in ,

Nevidím rozdiel v tom, či hrám homosexuála alebo iného „sexuála“. O divadle a živote hovorí herec Peter Tilajčík

„Všetci žijeme so svojimi démonmi a strachmi, takže ak sa človek nemá natoľko rád, aby sa dokázal vyrovnať so svojou orientáciou, byť sám sebou bude preňho náročné v každej komunite,“ myslí si Peter, ktorého divadelní fanúšikovia poznajú najmä z Divadla Stoka. Počas kariéry si ale zahral v rôznych divadelných predstaveniach, naposledy ho mohlo publikum vidieť v hre Socializmu s teplou tvárou.

Čo bolo tvoje prvé spojenie s divadlom, kedy si si uvedomil, že by si bol rád jeho súčasťou?

Bolo to na ZUŠ-ke v Dunajskej Strede, kam som v prvom ročníku začal chodiť. A silný vplyv na moje smerovanie mala moja učiteľka slovenčiny, ktorá nás často brávala do divadla a vytvorila vo mne túžbu kontaktovať sa s touto formou umenia. 

V rokoch 2010 až 2015 si študoval bábkarskú tvorbu na Divadelnej fakulte VŠMU. Ako si spätne spomínaš na štúdium?

Spočiatku bolo pre mňa nesmierne náročné. Nerozumel som tomu, ako sa dá oživiť predmet. A keďže mám problém s jemnou motorikou a sústredením, o to ťažšie to pre mňa bolo. Každá bábka, objekt, materiál, svetlo, tieň, s ktorým pracujete a ktorý oživujete, má isté špecifikum, takže sa musíte stále učiť vodiť nanovo. Mal som šťastie na výborných pedagógov, najmä Mariku Kecskésovú a Katku Aulitisovú, ktoré nás okrem vedomostí v odbore viedli k zodpovednosti voči sebe samým a ostatným a k nesmierne dôležitej kolektívnej práci a pracovnej etike. 

Momentálne pracuješ na bábkarskej tvorbe ako pedagóg. Ako hodnotíš túto skúsenosť? Bolo ťažké prejsť z pozície študenta na pozíciu pedagóga?

Keďže som na doktorandské štúdium nastúpil po ukončení magistra, po roku pauzy, prechod bol celkom plynulý. Už počas doktorandúry som viedol nejaké autorské projekty a vymyslel som si vlastný predmet, ale zároveň som bol ešte stále študent.  Táto dvojjedinosť asi zapríčinila, že som nevnímal zmenu statusov agresívne. 

Následne po ukončení doktorandského štúdia som už nastúpil ako plnohodnotný pedagóg. Pre mňa je dôležité v pedagogickej praxi nazerať na študenta ako na partnera, ako na niekoho, s kým si navzájom môžeme vymieňať tvorivé impulzy. Považujem za najdôležitejšie, aby bol študent so mnou schopný viesť dialóg. Nie som typ pedagóga, ktorý by bol schopný študentov tlačiť do štúdia a neustále ich motivovať, aby boli účastní. Ideálny prípad je, ak sa navzájom ovplyvňujeme, obohacujeme a sme prítomní, lebo chceme.

Divadlo Stoka
Divadlo Stoka

Od roku 2011 pôsobíš v Divadle Stoka. Ako si sa do tohto divadla dostal?

Bola to viac-menej náhoda. Môj spolužiak, kamarát Braňo Mosný, ma ponúkol Blahovi Uhlárovi na spoluprácu v rámci Letného literárneho láskania, kde sme čítali Bukowského básne. Bolo to v roku 2011. Na čo potom v roku 2012 nadviazala naša prvá inscenačná spolupráca a odvtedy som členom Divadla Stoka. 

Vďaka Blahovi som sa naučil nebáť sa hrať na javisku, improvizovať, byť tam sám za seba, ponúknuť divákom svoje najtajnejšie poryvy. Vlastne toto spojenie predurčilo smer, akým som sa začal uberať vo svojej divadelnej praxi, spoznal som princípy práce, ktoré mi imponujú a sú mi vlastné. 

Diváci si ťa môžu pamätať napríklad z tvojej monodrámy Bordeline, ktorá je inscenáciou románu od Ivany Gibovej. V tomto predstavení hráš ženu. Bolo náročné túto postavu vytvoriť? 

O tejto inscenácii treba vedieť, že je to prvý už vopred napísaný text inscenovaný v Divadle Stoka, keďže všetky ostatné inscenácie vznikajú z voľnej improvizácie, kde na začiatku nie je nič, žiadna téma okrem názvu, ktorý však nepredisponuje žiadne východisko. Okrem mňa je tam ešte Braňo Mosný ako môj klavírny sprievod a ako demonštrácia mužského elementu. 

Mnohí sa ma na diskusiách pýtali, či vnímam nejaký rozdiel medzi hraním ženskej postavy a mužskej. Moja odpoveď bola zakaždým nie. Nemám pocit, že pri vytváraní ženskej postavy na javisku musím zapájať nejaké iné centrá. Je to rola ako každá iná, len musíš rozprávať v ženskom rode, čo mi sem tam ujde. Napríklad v inscenácii OZ Gaffa s názvom Eva stvárňujem mužov aj ženy a tam je skôr náročné lavírovať medzi emočným vypätím jednotlivých postáv.

Bordeline
Bordeline

Ktoré z minulých predstavení je tvoje najobľúbenejšie a rád sa k nemu vraciaš?

Nemám žiadnu najobľúbenejšiu inscenáciu, skôr by som rozprával o inscenáciách, ktoré považujem za míľniky vo svojej tvorbe. Takými sú Neistý grunt, ako prvá inscenácia v Divadle Stoka a v profesionálnom divadle vôbec, potom Cholstomer, ktorá predznamenala moju cestu monodrám, a Eva, ktorá bola z veľkej miery postavená na osobnej výpovedi.

V minulosti som mal tú česť s tebou spolupracovať na troch svojich filmoch, v ktorých si si zahral  hlavnú postavu. Ako by si porovnal hranie v divadle a hranie vo filme?

Myslím si, že je to sčasti neporovnateľné. V divadle cítiš diváka, kým film len sprostredkuje budúcemu divákovi tvoju postavu. A hlavne je to aj iný spôsob hrania. Môj prejav v divadle aj súkromnom živote obsahuje veľa gest a pohybov, pred kamerou sa musím krotiť. A tiež tým, že som ešte veľa toho nenatočil, tak mám nesmiernu trému pred kamerou, aby som sa nezabrbptal, aby som stál na určenom mieste, aby som bol schopný byť stopercentne prítomný aj pri stej opakovačke. 

V mojich filmoch si hral vždy postavu homosexuála. Mal si niekedy obdobie, keď si odmietal hrať geja?

Nemôžem to tvrdiť stopercentne, keďže som už mnohé veci pozabúdal, ale také obdobie si nepamätám. Nevidím v tom totižto rozdiel, či hrám homosexuála alebo iného „sexuála“. Je to postava ako každá iná, preto mi vadí, ak sa na javisku alebo vo filmoch pracuje s miliónročnými stereotypmi o vykrútených gejoch, tvrdých lesbách a heterosexuálnych zlých bujakoch, keďže so stereotypizáciou sa stretávame na oboch stranách barikád.

Nevidím rozdiel v tom, či hrám homosexuála alebo iného „sexuála“. O divadle a živote hovorí herec Peter Tilajčík

V predstavení Fake It, Till You Make it si hral tiež homosexuála, čerpal si pri tejto postave odniekadiaľ inšpiráciu alebo si si ju vytvoril úplne sám?

Mali sme nejaké inšpiračné zdroje, ale najmä som vychádzal zo seba, niečo pridal a niečo ubral. Väčšinou, keď stvárňujem postavy v inscenáciách, tak sa snažím východiská hľadať v sebe, vo svojom správaní a prežívaní. K cudzím vzorom sa snažím utiekať len v absolútnej bezvýchodiskovosti. A preto aj táto postava bola odtienkom mojej osobnosti, trošku viac excentrického Petra, ktorý sa v súkromnom živote tiež zobudí.  

Si jedným z mála hercov, ktorí sú otvorení ohľadom svojej sexuálnej orientácie. Máš pocit, že v divadelnej/umeleckej komunite je jednoduchšie byť sám sebou?

Nad touto odpoveďou som veľa premýšľal, keďže to nie je také jednoduché, ako to vyzerá. Môj celoplošný, myslím bratislavský, comingout nastal v roku 2015, keď som v rámci našej absolventskej inscenácie budbabkar.2015 rozprával o svojom prvom frajerovi. 

Predtým to ani mnohí moji spolužiaci nevedeli. Nemal som potrebu o tom rozprávať, a najmä ma nesmierne srali, prepytujem za výraz, opakujúce sa otázky, či som gej. Jednoducho som sa zaťal a nechal som ostatných, aby tápali, kde je pravda. Samozrejme bol vo mne aj strach, že stratím kamarátov, že si začnú vysvetľovať moje dotyky a slová dvojzmyselne. Ale tieto obavy boli zbytočné, čo už teraz viem. A ani teraz nemám potrebu rozprávať o svojej orientácii, je moja osobná vec, koho ľúbim a s kým chcem žiť. Kým neinzultujem životy iných, tak si myslím, že by to malo byť v poriadku. 

U nás doma sme sa tiež nerozprávali, či už niekoho mám alebo nie. Mám to šťastie, že tieto otázky boli a sú u nás nepodstatné, lebo dôležité je to, či som šťastný a sýty, a aj preto ich mám veľmi rád. A ohľadom toho, či je to jednoduchšie v divadle, to si nedovolím tvrdiť, všetci žijeme so svojimi démonmi a strachmi, takže ak sa človek nemá natoľko rád, aby sa dokázal vyrovnať so svojou orientáciu, byť sám sebou bude preňho náročné v každej komunite. 

Si vo vzťahu s niekým, kto je tiež umelec. Myslíš si, že je to výhoda vo vzájomnom pochopení?

Výhoda je to v tom, že sa navzájom akceptujeme v našich nestereotypných životoch. Nemusím doma vysvetľovať, prečo mám skúšku do 23:00, prečo som nahý, prečo sa s niekým na javisku bozkávam. A zároveň je príjemné mať pri sebe človeka, ktorý rozumie tomu, čo robím, a dokáže byť konštruktívne kritický a pragmatický. Takže ja v tom vidím len výhody. A ešte jedno veľké plus je, že vďaka tomu máme mnoho spoločných tém a veľa spoznávam aj z iných prostredí umenia.

Socializmus s teplou tvárou
Socializmus s teplou tvárou

Naposledy ťa diváci mohli vidieť v predstavení Socializmu s teplou tvárou. Ako sa ti pracovalo na tomto projekte?

Skúšobný proces bol veľmi príjemný. Stretli sme sa tam naozaj dobrá skupina. Jediné, čo to kazilo, bola táto súčasná kataklizma, ktorá nám znepríjemňovala život a nedovolila nám normálne uvedenie naživo pred divákmi, ale snáď v novom roku to už bude možné. 

Aké projekty od teba môžeme čakať v najbližšej budúcnosti?

Všetko závisí od situácie, ako sa vyvinie. Presunuli sme z roku 2020 novú inscenáciu Divadla Stoka Prego, s ochotníckym súborom Disk by sme mali premiérovať inscenáciu Nový priestor a keď anjeli, vrchnosť a spolupracovníci dajú, tak by som niekedy na konci sezóny mal odpremiérovať svoju prvú réžiu The death of Mr. T.


Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Roman Samotný

Čo je veľa, to je veľa, 2020 nás učil, čo je akurát

Wendy Carlos

Ikonické transženy elektronickej hudby