David Benedek
„Väčšina z nás si v istom bode štúdia rieši cez filmy svoje osobné témy. Je fajn sa s niečím vyrovnať takýmto spôsobom, i keď je to väčšinou bolestivé,“ prezradila Barbara Vojtašáková, študentka dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Jej tohtoročný film Denník princeznej ukazuje, ako si začína uvedomovať svoju inakosť a zároveň zobrazuje svoju rodinu, ktorá o ničom netuší. Film si budete môcť pozrieť v októbri na Filmovom festivale inakosti.
Vedela si vždy, že chceš študovať film?
Film ku mne prišiel približne tri roky dozadu. Dovtedy som sa venovala skôr literatúre a až cez písanie som sa dostala k filmu. Na literatúre ma fascinuje zaznamenávanie reality. Vždy som radšej vychádzala zo svojho okolia ako zo seba. Realitu som následne pretvárala cez vlastnú optiku. Aj vďaka tomu som si postupne uvedomila, že film, a najmä dokument, je istým spôsobom to isté. Iba náročnejšie, pretože prichádza do hry ešte aj obraz a zvuk. Príbeh alebo pocit zrazu nie je postavený iba na rovine slov. Študovať dokument je pre mňa, aj z tohto dôvodu, fascinujúca výzva.
Máš za sebou prvé dva roky na dokumente. Ako ich hodnotíš?
Všetkým vrelo odporúčam Katedru dokumentárnej tvorby na VŠMU, alebo Katedru dokumentárnej terapie, ako sa o nej už istý čas traduje. Väčšina z nás si totiž v istom bode štúdia rieši cez filmy svoje osobné témy. Je fajn sa s niečím vyrovnať takýmto spôsobom, i keď je to väčšinou bolestivé. Štúdium je však aj napriek tomu veľmi prínosné a pekné zároveň. Dokument je láska.
Tento rok sa bude na Filmovom festivale inakosti hrať tvoj film Denník princeznej. Aké bolo pôvodné zadanie pre tento film?
Pred celou pandemickou situáciou sme mali voľné zadanie, mohli sme točiť čokoľvek. No tým, že sme zostali uväznení doma, a nikto nevedel, či sa bude dať točiť vonku a s ľuďmi, dostali sme zadanie točiť si každý deň jeden záber. Vizuálny denník.
Takže si na začiatku nevedela, čo z toho bude?
Na začiatku to ešte nebolo ročníkové zadanie. Išlo iba o také zaznamenávanie, točenie bez cieľa a témy. No aj vďaka konzultáciám v ateliéri s Petrom Kerekesom z banálnych situácií začala vyrastať téma.
V ktorej chvíli si si uvedomila, že tvoj film bude mať queer tému?
Do poslednej chvíle som sa tomu vnútorne bránila. Mala som vytvorenú štruktúru a pýtala som sa samej seba, či sa vôbec mám do tejto témy púšťať. Či to nebude príliš o mne. Premýšľala som, či by to nemohlo fungovať aj bez toho, preto film mohol vyzerať úplne inak.
Bolo to pre teba ťažké rozhodnutie?
Nebolo to úplne jednoduché, znamenalo to pre mňa otvorenie sa niečomu, čo som si sama veľmi dlho nepripúšťala. Bolo to ťažké aj preto, lebo som si filmom riešila úzkosť, ktorú som intenzívnejšie začala vnímať až cez pandémiu.
Ja mám tento tvoj film veľmi rád, ale bez toho, aby som veľa prezradil, ty pochádzaš z konzervatívnejšej rodiny a v tomto filme rozoberáš svoju inakosť. Rodičia vedeli, ako bude film vyzerať?
Moji rodičia boli svedkami toho, ako si ich točím, keď jeme a podobne. Zároveň však boli aj mojimi hlavnými protagonistami. Keďže vtedy nevedeli o mojej identite, ktorá je vo filme nakoniec nosná, bolo to zvláštne. Denník princeznej bol dokončený bez toho, aby vedeli, že si v sebe takéto veci riešim. Porozprávala som s nimi, až keď bol film úplne dokončený.
Ako bol prijatý v škole?
Na skúšky som prišla úplne vyklepaná, nevedela som totiž, čo čakať. Sadla som si pred pedagógov a bolo úplné ticho. Zrazu na mňa padol chrobák a pán Marek Šulík zažartoval, že si na mňa sadla chrobačica. Úplne to uvoľnilo atmosféru. Spomínam na to veľmi pozitívne, pretože síce som sa bála, ale ohlasy boli nakoniec pozitívne.
Tvoj film sa premietal počas Pride týždňa na akcii Teplo na kraťasy v A4. Bola si nervózna, keďže išlo o prvé verejné premietanie?
Mám veľmi zlý time management, preto som popravde nemala čas nad tým premýšľať. Päť minút pred celým podujatím som bola ešte v práci. Nemala som čas byť nervózna.
Aké bolo samotné premietanie?
Bolo to zvláštne. Prvýkrát som film videla na veľkom plátne, zistila som, čo všetko dokáže plátno zniesť. Najdôležitejšie však pre mňa bolo počuť reakcie publika. Ľudia sa smiali, boli dojatí. Najviac som však bola dojatá ja. Reakcie ma celkom rozcítili.
Myslíš si, že by mohol byť tvoj film niečím, s čím sa dokážu stotožniť mladí queer ľudia, ktorí pochádzajú z podobného prostredia ako ty?
Dúfam, že je to film, s ktorým sa dokážu stotožniť aj ľudia mimo LGBTQ komunity. Síce v ňom riešim svoju sexualitu, ale v podstate sú témou očakávania, ktoré voči nám rodičia majú. A tým si prechádza asi každý.
Je možnosť, že sa v budúcnosti ešte vrátiš k nejakej queer téme?
Momentálne nemám v rukáve nič konkrétne. No tým, že je to časť mňa, asi sa tomu úplne nevyhnem. A ani sa nechcem vyhnúť. To, že som si jeden semester riešila osobnú problematiku, ma popravde trochu vyčerpalo. Do budúcnosti však nič nevylučujem.
Myslíš si, že queer tvorca dokáže natočiť autentickejší film s queer témou ako heterosexuálny tvorca?
Podobnú otázku som dostala už aj na premietaní v A4. Je to diskutabilné, neviem, či je to otázka na mňa alebo skôr na filmových kritikov a teoretikov. Ja si ale úprimne myslím, že queer ľudia majú k týmto témam prirodzene bližšie. Keď si človek niečo prežije, je schopný to väčšinou publiku sprostredkovať autentickejším spôsobom.
A ako vnímaš napríklad situáciu v slovenskej kinematografii, kde je queer reprezentácia v podstate nulová?
Mám pocit, že som väčšinu slovenských queer filmov videla na VŠMU, či už od teba alebo od Gregora Valentoviča. No je pravda, že ak to porovnám s tým množstvom filmov, ktoré sa na VŠMU točia, tak to nie je až tak veľa. Naposledy som napríklad videla krátky študentský film 100 percentne čistá láska od Vladimíra Adáska a celkom ma pobavil. Myslím si, že prvé slová, ktoré tam zazneli boli: „Som režisér. A som homosexuál. Nikdy neviem, čo som viac.“ Bol to šialený film, príjemne ma prekvapil. Námetom, rokom vzniku či menami tvorcov. Režisérova homosexualita však bola iba súčasťou príbehu. Mám problém s tým, keď je postava doslova iba sexuálnou orientáciou a nič viac. Podľa mňa je dôležité, aby queer postavy neboli len queer postavami, ale aby mali zároveň aj istú plasticitu a osobnosť.
Zaujal vás rozhovor? Mohol by sa vám páčiť aj tento: O svojej inakosti a vzťahu s mamou nakrútil dokument mladý filmár.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk