in ,

Homosexualita nie je choroba, zhodujú sa na tom psychiatri už desaťročia

Foto: Prideandprogress.org

Stonewallská vzbura, udalosti v rokoch 1973 a 1990: toto bolo míľniky, vďaka ktorým už nie sú gejovia a lesby označovaní ako ľudia s chorobou. Poprední odborníci a odborníčky potvrdili, že ide o jeden z prirodzených variantov ľudskej sexuality. 

V Spojených štátoch amerických nebola pre LGBTI+ ľudí v 60. rokoch 20. storočia atmosféra príliš priateľská. Neprijatie spoločnosťou, diskriminácia, nenávistné prejavy, policajná šikana. Napätie vyústilo v roku 1969 do Stonewallskej vzbury, ktorá radikálne zmenila náladu v krajine. Po tejto udalosti začalo totiž vznikať nespočetné množstvo organizácií, aktivistických skupín a združení na podporu ľudí s inou sexuálnou orientáciou.

„Gay is Good“

Frank Kameny a Barbara Gittings boli jednými z LGBTI+ aktivistov, ktorí usporiadali v roku 1971 panelovú diskusiu s príznačným názvom „Gay is Good“. Snažili sa na nej vysvetliť psychiatrom, akú obrovskú sociálnu stigmu spôsobuje queer ľuďom to, že homosexualita je na zozname psychických chorôb. Ich úsilie nevyšlo nazmar a spolu s mnohými ďalšími aktivistami, psychológmi, psychiatrami a inými odborníkmi boli obrovským katalyzátorom zmeny systému, ktorá vyvrcholila vyradením homosexuality spomedzi duševných ochorení. To sa udialo v roku 1973 na zraze Americkej psychiatrickej asociácie (APA), ktorá sa hlasovaním na tomto návrhu väčšinovo zhodla.

Utrpenie ako východisko posudzovania

Jedným z výrazných odborníkov podporujúcich ideu, ktorú presadzovali queer aktivisti, bol americký psychiater Robert Spitzer, ktorý tvrdil, že hlavným kritériom pre klasifikáciu duševnej poruchy je utrpenie. Spitzer porovnával homosexuálnu orientáciu s alkoholizmom alebo s depresiou, no nezistil, že by homosexualita konkrétnym jedincom spôsobovala nejaké problémy. Naliehal, aby psychiatrická veda konečne upustia od freudovských špekulácií a sústredila sa na vedecké dôkazy.

O 17 rokov neskôr

V roku 1990 vyškrtla homosexuálnu orientáciu zo zoznamu chorôb taktiež Svetová zdravotnícka organizácia (WHO). Pripomienkou tohto historického momentu je Medzinárodný deň boja proti homofóbii, bifóbii, transfóbii a intersexfóbii (IDAHOBIT), ktorý sa oslavuje po celom svete od roku 2004. Dnes si ho pripomínajú ľudia vo viac ako 130 krajinách, vrátane 37 krajín, v ktorých je homosexualita stále ilegálna. Termín 17. mája bol zvolený zámerne. Má totiž odkazovať na §175 bývalého trestného zákona, ktorý platil v Nemecku do roku 1994. Ten v rôznych formách kriminalizoval homosexualitu. Zo začiatku aktivisti používali skratku IDAHO, ktorá obsahovala len pojem homofóbia, ktorú neskôr zmenili na IDAHOTB. Nakoniec sa ustálila forma IDAHOBIT, ktorá zahŕňa aj intersexfóbiu. 

Homosexualita už nie je oficiálne chorobou. Čo nám to prinieslo?

Podstatným benefitom tejto reformy bolo zmiernenie sociálnej stigmy a zmena postoja odborníkov a verejnosti voči LGBTI+ ľuďom. V psychiatrii a ďalších oblastiach medicíny sa odborníci prestali pýtať otázky typu: „Čo spôsobuje homosexualitu?“, „Ako ju môžeme liečiť?“ a začali sa sústreďovať skôr na to, aké sú potreby LGBTI+ ľudí, čo sa týka ich psychického a fyzického zdravia.

Diskusia sa tak zrazu presunula z medicínskeho prostredia do politickej sféry, vzdelávacích inštitúcií a do oblastí, kde mala v minulosti zatvorené dvere. V dôsledku toho sa postoje ľudí pomaly začali meniť. Tí, ktorí prijali názor vedeckej obce, postupne presadzovali akceptáciu LGBTI+ ľudí. Ak homosexualita nie je chorobou a títo ľudia môžu byť teda plnohodnotnými, produktívnym občanmi, čo je teda zlé na tom, ak je niekto gejom alebo lesbou? Tým pádom by debata mala skôr smerovať k tomu, čo by mala spoločnosť podniknúť, aby LGBTI+ ľuďom umožnila žiť viac otvorene.

To, že sa na homosexualitu už nenazeralo ako na chorobu, viedlo postupne v mnohých krajinách k prelomovým momentom ako: zrušenie zákonov kriminalizujúcich homosexualitu, prijatie zákonov na ochranu ľudských práv LGBTI+ ľudí, registrované partnerstvá/manželstvá pre rovnakopohlavné páry atď.

Homosexuálna orientácia ako variácia ľudskej sexuality

Vedci a vedkyne z celého sveta z oblasti psychológie, psychiatrie, sexuológie sa dnes zhodujú na spoločnom závere,  že homosexualita nie je duševnou chorobou a sexuálna orientácia sa nedá zmeniť žiadnou terapiou. Ide o prirodzenú variáciu ľudskej sexuality a nie o jej deviáciu.

Psychické ochorenia často LGBTI+ ľuďom spôsobuje stigmatizácia a diskriminácia zo strany neakceptujúcej spoločnosti a nie homosexuálna orientácia ako taká. 

Homofóbmi sa nerodíme

Žiaľ aj dnes sa často stretávame s homofóbiou, bifóbiou, transfóbiou či intersex fóbiou, teda nepriateľským postojom voči queer ľuďom. V našej kultúre, inštitúciách, politike a v ďalších sférach sú stále hlboko zakorenené predstavy, že heterosexualita je jedná normálna, prirodzená a očakávaná forma ľudskej sexuality.

Pozitívne ale vyznievajú závery výskumu českých vedcov Pitoňáka a Spilkovej, ktorí zistili, že tieto typy fóbií nie sú vrodené, ale naučené. Deti sa ich zvyknú naučiť už v pomerne ranom veku od svojho okolia. Systematickým úsilím by tak v budúcnosti bolo možné tieto javy zo spoločnosti úplne odstrániť a prispieť tak k otvorenejšej a rešpektujúcejšej spoločnosti, akceptujúcej pestrosť identít.

Čo si myslíš o článku?

PRIDE Košice 2022: Zverejnili už termín, pôjde dokonca o 10. ročník

PRIDE Košice 2022: Zverejnili už termín, pôjde dokonca o 10. ročník

Párty plná hitov od Dua Lipa, také bude sobotné Tutti Frutti v HSC

Párty plná hitov od Dua Lipa, také bude sobotné Tutti Frutti v HSC