Marek Hudec
Niekdajšia rakúska europoslankyňa bola v 90. rokoch prvou vyautovanou queer političkou u našich susedov. Teraz organizuje vo Viedni športové hry pre queer ľudí, Eurogames.
Rakúska politička Ulrike Lunacek sa v roku 1995 verejne vyautovala. Hoci to bolo náročné, vraví, že aj vzrušujúce. Na Slovensku ju poznáme hlavne vďaka návštevám našich Pridov. Príbeh toho prvého poznačil útok neonacistov a Ulrike sa stala terčom jedného z nich. Nebola to však jediná nebezpečná situácia, ktorej ako europoslankyňa čelila. V súčasnosti zas organizuje Eurogames, športové podujatie pre queer ľudí. Začne sa 17. júla vo Viedni.
Aký ste mali coming-out? Vo vašom tínedžerskom veku bola v Rakúsku queer komunita, ktorá by vám pomohla?
Mala som ho pomerne neskoro, no ja som neskoro začínala aj randiť. Na strednú školu som chodila v 70. rokoch. Hoci som navštevovala čisto dievčenskú školu v centre Viedne, slovo lesba neexistovalo. A keď sa pýtam niekdajších spolužiačok, s ktorými sa zvyknem stretávať (budúci rok budeme mať už 50. výročie maturity), či sa s niekým o homosexualite vtedy rozprávali, nespomínajú si.
Keď som mala 21 alebo 22 rokov, chodila som na univerzitu v Innsbrucku, musím dodať, že v tom čase to bola veľmi katolícka a konzervatívna časť Rakúska. Na párty som vtedy videla dve ženy sa objímať a bozkávať. Okamžite som si uvedomila: Prečo mi to zatiaľ nenapadlo? Vo feministických kruhoch som sa cítila bezpečne pri získavaní prvých lesbických skúseností. Vtedy sa verilo, že ako queer človek nemôžete mať šťastný život a nemôžete o tom hovoriť, lebo budete mať samovražedné myšlienky, ja som však nechápala, prečo by niekto s lesbami a gejmi mohol mať problém. Nerozhodujete sa totiž, do koho sa zaľúbite, ono sa to jednoducho stane.
V 90. rokoch ste boli prvou otvorene queer političkou v Rakúsku. Bolo to náročné?
Bolo to v roku 1995, keď som sa prvý raz uchádzala o miesto poslankyne. Nebol žiadny taký politik, politička, jediný prominentný vyautovaný gej v rakúskej spoločnosti bol jeden televízny moderátor. Čelil nenávisti, no aj veľkej podpore. Mala som to podobne, a bola som prekvapená, že podpora bola ohromná, a to dokonca aj od mojich konzervatívnych rodičov. Keď som povedala otcovi, že sa hlásim za Stranu zelených, tak mi povedal: Je dobré, že nebudeš skrývať svoju sexualitu, vyhneš sa tým pokusom o vydieranie. Skoro ma to k slzám dojalo, lebo v tých časoch sme mali často zložité hádky o politike a stave sveta.
Môj tím vedel, že nechcem vidieť žiadne nenávistné listy a správy, ktoré mi prichádzali na stranícku centrálu. Médiá ma tiež šetrili, čo zrejme súviselo s tromi vecami. Vravela som, že nekandidujem kvôli sebe, ale preto, aby som pomohla spoločnosti sa otvoriť, aby zistila, že gejovia a lesby sú normálni ľudia. Nesústredila som sa tiež na vlastné bolesti, ale na zákony, ktoré treba zmeniť. A zároveň som už bola známou vďaka práci v zahraničnej politike. To, že som lesba, bolo iba jednou z tém, na ktoré som bola expertkou.
Myslím si, že sa mi coming-out nikdy nezdal náročný, skôr vzrušujúci. Iným queer ľuďom vravievam: keď nastane ten moment, že prekonáte svoj strach a začnete o sebe otvorene hovoriť rodine, v škole, v práci, v športovom klube, na univerzite, tak sa vám vo väčšine prípadov veľmi uľaví, budete sa cítiť slobodne. Spoznala som tiež gejov a lesby z celého sveta na konferenciách organizácie ILGA a myslela si: Čo sa mi len môže stať v Rakúsku v porovnaní s nebezpečnými situáciami, ktoré toľkí queer ľudia zažívajú v iných častiach sveta? Ideálne to však rozhodne nebolo. V Rakúsku sme zažívali veľa psychologického násilia, šírenia strachu, hrozné návrhy úprav trestného zákona voči propagácii queer ľudí, boli aj prípady fyzického násilia, no len málokedy sa dostali do médií. V tom čase neexistovali sociálne siete a klasické médiá len málokedy o nás šírili nejaké negatívne správy.
Neskôr ste sa stali poslankyňou Europarlamentu a z tejto pozície ste navštívili niekoľko Pride podujatí v strednej a východnej Európe. Ktoré bolo najnebezpečnejšie a ktoré ste si naopak najviac užili?
Pamätám si také, kde som bola vo fyzickom ohrození, ako napríklad na prvom bratislavskom v roku 2010 alebo aj na prvom v Litve. Nemohol sa odohrávať v uliciach, lebo sa polícii nechcelo nás chrániť. Takže sme zostali v hoteli a nakoniec museli odísť zadným vchodom, aby sme sa vyhli nenávistnému davu pri vchode. Na ďalšom, zdá sa mi, že to bolo v Rige, do nás hádzali surové vajcia a prázdne plastové fľaše. Iným spôsobom mi prišla situácia desivá na budapeštianskych Pridoch. Keďže polícia izolovala ulice, kde sa malo pochodovať, všade bolo prázdno, žiadne zaparkované autá, žiadne bicykle, no a počuli sme, ako o dve ulice ďalej protestujú proti nám. A ktoré som si najviac užila? Asi poviem len všeobecne, že bolo skvelé rozprávať sa s toľkými ľuďmi a že moja prítomnosť ako členky Europarlamentu, a neskôr aj viceprezidentky Európskeho parlamentu, bola dôležitou pre tie zhromaždenia. Ten moment, keď som pódiu mohla zdvihnúť európsku vlajku a vyhlásiť: Pod touto vlajkou sme všetci ochránení! Ten moment ma napĺňal hrdosťou a radosťou. Musím povedať, že hlavne v pobaltských krajinách vidíme dobrý posun v posledných rokoch, dokonca sa tam zjavilo aj niekoľko otvorene queer politikov a političiek.
Vráťme sa k prvému slovenskému Pridu, na ktorý zaútočili extrémisti. Ako si naň spomínate?
Stála som na pódiu a prihovárala sa k davu, keď som zazrela jedného chlapíka, ako sa blíži a zrazu niečo hádže mojím smerom, niečo, čo vyzeralo ako kamene. Okamžite som sa otočila a skrčila sa, ale našťastie ho polícia rýchlo zadržala a odviedla preč. Našťastie netrafil ani nikoho iného.
Počul som, že po tomto útoku ste zavolali nášmu ministrovi vnútra, aby lepšie podujatie zabezpečil. Je to pravda? Volali ste Robertovi Kaliňákovi?
Hoci som videla len jedného extrémistu, ktorého rýchlo zadržali, rozprávali sme sa s organizátormi, ako by som mohla pomôcť komunite. Povedali mi, že by som mohla zavolať ministrovi zodpovednému za políciu, a tak som spravila. Priznám sa, že si na priebeh tohto konkrétneho telefonátu nepamätám, no podobne som zasahovala často. To, že máme vplyv a že reprezentujeme občanov a občianky všetkých európskych krajín, to je veľká výhoda povolania europoslankyne.
Dnes organizujete športové hry pre queer ľudí s názvom Eurogames. Počas prezentácie v Bratislave ste vraveli, že keď ich naposledy organizovali v našich končinách, v Maďarsku, nedopadlo to dobre. Preto trvalo desať rokov, než ste sa o to znovu pokúsili v strednej Európe?
Môj plavecký klub a ďalšie, čo pôsobia vo Viedni, sme chceli Eurogames organizovať už v roku 2004, no vtedy sme prehrali s Mníchovom. To malo výhodou, že už predtým hostilo Olympijské hry a malo teda potrebné športoviská a vytvorenú bohatú infraštruktúru. Problémom hier, ktoré som spomínala a ktoré sa konali v roku 2012 v Maďarsku, bolo, že ich nepodporovala vláda ani vedenie Budapešti. Napriek tomu, že tamojšia silná queer komunita dokázala zorganizovať skvelé podujatia, nemohli sme sa ukazovať s dúhovými vlajkami na ulici alebo sa držať za ruky s našimi milovanými. Otváracie podujatie sa konalo v uzavretej hale, čo bola škoda, že mesto nevidelo, čím Eurogames v skutočnosti boli: veľkým festivalom športu a rozmanitosti. Rada spomínam tiež na jeden okamih so známym dirigentom klasickej hudby, Adamom Fischerom, s ktorým som sa skamarátila počas práce v Európskom parlamente a ktorý pracoval v Helsinskom výbore pre ľudské práva v Maďarsku. Pozvala som ho na preteky v plávaní na Margitin ostrov. Počas odovzdávania medailí sa prihovoril davu a ospravedlnil sa, že ani mesto, ani Orbánova vláda Eurogames nepodporila. Jeho slová mnohých dojali k slzám.
Ako môže šport lepšie začleniť queer ľudí do spoločnosti?
Šport je nádhernou záľubou, spája ľudí, hýbete sa a aktivujete telo, môžete mať zábavu, môžete pretekať a nájsť si nových priateľov, priateľky. Je dôležité zakladať queer športové kluby a turnaje ako Eurogames. Pomáha to LGBTI+ ľuďom získať viac sebadôvery, je skvelé aspoň občas byť majoritou na nejakom podujatí. A s týmito pozitívnymi pocitmi sa môžeme vracať posilnení do bežných životov v stále veľmi patriarchálnej, homo-, lesbo- a transfóbnej spoločnosti. Pomáha to aj ostatným uvedomiť si, že queer ľudia sú bežnou súčasťou života.
Zúčastníte sa nejakých pretekov?
Áno, plaveckých. Po takmer troch rokoch organizácie tohto podujatia sa však veľmi teším aj 17. júla na konferenciu Out in Sport, ktorá bude počas otváracieho dňa, a potom na festivalové otvorenie na najkrajšom mieste vo Viedni, na Karlsplatzi. Dúfam, že sa zúčastnia aj mnohí z Bratislavy a iných kútov Slovenska, všetky detaily nájdete na našej stránke eurogames2024.at alebo na našom Instagrame.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk