in ,

„Kultúra patrí k absolútnej nevyhnutnosti fungujúcej a modernej krajiny,“ tvrdí divadelný kritik Karol Mišovic

Foto: Dorota Holubová

Divadelné hľadiská od minulého roka zívajú prázdnotou. Kritik Karol Mišovic sa s nami porozprával o súčasnej situácii divadla, queer hercoch a dievčenskej skupine Spice Girls.

V roku 2015 si dokončil štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Vysoká škola mi dala presne to, po čom som túžil. Štúdium divadla, ktorým som začal naplno žiť už na strednej škole. Na divadelnej fakulte som sa stretol s mnohými skvelými osobnosťami nielen medzi pedagógmi, z ich radov nemôžem zabudnúť na profesorku Soňu Šimkovú a na skvelého docenta Jaborníka, vďaka ktorému som ešte viac začal milovať dejiny slovenského a českého divadla.

Ale veľkým prínosom pre mňa boli aj konškoláci, s ktorými som bol, na rozdiel od mojich spolužiakov z gymnázia, na jednej vlnovej dĺžke, a zároveň ma dokázali neuveriteľne posúvať ďalej v uvažovaní o divadle, ale aj v precizovaní môjho recenzentského štýlu. Tu patrí moja nesmierna úcta Jane Hanzelovej, Lenke Dzadíkovej či menovkyňám Gréte a Katke Cvečkovej, ktoré míňali svoj drahocenný čas nad korektúrami mojich prvých recenzií. Dodnes som im za to vďačný, lebo mi v tomto smere dali viac ako mnohé semináre kritiky. 

Ak niečo môžem škole z obdobia môjho štúdia vyčítať, tak je to určite to, že žila v akomsi časovom vákuu, podľa ktorého vývoj divadla skončil cca v roku 1968. A len vďaka niektorým pedagógom a mnohým spolužiakom sa mi podarilo úspešne uniknúť z tohto konzervatívneho uvažovania.

Vedel si vždy, že sa chceš venovať divadlu?

Vzťah k divadlu som si začal pestovať počas prvého ročníka na gymnáziu. Dovtedy som mal jasno v tom, že idem študovať zoológiu a splním si detský sen byť riaditeľom zoo. Lenže v seriáli Zborovňa som uvidel Dianu Mórovú, ktorá tam hrala neempatickú učiteľku matematiky. Absolútne mi týmto dokonalým stvárnením pripomínala moju matematikárku zo základnej školy a chcel som túto herečku spoznať bližšie. 

Môžem teda povedať, že do divadla ma priviedla osobnosť Diany Mórovej a som nesmierne rád, že som ešte stihol vidieť tak skvelé inscenácie v SND ako Veľké šťastie a Trojkráľový večer, kde herecky excelovala. Doteraz chodím na inscenácie, kde hrá, s nádejou, že sa ešte vráti k týmto kvalitám.

Ako zvládaš momentálnu situáciu, kedy nie je možné chodiť do divadla?

Musím povedať pravdu, že spočiatku som si myslel, že to budem znášať horšie. Ale divadlá na pandemickú situáciu okamžite zareagovali sprístupnením mnohých streamov. Tak som z pohodlia domova sledoval nemecké, anglické či české inscenácie, na ktoré by som sa len tak naživo nedostal. 

Ale po roku som už na streamy alergický a pozerám ich len, keď vysielajú nejakú svetovo významnú inscenáciu. Živé umenie prosto nič nenahradí a neželám si nič viac, len aby sa moji kolegovia, ktorí už rok nemôžu vykonávať svoje remeslo, čímskôr vrátili na javiská a my diváci do hľadiska.

„Kultúra patrí k absolútnej nevyhnutnosti fungujúcej a modernej krajiny,“ tvrdí divadelný kritik Karol Mišovic
Foto: Dorota Holubová

Na čo sa musí divadelný kritik pri predstavení sústrediť, keď píše recenziu?

O kritikoch koluje stereotypná predstava, že sú to obézni, fúzatí, nepríjemní ľudia, ktorých neprijali na herectvo a tak sa teraz mstia na svojich úspešných konkurentoch. Ja by som však kritika prirovnal k hyene. Mnohým je nesympatická, lebo sa živí mrcninami, ale v skutočnosti je to pre ekosystém veľmi dôležité zviera. 

Tak je to aj s kritikmi. Mnohí tvorcovia nás majú za „škodné“, ale našou úlohou je čo najpresnejšie charakterizovať divadelné dielo a zachytiť jeho význam pre budúcnosť. Divadlo je najvzácnejšie z umení. Je totiž najľahšie pominuteľné. Po spisovateľovi ostane román, po výtvarníkovi socha či obraz, ale čo ostane po hereckom výkone? Fotografie a práve recenzie! Aj keď teraz sa takmer každá inscenácia točí na záznam, tak predsa len video ju dokáže skresliť, nepreniesť ju v plnej autentickosti a najmä nám po rokoch nevysvetlí, čím bol daný výkon alebo celá inscenácia prínosná, inovatívna, dôležitá v estetickom i spoločenskom kontexte. A na to práve slúži kritik. Pomenovať inscenáciu v dobových súvislostiach. 

Čo sa týka už konkrétneho písania recenzií, tak mojim krédom je hlavne nikoho neuraziť. Samozrejme už aj ja mám za sebou rôzne skúsenosti, kedy mi režiséri nadávali do telefónu a herci nechávali odkazy, aby som radšej išiel pracovať do fabriky. Tomu sa človek nevyhne, veď píše a neraz aj kriticky o práci živých ľudí, ktorí na danej inscenácii často robili niekoľko mesiacov aj rokov. Ale určite sa v recenziách vyhýbam cielenej irónii, cynizmu či zľahčovaniu. Keďže sa zaoberám divadelnou históriou, tak viem, aké je dôležité napísať výpovednú kritiku v tom zmysle, aby sme sa o päťdesiat rokov o nejakom výkone nedočítali len to, že herečka hrala sviežo. Čo to znamená? Vlastne nič. Preto treba pri kritike byť neuveriteľne obozretný a myslieť ako na súčasných, tak aj budúcich čitateľov. Ale či to tak vnímajú dnešní čitatelia či tvorcovia, to netuším.

Dokáže byť kritik objektívny aj keď píše o kamarátoch?

Raz som sa v Karlsruhe stretol na káve s dramaturgom tamojšieho divadla a bol zaskočený, že osobne poznám Slávu Daubnerovú, ktorá mala onedlho režírovať v ich divadle. Vysvetlil som mu, že slovenské divadelníctvo je maličké a každý tu každého pozná. Či to človek chce alebo nie, kritika je vždy subjektívna, lebo čerpá zo subjektívnych skúseností a vedomostí. Ale samozrejme úlohou kritika je sa čo najviac priblížiť k objektivite. 

Skutočne však nepoznám kritika či kritičku, ktorí by si v recenzii vybavovali osobné účty. To je urban legend. Ja osobne nemám problém s písaním o kamarátoch. Dokonca smelo tvrdím, že osobná známosť neznamená kritikovu smrť. Práve naopak. V týchto prípadoch som totiž pri formulovaní myšlienok ešte poctivejší. Viem, že ak sa môj názor a jeho argumentácia nebude danému tvorcovi páčiť, tak nebude mať problém sa so mnou konfrontovať. O to precíznejšie vážim slová. 

Pritom však nestrácam vecný kritický odstup. Veď medzi moje najbližšie okolie patrí Jakub Rybárik, Janka Kovalčíková, Kika Svarinská, Matej Babej či režiséri Júlia Rázusová, Marián Amsler či Tomáš Procházka, všetko aktívni umelci, na ktorých pravidelne píšem recenzie a často vo veľmi kritickom duchu. Ale prosto medzi profesným a civilným životom je deliaca čiara.

V roku 2016 ti vyšla prvý kniha Javiskové osudy, kde sa venuješ herečkám Márii Prechovskej, Eve Kristinovej, Viere Strniskovej, Zdene Gruberovovej a Eve Polákovej. A minulý rok ti vyšla ďalšia kniha, tento raz o herečke Soni Valentovej. Prečo si sa rozhodol pre písanie kníh o herečkách staršej generácie?

Vždy ma hnevalo, že moji starší kolegovia o týchto herečkách hovorili v superlatívoch, ale nikdy o nich nič väčšie nenapísali. Tak som sa rozhodol ja, i keď nepamätník ich najväčších výkonov. Podľa mňa si to zaslúžia, lebo to neboli len talentované a inteligentné ženy, ale aj herečky, ktoré svoje remeslo nebrali ako povolanie, ale ako poslanie. Konkrétne týchto šesť herečiek patrí k mojim obľúbeným. Nehovoriac o tom, že pani Gruberovú, Kristinovú a Valentovú som poznal osobne a kniha o nich bolo také moje gesto vďaky za tie úžasné chvíle, ktoré som s nimi strávil. 

Vždy totiž žartujem, že ak sa chce kritik poďakovať herečke, tak jedinou cestou je o nej napísať štúdiu. Je to samozrejme ťažšie písať o ľuďoch, ktorých si osobne nevidel hrať na javisku. Preto obom knihám predchádzal obrovský výskum v archívoch. Aby som nadobudol čo najpresnejší obraz o ich umení, tak som čítal stovky starých recenzií, memoáre a rozhovory, rozprával som sa s pamätníkmi či pozeral záznamy divadelných a televíznych inscenácii a potom písal do úmoru. Dokonca pani Kristinová aj Gruberová moje texty autorizovali a aj napriek tomu, že som v nich bol často kritický a skutočne som ich nezažil na vrchole slávy, tak boli obe s knihou spokojné.

Chystáš v budúcnosti ďalšiu knihu?

Medzičasom mi už vyšli štúdie o ďalších hercoch. Rovesníčke spomenutých herečiek – Elene Zvaríkovej Pappovej a potom o dvoch našich súčasníkoch – Jakubovi Rybárikovi a mojej milovanej Monike Potokárovej. S hereckými profilmi, kde sa zaoberám výhradne kvalitou herectva a nie bulvárnymi pikoškami, chcem určite pokračovať. Veď taká Táňa Pauhofová, Alena Ďuránová, Milan Ondrík by si už tiež zaslúžili štúdiu. Mojim vysneným literárnym Parnasom je však kniha o Karolovi Machatovi, podľa mňa najlepšom slovenskom hercovi. Všetky podklady mám už pripravené niekoľko rokov, už mi to stačí „iba“ napísať. Ale stále sa ešte len odhodlávam, lebo cítim, že to nebude jednoduchá práca a neviem či na ňu už mám.

„Kultúra patrí k absolútnej nevyhnutnosti fungujúcej a modernej krajiny,“ tvrdí divadelný kritik Karol Mišovic
Karol v Zoo Chester

Myslíš si, že sa širšia verejnosť v súčasnosti zaujíma o divadlo?

Keď za posledný rok na sociálnych sieťach sledujem všetky tie hejty a nenávistné reakcie na umelcov, tak mi je do plaču. Píšu to všetko ľudia, ktorí netušia, aká galéria sa najbližšie nachádza k ich bydlisku, o gramatike majú vedomosti asi ako ja o fyzike a za divadlo považujú Partičku či nejakú inú show so známymi tvárami. O hodnotách a mnohotvárnosti kultúry nemajú šajnu. Pritom podľa mňa kultúra patrí k absolútnej nevyhnutnosti fungujúcej a modernej krajiny. O to zarážajúcejšie a krutejšie je to, ako o jej podstatu musia umelci a s nimi spojené povolania už vyše roka na Slovensku bojovať. 

Od roku 2019 si vedecký pracovník v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. V čom spočíva tvoja práca?

Vo výskume divadla. Ak to zovšeobecním, tak mojou úlohou je písať štúdie, monografie alebo sa zúčastňovať najrôznejších, aj medzinárodných konferencií a projektov na divadelné a umelecké témy. Konkrétne ja sa špecializujem na dejiny slovenského a českého divadla, kde skúmam historické súvislosti a snažím sa dopátrať k novým uhlom pohľadu na známe témy alebo upozorniť na dôležité, ale prehliadané miesta či osobnosti v našich kultúrnych dejinách. No nie je to len čisto o histórii, na septembrový deadline pripravujem štúdiu o tvorbe Mariána Amslera.

Momentálne vyučuješ dejiny slovenského a českého divadla na Divadelnej fakulte VŠMU. Je pre teba dôležité aby mladšia generácia vedela, kde pramení slovenské a české divadlo? Myslíš, že majú študenti radi tento predmet?

Či ho majú radi, neviem, to mi do očí pred štátnicami nepovedia. Ale za seba môžem skonštatovať, že sa im snažím z nudných dejín vyťažiť čo najviac života a predstavovať im jednotlivé témy čo najzaujímavejšie. Chcem v nich živým a impulzívnym prednášaním vzbudiť interes o predmet a jeho obsah. Pre mňa totiž nie je až tak dôležité, aby sa študenti biflili dátumy premiér, ale aby sa naučili dejiny vnímať. Ak pochopia súvislosti, tak konkrétne divadelné udalosti si na to už len logicky napoja. Veď divadlo vždy len reagovalo na politicko-spoločenské kontexty, nič viac ani menej. 

Ak toto študenti nepochopia, tak sa len memorujú odrážky a následne sa čudujú, že ich ohodnotím známkou E. Lebo možno vedia vymenovať roky, ktoré o desať minút aj tak zabudnú, ale nerozumejú tomu, o čom rozprávajú. Nie je pre mňa nič deprimujúcejšie a smutnejšie, kedy naozaj uvažujem, či to má zmysel, ak mi študenti nevedia povedať, čo je realizmus, kedy bola druhá svetová vojna, kto bola Milada Horáková či kedy prebehla Nežná revolúcia. Z týchto základných nevedomostí nemožno viniť výučbu na stredných školách. Skôr sa vo mne umocňuje pocit nezáujmu mladých ľudí o vonkajší svet. 

Vtedy sa sám seba pýtam, ako chcú byť umelcami, ak vnímajú len seba v umení a nie umenie v sebe? A účasť na protestoch je pre nich len dobrým dôvodom pre fotku na sociálne siete. Veď koľko skvelých aktivistických projektov, vlogov, blogov, dokumentov, hraných filmov vzniklo len v tomto desaťročí za účelom pripomenúť chyby minulosti. Samozrejme hovorím len o vrcholoch ľadovca, mnohí študenti sú našťastie stále priamymi opakmi týchto extrémov, i keď ich počet sa rokmi stále znižuje.

„Kultúra patrí k absolútnej nevyhnutnosti fungujúcej a modernej krajiny,“ tvrdí divadelný kritik Karol Mišovic
S módnou návrhárkou Emou Klein | Foto: Filip Plačko

Sú v dejinách slovenského divadla nejakí queer herci/herečky, o ktorých by ľudia mali vedieť?

Homosexualita je tu od vzniku sveta, nie je to výdobytok súčasnej doby, ako to prezentujú mnohí naši „tradiční“ politici. Samozrejme aj v dejinách divadla nájdeme mnohých queer umelcov. No doba mnohým nedovolila, aby o svojej orientácii hovorili verejne. Čo vidíme i dnes. Aj v súčasnosti sa stretávame s mnohými osobnosťami, ktorých orientácia je síce verejným tajomstvom, ale mienka konzervatívneho Slovenska ich núti, aby aj v demokracii žili neslobodne. 

Nepatrím však k tým, ktorí ich za to odsudzujú a na verejných fórach provokujú ku comingoutu. To mi príde ako priveľké zasahovanie do súkromného priestoru. Ja skôr týchto mužov a ženy ľutujem, že sa nemôžu verejne pochváliť človekom, ktorý im je blízky a musia sa pred novinármi schovávať za najrôznejšie pózy a frázy. Aj to je daň tejto doby. Preto obdivujem 185 nemeckých hercov a herečiek, ktorí vo februári 2021 v SZ Magazin urobili verejný comingout. V našich končinách je to asi nereálna predstava. Z histórie by som možno upriamil pozornosť na českého choreografa Sašu Machova, ktorý patril vo svojom odbore k osobnostiam svetového formátu, ale komunistická totalita ho v úvode 50. rokov dohnala k tragickému koncu. Medzi hercov, ktorí sa nebáli byť gejmi, a preto museli prekonať mnohé pre nás dnes už nepredstaviteľné úskalia, možno ešte spomenúť českých hercov Eduarda Kohouta a Eduarda Cupáka.

Ako je na tom slovenské divadlo s gej postavami a témami v súčasnosti?

Veľmi komplikovane. Často sa totiž najmä pri komédiách stretávame s absolútne stereotypnou šablónou pri stvárňovaní homosexuála. Akoby boli gej ľudia nejaké zvieratá, ktoré spoznáme podľa konkrétnych znakov a prejavov. Posledný odstrašujúci príklad som videl v novembri na premiére komédie Vlastníci v Divadle Andreja Bagara v Nitre. 

Na javisku sa ocitli všetky možné klišé pri parodovaní gejov v jednom balíčku. V recenzii som to nazval výrazným krokom späť v snahe o liberalizáciu našej postkomunistickej spoločnosti. Ale to je žiaľ v slovenských činoherných a muzikálových inscenáciách bežný jav. Akonáhle je v hre postava geja, tak herec musí zženštilo afektovať, špúliť pery a prehadzovať nohu cez nohu, a ak je tam rola lesby, tak predstaviteľka musí mať krátke vlasy, hrubší hlas a fajčiť cigarety. Preto som rád, že je tu napríklad režisér Marián Amsler, ktorý aj do činoherného repertoáru SND, nitrianskeho či martinského divadla prináša queer témy, ktoré v inscenáciách nie sú zábavnými animozitami, ale silnými ľudskými príbehmi z reálneho života. 

V roku 2019 si mal v Teplárni prednášku o Adine Mandlovej. Čím je táto herečka pre teba zaujímavá?

Keď ma môj milovaný Tomáš Procházka, ktorému som vďačný za mnoho aj v osobnom živote, nahováral, aby som mal v Teplárni niekoľko edukatívnych prednášok o queer divadle, tak samozrejme okrem bežných „teplých“ tém mi napadla aj Adina Mandlová. Bola totiž ikona svojej doby, ktorej odkaz žije aj dnes. Bohémka, ktorá sa riadila heslom „Ritz nebo nic“ a tak skutočne žila. Z totálnej chudoby vošla do totálneho prepychu a slávy a následne padla späť na dno. Ale vždy si zachovala svoju hrdosť a nadhľad. 

Keď ju obvinili zo spávania s Nemcami, tak povedala, že vždy bola viac kurva ako herečka. Nehovoriac o tom, že jej posledný manžel bol homosexuál, s ktorým však žila naplneným partnerským životom. Prosto tá žena musela mať aj v staršom veku neuveriteľný glanc a charizmu. Preto som aj prednáške dal názov „Je viac zviesť tridsať nacistov alebo jedného geja?“.

Povedz mi o tvojej láske k Spice Girls. Ako začala a ako pokračuje do dnešného dňa?

No nebude náhoda, že som napísal knihu o piatich herečkách, päť dív je prosto pre mňa osudových. Ako dieťa 90. rokov ma absolútne zasiahla Spice mania, netuším o čom spievali a to, že song 2 Become 1 je o sexe som si uvedomil až v dosť neskorej puberte, ale prosto hity a filozofia tejto skupiny ma absolútne pohltili. A nikdy som sa za to nehanbil. Dokonca som aj svoju pracovňu minulé leto prerobil na Spice Room a počas online prednášok alebo konferencií nemám za chrbtom preplnené knižnice ako moji kolegovia, ale obrovský poster Spice Girls. Ak možno pre študentov pôsobím ako afektovaný führer nútiaci ich vedieť, kedy založili SND, a že Nová scéna nebola vždy len Sisalandom, tak vedia, že sa nehanbím verejne sa nazvať Spice Boyom. Pokojne aj v počas prednášky.

„Kultúra patrí k absolútnej nevyhnutnosti fungujúcej a modernej krajiny,“ tvrdí divadelný kritik Karol Mišovic
Pred koncertom Spise Girls

Pred dvoma rokmi si bol dokonca na ich koncerte vo Veľkej Británii. Aké to bolo?

Keď som zistil, že chystajú turné, tak som práve stál vo foyeri Štúdia 12 a nahlas som vykríkol. O dva dni som strávil tri napäté hodiny na čakačke na vstupenky a keď som tú svoju získal (za nekresťanských 280 eur), tak sa ma mama opýtala či nepotrebujem lexaurin na upokojenie. Splnil sa mi tým detský sen a na ten vytúžený deň 31. mája 2019 som čakal ako na vykúpenie. Turné sa konalo len v Británii a priznám sa, že aj keď mám ako sóloturista pochodenú Európu krížom krážom, predsa len som sa cieľavedomo vyhýbal krajine, kde 100% populácie rozpráva po anglicky lepšie ako ja. 

Ale Spice Girls boli silnou motiváciou. Bola to pre mňa taká skúška ohňom. Nehovoriac, že práve v tom čase ako človek, ktorý nemá rád zmeny, som dal po siedmich rokoch výpoveď v bývalej práci, takže to nebolo najlepšie životné obdobie. O to viac považujem deň koncertu za niečo posvätné, medzník môjho života. Keď vystúpili na pódium, tak som kričal ako v tranze, lebo moje detské ikony boli odo mňa len na pár metrov. 

Koncert predbehol moje očakávania po každej stránke. Až na jednu vec. Veľkým sklamaním bola pre mňa jediná žena, ktorú som kedy miloval – Geri. Síce ani po vyše dvadsiatich rokoch sa nemôžem zmieriť s faktom, že v máji 1998 opustila skupinu, ale teraz došlo k ďalšiemu sklamaniu. Oproti minulosti bola tá energiou aj spevom najslabšia. Absolútne v tomto zmysle nahradila Victoriu. A tu sme zas pri objektivite kritiky. Síce tá žena je hlboko zapísaná v mojom srdci, v recenzii, ktorú som následne písal do Pravdy som objektívne zhodnotil jej slabú spevácku kondíciu. Prosto pri práci mi srdce nediktuje.

„Kultúra patrí k absolútnej nevyhnutnosti fungujúcej a modernej krajiny,“ tvrdí divadelný kritik Karol Mišovic
V tričku Spice Girls

Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Herečku Kristínu Tormovú budú spovedať v livestreame Dúhového PRIDE Bratislava

Herečku Kristínu Tormovú budú spovedať v livestreame Dúhového PRIDE Bratislava

Hrdo a otvorene aj v zamestnaní: Ako vytvoriť na pracovisku férové prostredie pre LGBTI ľudí?

Hrdo a otvorene aj v zamestnaní: Ako vytvoriť na pracovisku férové prostredie pre LGBTI ľudí?