýba, je prepojenie s praxou. Filmy si my, scenáristi, natočíme až v magisterskom štúdiu, čo sa mi zdá neskoro nato, aby sme zistili, či to, čo napíšeme, reálne aj funguje. Štúdium je primárne zamerané na hraný film a seriálová tvorba je na okraji záujmu, pričom sa v skutočnosti veľa scenáristov uchyľuje najmä k nej. Niekedy mám pocit, že sme len na takom ostrovčeku, že si robíme veci len pre seba, do slávnych scenáristických skríň, a nakoniec z toho nič nie je. To vie byť celkom frustrujúce. Našťastie sú tu potom už spomínaní priatelia, ktorí dodávajú chuť tvoriť a ďalej sa zlepšovať.
Vedel by si vysvetliť, v čom spočíva práca scenáristu?
To je ťažká otázka a asi každý scenárista to vníma inak. Pre mňa je najdôležitejšie pochopiť príbeh a postavu, cez ktorú rozprávam/e, osvojiť si materiál. Potom do procesu tvorby vstúpi veľa iných pohľadov, veľa názorov, lebo veď film je kolektívne dielo. Scenárista by si ich mal vedieť všetky vypočuť a vyselektovať tie, ktoré sú najlepšie pre príbeh, nie pre jeho ego. Ja sa pri písaní scenára snažím viac počúvať postavu ako seba. Chcem, aby jej konanie bolo pochopiteľné, aby sa s ňou ľudia stotožnili. Veľakrát sa musím odosobniť od seba ako autora a vnímam sa skôr ako tlmočníka príbehu. Pri písaní prózy to ale takto nemám. To je úzko späté so mnou a neviem to od seba odstrihnúť.
Píšeš radšej scenáre alebo prózu? Aký je rozdiel v tvorbe pri jednom a pri druhom?
Pred nástupom do školy som sa bál, že mi próza splynie so scenármi a že jedno vcucne do seba druhé. Našťastie som zistil, že sú to dva diametrálne odlišné prístupy k tvorbe a môžem sa separátne venovať aj jednému, aj druhému. Scenár viac akcentuje vizuálnu stránku a je zameraný na dej. Próza sa odohráva viac vnútri, viac je na mňa nalepená. A hlavne, scenár je len recept, návod na použitie. Próza je hotová v momente, keď je napísaná.
Ťažko povedať, čo ma baví písať viac. Oboje ma napĺňa a zároveň viem pri oboch nekonečne dlho prokrastinovať. Scenár je pre mňa komunikáciou s okolitým svetom – ako on naráža do mňa. Pri próze je to opačné. Je to komunikácia so mnou – ako ja narážam do okolitého sveta. Neviem, čo píšem radšej, ale takáto dynamika sa mi páči.
Píšu sa ti lepšie osobné veci z vlastného života alebo fiktívne príbehy?
Chcel by som povedať, že sa mi určite lepšie píšu veci z môjho života, ale to nie je celkom pravda, lebo to vie byť veľakrát bolestivé. Skôr by som povedal, že inak písať neviem, len z vlastného života. Neviem si niečo len tak vymyslieť a pracovať na tom akoby nič. Keď sa ma to netýka, tak to nemá zmysel. Cítim, že som neúprimný nielen k sebe, ale aj k ostatným.
Nedá sa však stále čerpať len z vlastného života. Preto, keď pracujem na niečom, čo nie je moja osobná téma, hľadám v námete čosi, s čím sa viem stotožniť a súznieť. Hľadám prienik s mojou osobnou skúsenosťou, s niečím, čo ma trápi a o čom potrebujem rozprávať. Bez vlastnej emocionálnej angažovanosti to býva trápenie.
Venuješ sa vo svojich scenároch často LGBTI+ témam a postavám?
Práve môj magisterský scenár Doma dobre je o chalanovi, ktorý sa vracia z Francúzska na Slovensko a pre rodinné záležitosti ostane na prázdniny doma, kde sa nečakane zaľúbi do iného chalana. Ale napríklad tvoj magisterský film Klamári, tuláci a zlodeji, na ktorom sme spolupracovali, bol o dievčati, ktoré sa snaží v živote osamostatniť a skúša to cez prácu v striptízovom klube.
Takže, asi sa to nedá presne ukotviť. Povedal by som, že pracujem s témami slobodne, ako ku mne prídu. Musí ma niečo dostatočne vyrušovať, aby som to spracoval ďalej do scenára alebo prózy. Či je to skrz LGBTI postavu alebo nie, pre mňa primárne nehrá rolu. Na druhej strane, je prirodzené, že ma také témy priťahujú najviac a potrebujem o nich rozprávať, lebo ma už dlho omínajú v topánke.
Je podľa teba na Slovensku dosť queer autorov a queer literatúry?
Určite je queer autorov počuť a vidieť viac, ako to bolo doteraz, no myslím si, že queer literatúry by mohlo byť pokojne viac. Queeru v kultúre nie je nikdy dosť!
Počas štúdia na VŠMU sme spolupracovali na niekoľkých filmoch. Ľudia si môžu pamätať náš film Spolu. Aký máš vzťah k tomuto filmu dva a pol roka po tom, čo sme ho dokončili?
Ja veľmi srdečný. Jedna vec bol proces tvorby, kde sme sa, spolu so scenáristkou Andreou Bandikovou, vyslovene hrali s charaktermi troch chalanov, ktorí začnú žiť v jednej domácnosti. Nebolo to iba o práci a neustálom prepisovaní scenára, ale hlavne o väzbe medzi nami. Myslím si, že sme sa cez tie postavy spoznali viac aj my.
Potom sa išlo točiť a nám bolo ľúto, že už nebudeme tráviť čas s postavami, ktoré sa zároveň stali aj našimi kamošmi. No mne osobne sa na natáčaní vzťah s postavami a celým scenárom ešte viac prehĺbil. Celá atmosféra na pľaci bola veľmi pokojná a srdečná. Členovia tímu boli k sebe milí, žiadna dráma sa nediala. Akoby sa nálada toho filmu rozliala aj medzi ľudí. To bolo veľmi pekné a vzácne.
Ako by si zhodnotil súčasné zastúpenie LGBTI postáv a tém v slovenskej kinematografii?
Mám pocit, že v súčasnosti absentuje. Síce by sme vedeli v slovenskej kinematografii vystopovať queer filmy, mne osobne chýba silný autorský pohľad na život LGBTI ľudí na Slovensku. Ak sa aj nejaká LGBTI postava vo filmoch objaví, buď je karikovaná, alebo na okraji záujmu, trpiaca. Chýba mi postava, s ktorou by som sa ja ako divák vedel stotožniť. Postava, ktorej sexualita sa neproblematizuje, ale je jej prirodzenou súčasťou.
Pozitívne však vnímam minisériu Herec od Petra Bebjaka, ale aj študentské filmy, ktoré veľmi otvorene pracujú s LGBTI tematikou a majú ohlas aj na zahraničných festivaloch. Z toho sa nesmierne teším, že na škole je stále viac a viac filmov, ktoré nestereotypne zobrazujú životy queer ľudí na Slovensku. Dúfam, že tvorcovia nepoľavia a budú sa aj po škole venovať takýmto témam, aby sa dostali aj medzi širšiu verejnosť.
Aké máš rád filmy?
Od strednej školy mám rád filmy gréckej divnej vlny a tvorbu Yorgosa Lanthimosa. Aj keď už okolo nej nie je taký hype, tak sa sem-tam nájde na festivaloch snímka, ktorá stojí za to. Minulý rok ma potešil film Pity (Babis Makridis) a tento rok sa teším na Apples (Christos Nikou). V poslednom čase ma veľmi zaujali aj filmy s LGBTI tematikou, ako napríklad Portrét ženy v plameňoch (Céline Sciamma), Dievča (Lukas Dhont), Na konci sveta (Francis Lee) alebo Silní (Omar Zúñiga Hidalgo). Všetko sú to krásne a citlivé ponory so sviežim prístupom k látke. Minulý týždeň som si pozrel The Woman Who Ran (Hong Sangsoo) a stále si to vo mne žije svojím životom. Ide vlastne o tri konverzácie žien, ktoré sú vždy prerušené mužským elementom. Nenápadná almázia, hodiaca sa do týchto covidových dní.
V roku 2019 si sa stal jedným z finalistov Poviedky 2019 s poviedkou Trombus. Čo stálo za inšpiráciou k tejto poviedke?
Prvotnou inšpiráciou bola moja kamarátka zo strednej školy, ktorej mali transplantovať chlopňu v srdci a ona mi vtedy spomínala, že jej možno dajú prasaciu alebo mechanickú. Potom som videl na Netflixe dokument, v ktorom napadli hmyz parazitické huby. Najprv ich omámili, až sa nakoniec predrali cez ich telo a na hmyze potom vyrástla huba. Tieto dve inšpirácie dokopy sa mi zdali ako pomerne presné stvárnenie môjho vnútorného stavu, tak som o tom napísal poviedku.
Tvoju novú poviedku Divina si môžu ľudia prečítať v najnovšom vydaní QYS magazínu. Je táto poviedka inšpirovaná tvojím životom?
Áno aj nie. Vybuchujúce rúry, kálanie dreva a aj samotná divina v umelohmotnej dóze sú fragmenty môjho života. Veľa vecí je tam ale vymyslených. V tomto je próza oveľa slobodnejšia. Nemusím sa trápiť, či sa to bude dať natočiť alebo či na to máme rozpočet. Napíšem to tak, ako mi to vyskočí v hlave. Situácie, ktoré sa mi stali, a svoje postrehy dávam do nových súvislostí a vytváram si iný, alternatívny svet, kde tomu lepšie rozumiem.
Momentálne pracuješ na novele s pracovným názvom Po funuse. Akej téme sa v nej venuješ?
Ako už názov napovedá, rozoberám v nej kar istej vymyslenej – nevymyslenej rodiny. Ponáram sa do každého z účastníkov karu, a snažím sa tak vytvoriť mozaiku pohľadov na odchádzanie, ale aj na určitý stav po, na zaseknutie sveta. Existuje aj ustálený výraz „prísť s krížikom po funuse“, ktorý sa dá vysvetliť ako prísť niekam neskoro, riešiť veci ex post. To sa mi zdá ako trefné pomenovanie stavu, v ktorom sa nachádza rodina zosnulého a v súčasnosti asi aj každý z nás.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk