David Benedek
„Odtabuizovanie témy detskej sexuality považujem za nesmierne dôležité a otvorenie diskusie o nej by mohlo prispieť k prevencii nevedomého zneužívania detí deťmi či detského súrodeneckého incestu,“ komentuje režisér Dominik György svoj film Dotýkanie. Snímku uvidíte na Filmovom festivale inakosti online.
Čo ťa viedlo k tomu, aby si začal študovať film?
Láska. Túžba spoznať ho bližšie a pochopiť ho. Chodiť s ním a milovať sa s ním. Plniť po škole poslanie nielen s vášňou, ale aj s rozumom…
Máš za sebou prvé tri roky štúdia réžie na FAMU. Ako hodnotíš svoje pôsobenie na škole?
Keď si v rýchlosti premietnem svoje tri roky štúdia na FAMU, myslím že som v očiach druhých neustále vytváral dojem akéhosi neposlušného protestanta či drzého provokatéra, a to len preto, že som sústavne odmietal „diktát“. Mne však pritom vždy išlo len a len o úprimné vyjadrovanie názoru a s tým spojenú slobodnú tvorbu, v žiadnom prípade nie o cielenú provokáciu… Samozrejme som si objektívne vedomý toho, že moja tvorba môže často pôsobiť ako provokácia… nuž asi to inak neviem… resp. čo by som nevedel, viem, ale to by som už zrejme nebol ja.
Minulý rok sa na FFi premietal tvoj film Tatínek pod stromek. Aké boli ohlasy na tento film?
Pre mňa boli ohlasy až prekvapivo dobré. Totiž pred filmom Tatínek pod stromek a pred štúdiom na FAMU vôbec som tvoril úplne iné filmy, ktoré spočívali v symbolike bez slov a v absencii naratívneho kontinuálneho deja. Z odborného hľadiska ich teda možno označiť za poetické či experimentálne a Tatínek pod stromek bol pre mňa teda veľký skok do „neznáma“, čo sa týka obsahu, formy a hlavne žánru. Preto som bol veľmi milo prekvapený, aké má po uvedení skvelé ohlasy medzi divákmi. Veľmi som si totiž prial týmto filmom ukázať queer postavu, ktorej inakosť by divák vnímal ako „hotovú vec“ bez toho, aby musela byť explicitne vysvetľovaná a aby sa skôr sústredil na to, že rieši životné problémy ako každý iný… napríklad samotu na Vianoce… Tým, že je postava tatíny Niki vysvetlená len v jemných náznakoch, vznikajú často úžasné interpretácie divákov, ktorí pre Niki vymýšľajú vlastnú backstory, ktorú vo filme odo mňa nedostali, a to ma baví! Tieto úvahy divákov mimo LGBTQ komunity podľa mňa pomáhajú pri budovaní empatie a pochopenia vo vzťahu k LGBTQ komunite, pretože sami premýšľajú nad tým, čím si queer človek musí prejsť, aby našiel cestu k šťastiu.
Tento rok bude FFi hrať tvoj film Dotýkanie. Bolo na tento film nejaké konkrétne zadanie?
Film Dotýkanie vznikol v rámci pomerne voľného školského zadania s názvom „druhácky hraný film“, čo znamená, že malo jednoducho ísť o 20-minútový hraný film s dramatickým oblúkom. Nič viac, nič menej, čiže som mal v podstate „voľnú ruku“, avšak len do momentu začiatku predprodukcie… vtedy nastalo „peklo“ kvôli téme, ktorú som si zvolil. Zadanie som teda v rámci školy dodržal a neskôr som si urobil „režisérsku verziu“ so stopážou 40 minút, ktorú považujem za výstupnú.
Ako film prijali profesori alebo spolužiaci v škole?
Na predvýrobnej porade si zrazu všetci pedagógovia, ktorých sa schvaľovanie týkalo, uvedomili, čo sa chystám natočiť, a následne, takmer jednohlasne zamietli výrobu filmu s argumentom, že táto téma môže ohroziť meno školy. To ma hrozne šokovalo, pretože ten scenár som s pedagógmi na réžii vyvíjal asi pol roka a nikomu za celý ten čas nič neprišlo divné a zrazu som dostal stopku na predvýrobnej porade a pokyn z ničoho nič narýchlo napísať a natočiť niečo iné. Od začiatku som si bol vedomý závažnosti a citlivosti tejto témy a tušil som, že jej presadenie bude na pôde školy náročné a že tomu bude predchádzať dlhý proces.
Spolu so mnou za vznik Dotýkania bojovala aj jeho úžasná výkonná produkčná a moja veľmi dobrá priateľka Natália Pavlove, bez ktorej by tento film nevznikol. Natália sa postarala o všetko, čo sme my aj film potrebovali, a som jej za to nesmierne aj v mene celého štábu vďačný. Bola to veľmi náročná, ale zároveň nezabudnuteľne krásna spolupráca. Čistotu a bezúhonnosť scenára a jeho plánovaného obrazového stvárnenia som si dal overiť psychiatrom, sexuológom, a dokonca právnikom, ktorí mi na scenár a storyboard po dôkladných osobných konzultáciách napísali odborné posudky, ktoré som následne odovzdal v škole. Keď si škola bola istá, že vznik tohto filmu je právne „čistý,“ povolili jeho realizáciu za prísnych podmienok a nasledovala veľmi úzka spolupráca s rodičmi detských hercov. Hotový film som po dokončení dal znova prehodnotiť právnemu poradcovi a ten po jeho pozretí bezúhonnosť stvárnenia opätovne potvrdil.
Čo bolo inšpiráciou k námetu?
Takmer každý z nás v detstve prežil množstvo rozmanitých zážitkov bohatých na skúsenosti, ktoré v sebe buď dospievaním duševne spracoval, alebo ich v sebe nadobro potlačil a nechal ich v minulosti. Celé detstvo človeka je hlavne o objavovaní okolitého sveta a seba samého. S tým úzko súvisí aj objavovanie vlastnej sexuality, na ktorú sa vo filme Dotýkanie zameriavam prostredníctvom príbehu dvoch bratov. Prvotný podnet k námetu som dostal v rámci jedného rozhovoru s kamarátkou psychologičkou, ktorá sa zmienila o tejto problematike v rámci našej debaty: riešili sme vtedy aktuálny dokument o Michaelovi Jacksonovi (Leaving Neverland) a škandál okolo kňazskej pederastie. Keďže minulý rok boli tieto témy veľmi častou súčasťou rozhovorov, uvedomil som si, že „tieto“ veci sa nedejú predsa len v cirkvi či medzi celebritami, ale dokonca v rodinách, na sídliskách či v školách medzi deťmi samotnými. Preto som započal rozsiahly výskum tejto problematiky s odborníkmi a dospel som k záveru, že práve rané sexuálne skúsenosti detí nie sú skoro vôbec spoločensky podchytené.
Počas odborných konzultácií o rôznych častých druhoch zneužívania a obťažovania detí dospelými sme nakoniec prišli k samotným deťom, ktoré sú taktiež schopné „zneužitia“ v rámci detskej nevedomosti či „hry“ a zhodli sme sa na tom, že táto téma konečne potrebuje uzrieť svetlo sveta. Podľa odborníkov, s ktorými som film konzultoval, skoro každé štvrté dieťa, ktoré vyhľadá ich odbornú pomoc prostredníctvom rodičov, zažilo takúto neželanú skúsenosť a nevie, ako s ňou naložiť. Dej filmu som sa rozhodol zasadiť do 80. rokov minulého storočia, na území bývalého Československa, kedy školská edukácia, prístup k informáciám a celkovo všeobecné povedomie nebolo na takej vysokej a rozsiahlej úrovni ako dnes, k čomu do obrovskej miery prispela aj absencia internetu. Preto hlavná postava Dávida vlastne „trpí“ nedostatkom informácií o tom, čo je morálne správne a čo nie.
Myslíš si, že ľudia budú považovať tento film za kontroverzný?
Samozrejme, ako inak… Všeobecne je téma detskej sexuality a zážitkov z detstva spojených s ňou vnímaná ako spoločenské tabu, za ktoré sa mnohí hanbia a nechcú na podobné zážitky či skúsenosti ani len pomyslieť. Často ich v sebe nespracovali alebo potlačili a považujú ich len za hlúpe detské vyvádzanie, ktoré je však v čase raného sebaobjavovania a dospievania úplne normálne a na základe štúdií úplne bežné. Na druhej strane v prípade negatívnych zážitkov kľúčovým zdrojom mnohých psychických problémov v dospelosti. Súrodenecký incest je podľa odborníkov najčastejšou formou incestu a môže zanechať na zúčastnených vážne psychické následky v emočnej, sexuálnej a vzťahovej rovine a pocit viny na celý život.
Ako prebiehalo natáčanie?
Skvele! Natáčali sme tuším 11 dní a dodnes na to s radosťou spomínam! Všetci sme boli ako taká skutočná filmová rodina. Pomáhali sme si navzájom, ako sme len vedeli pre dobro filmu. Všetkým nám na tom filme veľmi záležalo a snažili sme sa absolútne nič nepodceniť. Od dôkladnej prípravy storyboardu cez prípravu scénografie až po dôkladnú prípravu detských hercov. Bolo pre nás všetkých veľmi dôležité, aby detskí herci chápali celú problematiku správne a do hĺbky, preto sme s nimi pred samotným natáčaním absolvovali množstvo rozhovorov o celej problematike, aby sme si boli istí, že ju chápu a rozumejú jej.
Nato, ako vážne film vo finále znie, bolo natáčanie naopak veľmi veselé, hlavne keď sme nakrúcali na jazere a stratili sme model Titanicu na dne jazera a asi hodinu sme ho hľadali nohami, alebo keď bolo pri „intímnych“ scénach prítomných asi 20 ľudí, zatiaľ čo herci sa len hrali mimo záber na mobiloch, pritom čo v zábere šúchali nohami pod perinou. Nuž, bezpečnosť bola samozrejme na prvom mieste.
Máš za sebou českú premiéru, aké boli reakcie na film?
Musím povedať, že presne také, aké som aj čakal… čiže vlažné… akoby sa každý divák po opustení kinosály cítil akosi previnilo… akoby si na niečo spomenuli alebo akoby videli niečo, čo nemali… Bol to veľmi zvláštny pocit sledovať všetkých prítomných s tým ich „prázdnym“ pohľadom. Pár z nich za mnou po diskusii prišlo aj osobne so slzami v očiach a poďakovali mi. Nepovedali nič viac. Len ďakujem a už ich nebolo…
Čo chceš, aby si ľudia z tvojho filmu odniesli?
Osobne považujem odtabuizovanie tejto témy za nesmierne dôležité a otvorenie diskusie o nej by mohlo prispieť k prevencii nevedomého žneužívania detí deťmi, detského súrodeneckého incestu, ako aj jeho nežiaducich psychických následkov „dotknutých“ v dospelosti. Ten malý chlapec vo filme ešte nevie, čo je orientácia alebo sex, on len potrebuje niekoho blízkeho – lásku, nehu a kontakt. Čiže v Dotýkání nejde priamo o orientáciu, ale o absenciu blízkosti a ľudskosti zo strany paradoxne tých „najbližších“, pretože ak jej dieťa nemá dostatok, začne ju vyhľadávať, a to aj tak, ako by nemalo.
Aké projekty chystáš v najbližšej budúcnosti?
Momentálne som započal rané štádium vývoja pripravovaného celovečerného debutového filmu s pracovným názvom Dom uprostred.
Myslíš, že sa budeš aj naďalej venovať queer postavám alebo témam?
Samozrejme! Milujem vrhať svetlo do tmy.
Ako by si zhodnotil momentálnu queer reprezentáciu v slovenskej či českej kinematografii?
Podľa môjho názoru je reprezentácia queer témy či postáv v slovenskej a českej kinematografii pomerne žalostná. Videl som len veľmi málo domácich profesionálnych filmov, ktoré by queer komunitu zobrazovali s úctou či rešpektom. Takýto prístup majú skôr študentské filmy, pretože študenti často točia filmy sami o sebe, čiže citlivo, a hlavne, tie filmy sa „nemusia predať“ a ani sa nikomu „nemusia páčiť“. Sú slobodné a zbavené ťarchy predaja, zatiaľ čo profesionálne filmy sa musia páčiť, aby na seba zarobili, čo je podľa mňa často príčina zosmiešňovania a parodovania LGBTQ komunity a queer postáv, ak už sa v nejakom filme „nedajbože objavia…“ A tento prístup ma priam uráža. Vyzerá to však tak, že s filmom Šarlatán od A. Holland česko-slovenskej queer kinematografii konečne svitá na lepšie časy. Čiže ostávam naďalej optimista a snažím sa sám prostredníctvom svojich filmov pomôcť queer reprezentácii najlepšie ako viem.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk