David Benedek
Do akej miery môžu byť queer ľudia sami sebou, aby boli prijateľní pre väčšinovú spoločnosť? A môže vôbec majorita hovoriť do toho, ako veľmi môže byť niekto teplý? Je v poriadku, keď sú chalani zženštilí a baby maskulínne? A prečo o sebe niekto hovorí v strednom rode? Rozprávali sme sa o tom v rámci debaty Tepláreň naživo spolu s drag performerom Jakubom Spevákom a nebinárnou osobou Victory Vargic.
Pretlak LGBTI+ témy pociťujú oba diskujúci. Pozorujú, že queer otázka často rezonuje v médiách a na sociálnych sieťach, nemyslia si však, že je to vždy na osoh. „Naše životy sú vo veľkom rozoberané vo verejnom priestore. A to ľuďmi, ktorí by naše životy rozoberať nemali, pretože o tom nič nevedia. Celý ten naratív, ktorý sa teraz vytvára, je nabubralý, veľmi invazívny, plný nenávisti. Mám pocit, že to vidím všade, nielen na sociálnych sieťach. Situácia sa začala vyostrovať aj v uliciach,“ komentuje Jakub.
Viky mrzí, že LGBTI+ téma je v súčasnosti priveľmi spolitizovaná. Keď počuje niečo o transrodových alebo nebinárnych ľuďoch, tak zväčša je to o „džendžeri“. Týmto príkladom poukazuje na neznalosť problematiky u mnohých, čo občas prináša aj usmevné vyjadrenia, zároveň to ilustruje, ako veľmi je téma zobrazovaná práve cez politikov a političky. Viky by ocenilo, ak by vo verejnej debate bolo počuť viac aj to, čo reálne zažívajú queer osoby: „V médiách sú rôzne články a rozhovory. Väčšinou sa tam však hovorí o nás bez nás.“
Viac skutočných príbehov LGBTI+ ľudí chýba aj Jakubovi: „Téma je prítomná veľmi, ale mohla by byť prítomná najmä z našich úst. Je uchopená príliš zhora, od tých mocných, ktorí sú zväčša heterosexuálni ľudia z heteronormatívnej spoločnosti, a vôbec necítim hlas zdola,“ zhodnotil Jakub. Podľa jeho slov je však dôležité, aby bolo počuť celé spektrum LGBTI+ ľudí, nielen jeho malú časť.
Viky dopĺňa, že posun by mohol nastať vtedy, ak by pribudli ďalší politici a političky, ktorí by nasmerovali pozornosť na reálne skúsenosti queer osôb. Zatiaľ určite nechce poľaviť v osvetových aktivitách o dúhovej komunite. „Kým nebudeme mať rovnaké práva alebo aspoň zaistenú ľudskú dôstojnosť, tak nevidím dôvod, aby sme prestali o tejto téme hovoriť. A ani potom nie, veď stále sme ľudia žijúci tu na Slovensku. A predsa každý má právo vyjadriť sa o sebe a to platí aj pre nás.“
Odpojený od reálneho života?
Na negatívny dosah hoaxov a konšpiračných teórií upozorňuje Jakub aj cez vlastné skúsenosti z rodiny. Ako príklad uviedol jeho vzťah so starou mamou, ktorá si akosi nevie spojiť život a príbeh svojho vnuka s hnutím usilujúcim o zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí. „Stará mama to vníma ako abstraktný pojem, ktorý je odpojený od reálneho života, čo spolu máme. Spravíme si polievočku, dáme si kávičku, poohovárame tetky v dedine. Je to milé. Máme vlastne spolu queer moment, keďže je to spojené so mnou a rozprávame sa o mojom živote. Ale potom, keď sa začneme rozprávať o politike, PRIDE alebo niečom inom, tak vtedy cítim také prepnutie.“
Hoci ho ľudia v okolí skôr prijímajú, vníma zároveň, že majú veľké obavy z filozofie a hodnôt spojených s queer hnutím. Pod kožu sa im dostalo množstvo hoaxov a manipulácií o LGBTI+ ľuďoch. „Sú z toho takí, že tak toto nie, týmto smerom určite nie. A že celé nás to zahubí, lebo aj nedávno bolo virálne video od Šimkovičovej, ktorá hovorila, že je to celé skaza.“
Sám Jakub priznáva, že aj on mal v minulosti problém s queer témou a chvíľu mu trvalo, kým prijal vlastnú orientáciu. Zlomový moment pre neho nastal, keď bol na študijnom pobyte vo Francúzsku. Býval tam u rodiny jedného policajta, ktorého susedia boli dvaja zosobášení gejovia. Často sa obe rodiny spoločne stretávali, chodili na grilovačky, čo postupne Jakubovi menilo stereotypnú predstavu o LGBTI+ ľuďoch. A hoci si začal viac všímať queer ľudí, vo vnútri mal stále bariéru. Túžba zapadnúť ho viedla počas života k tomu, aby sa skôr pretvaroval a robil to, čo si myslel, že spoločnosť očakáva. „Veľká časť môjho života bola performance (vystúpenie, pozn. red.), potom v Bratislave na vysokej škole sa to začalo lámať,“ vysvetľuje.
Hľadanie prirodzenosti a samého seba ilustruje aj cez svoju skúsenosť z folklórneho súboru, kde dlhé roky tancoval. Podľa je slov je to svet, kde sú veľmi vyhranené predstavy o tom, ako sa môže správať muž a ako žena. Počas vystúpení musel pôsobiť maskulínne a silne ako horal z hôr. „A keď sme dotancovali a boli v tom zákulisí, tak som bol s kamoškami, spievali si popové songy. Vtedy som zachytil, že som iný ako ostatní chlapci, čo spievajú folklórne pesničky a opíjajú sa.“
Napriek tejto skúsenosti je presvedčený, že v slovenskom folklóre je miesto pre všetkých, aj pre mužov, ktorí nie sú práve „horalmi“. „Je to naša kultúra a mala by patriť nám všetkým. A mali by sme ju formovať my. Ohýbať tak, ako nám vyhovuje, tak ako žijeme, malo to byť niečo organické. A nie niečo zakonzervované v skanzene,“ dodáva Jakub.
Hľadanie správnych slov
Nebolo to zo dňa na deň, bol to dlhý proces, ktorý si vyžadoval veľa úsilia. Viky si neuvedomilo svoju nebinárnu identitu z večera do rána, na pochopenie samého seba potrebovalo čas. „Človek vždy vie, že niečo tam je. Keďže sa ale o nebinárnosti nehovorí, tak človek ani nevie, ako to pomenovať, čo sa deje. Moje začiatky v tejto téme boli počas covidu, všetci sme boli zavretí, mali sme čas sa zamyslieť nad sebou, čo robiť so životom. Vtedy som si začalo uvedomovať, že moja rodová identita je neutrálna.“
Viky vysvetľuje, že identita ženy mu nikdy nebola blízka. Vždy sa prezentovalo skôr maskulínne. „Veľa ľudí môže povedať, že veď buď maskulínna žena a hotovo. Ale tá identita mi nesedela. Až to bol taký diskomfort, že toto nie som ja. Tak môžeš byť transrodový muž a hotovo… Ale ani to mi nesedelo, aby ma niekto vnímal ako muža, bolo mi to nepríjemné.“
Uvedomovalo si však, že nebude také jednoduché hovoriť o sebe v slovenskom jazyku, ktorý je rodovo silne zafarbený, napríklad v porovnaní s angličtinou. Keď rozprávame o iných osobách, neustále pripomíname rodovú identitu daného človeka, od podstatných mien cez prídavné, zámená až po slovesá. Viky teda riešilo, ako má o sebe rozprávať. Bolo mu zároveň jasné, že sa to nemusí stretnúť s pochopením u iných ľudí.
„Muselo som sa rozhodnúť, čo budem používať a čo mi je komfortné. Vybralo som si stredný rod, resp. trochu upravený stredný rod. Napísalo som aj nebinárnu príručku, kde presne rozoberám všetky varianty, ktoré sa týkajú slovenčiny a ktoré používajú nebinárne osoby. Nie je však presné pravidlo, ako sa nebinárne osoby o sebe vyjadrujú. Vždy sa stačí spýtať toho človeka. Vieme to zistiť buď z konverzácie alebo sa na to opýtame.“
O svojej identite povedalo aj rodine. Ako vysvetľuje, nebolo to úplne jednoduché, keďže mnohí z nich predtým nemali informácie o transrodových ľuďoch, maximálne zachytili niečo o travesty šou, čo však nevystihuje podstatu témy. Vyžadovalo si to teda isté úsilie nájsť vôbec spoločný jazyk, aby všetky strany rozumeli, o čom hovoria. Napríklad pochopiť rozdiel medzi pohlavím a rodom. „Ale mám šťastie, pretože moja rodina bola veľmi akceptujúca. Bola ochotná vypočuť si ma, porozumieť a pochopiť ma, za to som určite veľmi vďačné.“
Záznam celej debaty si môžete pozrieť na tomto linku. Tepláreň naživo je sériou diskusií, ktorá ukazuje rôzne aspekty života LGBTI+ ľudí a približuje otázky, ktoré rieši dúhová komunita na Slovensku. Podujatie podporila Rosa Luxemburg-Stiftung, zastúpenie v Českej republike.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk