Párty, hlad po kvír celebritách, prvé združenia, ale aj stigmatizácia. Ako sa žilo LGBTI+ ľuďom v 90. rokoch na Slovensku? A prečo je dôležité poznať slovenskú kvír históriu? O tom v Teplárni naživo diskutovali organizátor teplých podujatí Jaroslav Gyurik a výskumníčka Veronika Valkovičová.
Prvé kontakty v komunite vznikali pred rokom 1989 často náhodne a ľudia mimo veľkých miest sa cítili izolovaní. „Ja som sa do komunity dostal vďaka tomu, že som na drzovku očami oslovil človeka… lenže to bolo o sexe. Hybnou silou bola túžba,“ spomína Jaroslav Gyurik.
Veronika Valkovičová opisuje predrevolučnú situáciu ako obdobie, v ktorom bola „značne obmedzená možnosť hovoriť o kvír identite“.
„Štátna ideológia vravela, že ak existujú nejakí homosexuáli – ospravedlňujem sa za stigmatizujúci výraz, ktorý sa vtedy používal –, tak existujú na Západe, v buržoáznej spoločnosti. A keď sa zrovnoprávnia triedy, tento ’problém‘ vymizne,“ vysvetľuje Valkovičová.
Samota a túžba niekoho stretnúť
Začiatkom 90. rokov začali vznikať tisícky združení – od športových, cez kresťanské, až po kvír. A s nimi prišli aj prvé linky pomoci a organizácie pre LGBTI+ ľudí.
„V literatúre z českej perspektívy sa dočítam, kde bol aký klub a kde sa stretávali ľudia pred ’89. Keď čítam tú slovenskú, tak je to svet izolácie a samoty. Bolo treba poznať správnych ľudí… Začiatkom 90. rokov bolo treba zachytiť aj tých, ktorí boli izolovaní a izolované,“ vysvetľuje Veronika Valkovičová.
Jednou z prvých teplých iniciatív bolo aj hnutie Ganymedes. „Prvým cieľom hnutia Ganymedes bolo začať písať o nás v takom zmysle, aby ľudia v menších lokáciách nemali pocit, že sú sami,“ spomína Jaroslav Gyurik.
Zároveň sa po ’89 otvorila aj spolupráca so zahraničnými organizáciami. Jaroslav Gyurik priblížil, ako združenie z holandského Utrechtu pozvalo dvoch až troch ľudí z každej postsocialistickej krajiny, ktorí sa organizovali okolo práv LGBTI+ ľudí. Aj takéto medzinárodné kontakty a spolupráce prispeli k tomu, že Ganymedes prišiel začiatkom 90. rokov s témou registrovaných partnerstiev.
Nový životný priestor po revolúcii
Priestor na stretávanie sa v 90. rokoch postupne zväčšoval. Veronika Valkovičová spomína bary, plavby či plesy. Potvrdzuje to aj Gyurik: „Buď sme mali svoje lokály – a to zvyčajne preto, že niekto z komunity bol čašník.“ Ďalšou alternatívou boli priestory ako herecké kluby či šatne v divadlách, ktoré sa menili na miesta stretnutí kvír ľudí.
Jaroslav Gyurik spomína aj na ples v PKO, ktorý zorganizoval tak trochu z trucu. „Tancoval som spoločenské tance a vravel som si: Poďme spraviť prvý reprezentačný gay ples, keď majú plesy drevorubači, hasiči a neviem kto ešte… Nechal som tam síce obrovskú sekeru, ale pani účtovníčka vravela, že takú zábavu a tržbu bez bitky, zlomených nôh a stoličiek ešte nemali,“ spomína.
Dôležitú rolu zohrali aj médiá – časopisy a magazíny ako L-listy či Atribút. Práve cez ne sa čitateľstvo mohlo dozvedieť, kde sa konajú kvír akcie.
„Pre mňa osobne bolo fascinujúce, že L-listy, ktoré vychádzali v ’95 a ’97, majú jedno číslo, ktoré je špeciálne tým, že sú v ňom obrázky detí lesbických párov. Snažia sa tým poukázať na to, že vychovávať dieťa s partnerkou je okej,“ vraví Valkovičová.
Bisexuálne a lesbické ženy sa prepájali aj s feministickým hnutím. „Snažili sa pochopiť špecifickú skúsenosť žien a do toho aj rovinu lesbických a bisexuálnych žien,“ dodáva Valkovičová.
Devätdesiate roky však na druhej strane podľa nej vytvorili aj priestor, v ktorom vznikalo veľa kníh snažiacich sa ukázať kvír ľudí ako senzáciu. A začala sa k nim vyjadrovať aj katolícka cirkev.
Keď sociálna demokracia ešte pomáhala…
Dôležitú úlohu pri budovaní identity zohrali v 90. rokoch aj celebrity ako Freddie Mercury alebo tenistka Martina Navrátilová. Ešte dôležitejšia však bola politická rovina.
„Pre mňa bol absolútne zásadný koniec 90. rokov, kedy začali vznikať iniciatívy na presadenie registrovaného partnerstva zákonnou cestou, o ktorom Ganymedes vravel už v roku 1993,“ hovorí Veronika Valkovičová. Podľa jej slov prišlo hľadanie spojencov v politike až koncom 90. rokov. Najväčšiu podporu nachádzalo vtedy kvír hnutie v sociálnodemokratických stranách.
V tom čase prišla aj otázka zákazu diskriminácie kvôli orientácii, dôvodom boli snahy Slovenska vstúpiť do EÚ. Tieto témy sa však stretli s odporom aj zo strany Kresťanskodemokratického hnutia. Veronika Valkovičová spomína napríklad zraňujúce výroky politika Alojza Rakúsa o tom, že LGBTI+ ľudia by nemali pracovať ako učitelia.
Kvír história je dôležitá pre budúcnosť
Mená aktivistov a aktivistiek z 90. rokov ako Maroš Vojtek, Hana Fábry alebo Ivan Požgai nie sú na Slovensku tak známe ako mená popredných osobností amerického teplého hnutia.
„Poznať našu kvír históriu by nám pomohlo sa lepšie pripraviť. Odkedy som sa začala venovať tomuto projektu, tak si uvedomujem, ako sa niektorí politickí aktéri už 30 rokov trénujú v homofóbii – a vedieť, ako to robia, je veľmi dôležité pre kvír aj feministické organizácie,“ myslí si Veronika Valkovičová. Keď sa Jaroslav Gyurik obhliadne za 90. rokmi, vníma ako najsilnejší odkaz pre dnešok práve odhodlanie byť samým sebou. Podľa jeho slov to veľmi presne vystihla postava Wednesday zo seriálu Addamsovci, keď povedala: „V momente, keď sa začneš prispôsobovať, jedného dňa stratíš sám seba.“ A ako dodáva, kým sa budeme prispôsobovať, nebudeme slobodní.
Tepláreň naživo je sériou diskusií, ktorá ukazuje rôzne aspekty života LGBTI+ ľudí a približuje otázky, ktoré rieši dúhová komunita na Slovensku. Podujatie podporila Rosa Luxemburg-Stiftung, zastúpenie v Českej republike.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
