David Benedek
Roman Stráňai je mladý režisér a kameraman, ktorý študoval v Kodani a Tallinne a teraz žije so svojím partnerom v Bratislave. Už od začiatkov sa snaží pozitívne zviditeľniť LGBTI+ komunitu svojou filmovou tvorbou. Aktuálne pracuje na krátkom hranom filme a reklamných spotoch. Na tohtoročnom Filmovom festivale inakosti si budete môcť pozrieť jeho krátky dokument Prvý slovenský Pride.
Akej filmovej tvorbe si sa venoval v minulosti?
V začiatkoch som sa venoval najmä dokumentárnej tvorbe, lebo bola pre mňa ľahko prístupná. Nemal som problém zobrať foťák a ísť točiť nejaký protest alebo udalosť, v strižni ma potom bavilo spájať zábery do hudby a dávať im hlbší význam a emóciu.
Keď som natočil video zo svojho prvého Pridu v roku 2013, ktoré dostalo silnú pozitívnu odozvu, dodalo mi to sebavedomie pokračovať v tvorbe a zároveň som si uvedomil, aké dôležité je scitlivovanie k rovnoprávnosti v rámci médií. Neskôr ma objavili filmové produkcie, v ktorých som začal svoju cestu do sveta reklám.
Prečo si sa rozhodol natočiť dokument o prvom slovenskom Pride?
S prvotnou myšlienkou prišiel za mnou práve Richard Fekete, ktorý účinkuje aj v dokumente. Mal ideu natočiť výpovede aktivistov a aktivistiek, ktorí sa podieľali na organizovaní Bratislavského Pridu v roku 2010, a tak zmapovať tento historický moment. Lákala ma myšlienka dozvedieť sa viac o histórií Pridov. Som dieťa 90. rokov a veľmi ma zaujímalo, čo sa v oblasti LGBTI+ aktivizmu dialo na Slovensku v porevolučnom období, a ako to vlastne celé začalo. Na internete bolo všeobecne o tom veľmi málo. Povedal som si, že keď už idem do toho, tak poriadne a spojím do jedného filmu to najpodstatnejšie, čo sa za posledných 30 rokov v LGBTI+ aktivizme udialo. Či a ako sa mi to podarilo, už nechám na divákovi.
Aký bol proces natáčania?
Nebolo to úplne jednoduché, keďže kopec aktivistov už na Slovensku nežije a niektorí už o tejto téme nechcú verejne hovoriť. Bol to proces presviedčania a skĺbenia termínov štábu. Nakoniec sme to museli okresať len na mňa a môjho partnera, aby sme vedeli flexibilne reagovať na zmenu termínov natáčania. Samotné získanie historických fotografií bolo tiež náročné, keďže sa kedysi fotilo omnoho menej ako teraz. Mnoho fotiek, ktoré som získal, nebolo vôbec zdigitalizovaných a nebol k nim žiaden popis, tak som to všetko skenoval a hľadal ľudí, ktorí by niečo o fotografiách mohli vedieť. Takto sa mi podarilo napríklad zachrániť archív fotiek Mariána Vojteka pred vyhodením do koša.
Aké bolo spolupracovať so známymi slovenskými LGBTI+ aktivistami a aktivistkami ako napríklad Hana Fábry?
Bol to veľmi obohacujúci zážitok počúvať ich príbehy. Pri rozhovore s Hanou sme boli časovo obmedzení, čo mi je ľúto, lebo zažila toho spolu s Jarom Gyuríkom najviac. Ich by som vedel počúvať ešte celé hodiny. Som veľmi rád a ďakujem Hane, Jarovi, Rišovi a Robovi, že okrem aktivizmu boli ochotní sa vyrozprávať na kameru a že mi všetci pomohli s hľadaním fotiek a mapovaním udalostí. Teraz tieto príbehy môžu byť príbehom celej komunity. Ja som len zapol kameru.
Aký nastal podľa teba posun pre komunitu od prvého Pridu do súčasnosti?
Najväčší posun vnímam v spoločnosti, ale aj v komunite. Širšia spoločnosť je akceptujúcejšia a vzdelanejšia v téme inakosti a ľudia z komunity sa zase menej boja coming-outu oproti tomu, ako to bolo kedysi. Aj sociálne siete za posledné roky nabrali na sile, čo uľahčuje zviditeľňovanie témy a výrazne prispieva k celospoločenskej akceptácií. Na druhej strane sme sa však v politike za posledných 30 rokov neposunuli nikde!
Ako by si zhodnotil súčasnú situáciu LGBTI+ ľudí na SR?
Zhodnotil by som ju dvoma slovami, ale nechcem nadávať… Komu by sa páčilo platiť rovnaké dane, mať voči štátu rovnaké povinnosti ako hocikto iný, ale nemať rovnaké práva? Mali by sme sa podľa mňa ako komunita viac zomknúť. Viac nahnevať! Viac dať najavo, že tu chceme žiť a mať rovnaký a slušný život ako ostatní ľudia.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk