in ,

O svojej inakosti a vzťahu s mamou nakrútil dokument mladý filmár

Foto: Archív Petra Podolského

Peter Podolský je študentom dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Jeho film Hľadanie spoločnej kompozície je citlivý a osobný pohľad na vzťah s jeho mamou a jeho inakosť. Film si budú môcť diváci pozrieť v októbri na Filmovom festivale inakosti.

Čo bola tvoja motivácia, aby si začal študovať film?

Z umenia ma vždy najviac fascinoval film, ale nikdy som si nepredstavoval, že by som ho mohol tvoriť. Aj preto som po strednej škole najprv išiel študovať dizajn a až neskôr som dostal odvahu prihlásiť sa na VŠMU. A podarilo sa.

A prečo práve dokument?

Asi práve pre jeho často performatívnejšiu povahu, ktorá ma veľmi baví. Taktiež sa počas tvorby veľakrát stane niečo nečakané, čo vám úplne zmení pôvodné uvažovanie nad témou, alebo celý tvar filmu. Tento neustály proces zmeny je pre mňa ako tvorcu veľmi fascinujúci a napĺňajúci.

Ako hodnotíš svoje prvé dva roky na škole?

Som tam naozaj úprimne spokojný a šťastný. Keby som to mal hodnotiť na základe svojich výsledkov, tak druhý ročník bol určite úspešnejší. Aj keď celkom paradoxne – pretože to bol ročník, kedy som bol počas zimného semestra na Erasme a počas letného semestra bola karanténa. No podarili sa mi podľa mňa omnoho lepšie filmy.

Obávaš sa bakalárskeho ročníka?

Obávam sa, aký bude tento ročník, pretože ak bude štúdium opäť prebiehať dištančne, tak budem veľmi smutný. Myslím, že som veľmi extrovertný človek a školu mám rád aj so všetkými prednáškami, diskusiami a premietaniami. Popravde som ten minulý semester vôbec nedával, keď sme boli zavretí doma a všetko prebiehalo online.

Mladý gej rozpráva o vzťahu s mamou, o zbližovaní nakrútil film
Foto: Archív Petra Podolského

Tento rok sa bude na Filmovom festivale inakosti premietať tvoj film Hľadanie spoločnej kompozície. Aké bolo zadanie k tomuto filmu?

Tento film vznikol v druhom ročníku, v letnom semestri, čo je jediný semester, v ktorom máme v rámci cvičení voľnú tému a žáner. Celý semester som však riešil jedny nalezené archívy a myslel som si, že výsledkom toho procesu bude krátky experimentálny strihový film. Na konci semestra som si však uvedomil, že to nestíham, ale taktiež, že ten materiál má širší potenciál ako krátke druhácke cvičenie. Takže som sa nakoniec rozhodol celý projekt odložiť na bakalársky film.

Takže Hľadanie spoločnej kompozície bol náhradný námet?

V podstate áno. Mne vtedy veľmi narýchlo napadlo, že by som mohol spraviť film o mojej mame a mne.  Počas Erasmu v Poľsku som spracoval do školy jedno krátke cvičenie, ktoré som tuším nakoniec ani neprezentoval. Bol to záznam rozhovoru s mojou mamou cestou v aute. Rozprávali sme sa tam veľa o jej detstve a istej zakorenenosti – či už kultúrnej, sociálnej, ale aj náboženskej. Tento rozhovor bol prvotný impulz na napísanie námetu, ktorý bol pôvodne o cestovaní, zbieraní servítok a Alici v krajine zázrakov. Nakoniec však z toho vznikol úplne iný film, kde sa rieši akési bilancovanie nášho vzťahu, nás samých a postupne sa dostávame aj k mojej inakosti.

Peter Podolský - Mladý gej rozpráva o vzťahu s mamou, o zbližovaní nakrútil film
Foto: Archív Petra Podolského

Ako dlho ti trvalo natáčanie?

Celé sa to udialo veľmi rýchlo. Čas od napísania námetu až po klauzúry boli myslím iba tri týždne alebo mesiac. Ja som si to vymyslel, zavolal som mame, či s ňou môžem točiť, ona súhlasila a potom to už išlo.

Vedela, o čom bude film?

Nie, a prekvapivo to vôbec to neriešila. Vždy, keď sme išli na lokácie, tak som jej iba povedal, kam ideme, ale nevedela, čo sa bude diať, ani na čo sa jej budem pýtať. Bola naozaj veľmi ochotná. Ja som bol vtedy v Senci asi päť dní, počas ktorých sme to celé natočili a potom sme to s Bašou – najlepšou strihačkou na svete – postrihali asi za štyri dni.

Takže vravíš, že mama úplne bez problémov spolupracovala?

Hej, dokonca ani nestala situácia, kedy by zostala zaskočená. Snažil som sa ju dávať ešte aj do zvláštnejších pozícií, no sú to situácie, ktoré sa do filmu nakoniec nedostali. Točili sme napríklad aj vo vode v jazere alebo zavretí v špajzi, kde mi mama ukazuje svoju „škatuľu pokladov“. Jednotlivé momenty boli pre mňa samého hľadaním a experimentovaním, kam nás prostredie a situácia vie posunúť. Do výsledného tvaru sa pochopiteľne nedostalo všetko a aj konečný strih filmu je nakoniec jednoduchší, ako som zamýšľal, ale myslím, že omnoho funkčnejší.

Všetky miesta, na ktorých si točil, sú niečím špeciálne pre teba a tvoju mamu?

Od začiatku som uvažoval nad lokáciami. Vyberal som ich úplne intuitívne a až neskôr som si uvedomil, že sú to vlastne miesta v Senci, kde som najčastejšie chodil sám ako malý chlapec. Moja mama na niektorých tých miestach nikdy predtým nebola, čo podčiarkuje isté významy vo filme.

Peter Podolský - Mladý gej rozpráva o vzťahu s mamou, o zbližovaní nakrútil film
Foto: Archív Petra Podolského

Aj tá trampolína je miesto z detstva?

Tá trampolína napríklad nie je konkrétne miesto, ale je to akási metafora a asociácia s mojím detstvom. To vzniklo tiež úplne náhodou v procese natáčania. Boli sme totižto bratovi strážiť deti a na záhrade má trampolínu. Keď deti už išli večer spať, tak mi napadlo, že by sme mohli vyskúšať točiť skákajúc na trampolíne. Ani som ju veľmi nemusel prehovárať a zrazu sme boli s čelovkami na trampolíne.

Mama už videla film?

Áno. Veľmi sa jej páčil. Aj si poplakala, keď to videla.

Máš pocit, že vám ten film v niečom pomohol?

To určite, myslím, že je to z toho filmu aj cítiť. Zrazu keď máte kameru v ruke, akoby ste sa mohli pýtať na čokoľvek, na čo ste sa predtým nepýtali. A aj človek na druhej strane je odrazu otvorenejší hlbšiemu rozhovoru. Je to taká čudesná barlička.

V škole bol dobre prijatý film?

Jasné, bolo to moje prvé áčko.

Toto bol tvoj prvý film, ktorý nejako riešil queer tému. Myslíš si, že queer režisér dokáže natočiť lepší queer film ako heterosexuálny režisér? Alebo myslíš, že na tom nezáleží?

Podľa mňa na tom nezáleží. Samozrejme, že tá osobná skúsenosť je neprenosná. Ale láska je pre mňa univerzálna, takže by som to asi úplne nekategorizoval.

Myslíš, že ty sa vo svojej budúcnosti budeš ešte niekedy venovať queer téme?

Určite. Veľmi ma zaujímajú napr. transrodoví ľudia. Alebo aj LGBTI veriaci. O nich by som chcel pravdepodobne točiť film teraz v zimnom semestri. Tí sú menšinou nielen v spoločnosti, ale aj v spoločenstvách cirkví. Mnohí z nich svoju identitu nekomunikujú s okolím a žijú svoj život striktne podľa učenia cirkvi. Nájdu sa však aj takí, a nie je ich málo, ktorí sa otvorene hlásia k svojej inakosti a zároveň k svojmu vierovyznaniu, ktoré ich spôsob života neuznáva. V Berlíne som s jedným mojím kamarátom židom šiel na slávenie židovského Nového roka do jednej synagógy, kde sa združovali veriaci liberálneho prúdu judaizmu. Tam som v spoločenstve veriacich videl otvorený gejský pár, ktorý úplne prirodzene zapadal medzi ostatných. Nikdy som nezažil takú príjemnú rodinnú atmosféru ako vtedy v tej synagóge. Myslím si, že je veľmi potrebné viesť tento vnútronáboženský dialóg, a najmä počúvať osobné príbehy ľudí. Ako povedal jeden môj obľúbený kňaz: „Nemusím s každým súhlasiť, ale musím si každého vypočuť.“ A to je tá najpodstatnejšia vec pre začiatok.

Peter Podolský - Mladý gej rozpráva o vzťahu s mamou, o zbližovaní nakrútil film
Foto: Archív Petra Podolského

Chceli by ste si prečítať ďalšie rozhovory s LGBTI ľuďmi? Veľa zaujímavých queer osobností spoznáte v rubrike Rozhovory.


Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Otvorená spoveď transrodových a nebinárnych ľudí

Otvorená spoveď transrodových a nebinárnych ľudí

Riaditeľku Filmového festivalu inakosti budeme spovedať v livestreame z Tepláreň Café

Riaditeľku Filmového festivalu inakosti budeme spovedať v livestreame z Tepláreň Café