Má ešte zmysel zostávať na Slovensku, ak ste LGBTI+ osobou? Kam až bude schopná zájsť vláda vo štvavej kampani? A znamená odchod do zahraničia naozaj prerušenie kontaktu so Slovenskom? Diskusia Tepláreň naživo s názvom „Zostať, či odísť zo Slovenska?“ otvorila čoraz aktuálnejšiu tému. IT konzultant Peter Volek a podnikateľ, investor a filantrop Matej Ftáčnik rozprávali o svojich osobných skúsenostiach s týmto rozhodnutím – obaja s iným príbehom, no s rovnakým vedomím, že žiť otvorene ako LGBTI+ človek na Slovensku nie je jednoduché.
Keď sme si v minulosti predstavovali, ako bude vyzerať Slovensko v roku 2025, málokto čakal, že sa ocitneme na mieste, kde sa kvír ľudia pýtajú, či tu ešte majú budúcnosť. Práva, bezpečie a dôstojnosť mali byť dávno samozrejmosťou. No dnes sa od tejto predstavy vzďaľujeme.
Namiesto kočíkovania obavy o budúcnosť
Matej Ftáčnik priznáva, že jeho predstava o budúcnosti bola kedysi oveľa optimistickejšia: „Pamätám si, že som sa s niektorými aktivistami, ktorí doteraz pôsobia, rozprával, že za 15 až 18 rokov tu už budeme mať práva, manželstvá, všetko bude vyriešené a budeme kočíkovať. No to úplne nenastalo,“ hovorí.
Peter Volek začínal svoju kariéru v 90. rokoch a hoci si živo pamätá kauzy Mečiarovej vlády a vyčíňanie mafie, mal v tom čase pocit, že Slovensko ide dobrým smerom. Zlom a veľké sklamanie však podľa neho nastali po takzvanom Referende za rodinu v roku 2015 a rôznych petíciách namierených proti LGBTI+ ľuďom.
„V tom momente si politické strany uvedomili, že z konzervatívnych názorov sa dá vytĺcť politický kapitál,“ spomína. Slovensko sa tak pod tlakom konzervatívneho populizmu ocitlo na opačnej ceste.
Krásna bublinka
Otázka odchodu pritom nie je len o pohodlí. Ide o duševné zdravie, pocit bezpečia aj možnosť robiť obyčajné veci ako chytiť na verejnosti priateľa/ku za ruku. Matej Ftáčnik sa aj preto rozhodol presťahovať do Prahy, hoci mal v Bratislave svoj okruh ľudí a vedel by tu mať vďaka tomu kvalitný život.
„Bol som šťastný, že si viem vytvoriť krásnu bublinku ľudí. No ten pocit, že tu niečo nie je v poriadku, keď zájdem za dvere svojej kancelárie, mimo firmu, a zrazu sa tam necítim bezpečne, je brutálny. Nevravím, že v Prahe je všetko najružovejšie, závisí od mestskej časti, ale tam ma skôr prekvapí gay pár, ktorý sa nechytí za ruku,“ hovorí.
Zároveň má skúsenosť aj so životom vo Veľkej Británii a Spojených štátoch, tam sa cítil byť imigrantom, zatiaľ čo v Česku ho považujú za „skoro svojho až svojho“.
Peter Volek sa naopak rozhodol na Slovensku ostať. Smeje sa, že ho tu drží zvyk, no sú to aj iné veci.
„Keď som začínal svoju kariéru, tiež som mal veľa možností. Aj som veľa cestoval do Spojených štátov, ale osud chcel, aby som sa usadil tu. Drží ma to, čo som tu vybudoval a nemám výhodu mladého človeka, ktorý môže jednoducho zatvoriť dvere za rodičovským bytom. Mám veľa milých a podporujúcich ľudí okolo seba a už nejdem začať budovať hniezdo od nuly. Musel by som ho veľmi komplikovane sťahovať,“ hovorí, no zároveň povzbudzuje, aby vyšší vek neodradil druhých od odchodu, keď to tak cítia.
Ak by ho však malo predsa len niečo prinútiť odísť, boli by to zákony podobné maďarským. Tam najnovšie zakázali Pride. A ak sa predsa len niekto rozhodne prísť, hrozí mu pokuta a úradná šikana.
Podľa jeho slov treba byť obozretný, pretože aj v minulosti prichádzali totalitné režimy postupne, a môžeme ocitnúť v krajine, z ktorej sa tak jednoducho nedá odísť. Matej Ftáčnik mu však oponuje, že sme stále súčasťou Európskej únie a jej hodnôt a takýto scenár nám nehrozí.
Byť srdcom a peňaženkou na Slovensku
Obaja diskutujúci sa zhodujú, že na boj s nenávisťou na Slovensku, ale aj vo svete, potrebujeme ako spojencov silné osobnosti, ktoré strhnú komunitu. „Na Slovensku vodcovské typy skončili na druhej strane rieky a my tu horko-ťažko lovíme osobnosti, ktoré by to zvládli. Každý by mal začať od seba a otvorenejšie hovoriť o svojej situácii. Menej sa báť,“ myslí si Peter Volek. Zároveň by ocenil, aby sa aj ľudia, ktorí veria v slobodu a demokraciu, viac ozývali, keď je páchaná krivda na dúhovej komunite.
Dôležitosť spojencov vyzdvihuje aj Matej Ftáčnik: „Nájdime si kamošov, allies, tých silnejších, ktorí nás vedia podporiť. Keď každý v tejto miestnosti aj na online vysielaní nájde takéhoto človeka, tak to je krásny začiatok. Skúsme byť trochu menej ľahostajní, nebáť sa. To, že diskusiu pozerám z brnenského intráku neznamená, že nemôžem pomôcť. Či už aktivizmom, tým, že niekoho niekam zavolám, alebo s inou ďalšou pomocou.“ Podľa jeho slov na Slovensku môžeme ostať molekulami, alebo srdcom, alebo tu môžeme zostať aspoň peniazmi a aktivizmom.
„Druhý krok je začať s podporou v okruhu, na ktorý máte reálny dosah. Možno aj malý príspevok 20 eur, pokiaľ neviete spraviť nejakú aktivitu,“ dodáva Peter Volek.
Matej Ftáčnik si na záver debaty spomenul na akcie v Teplárni a vyzdvihol, že aj v ťažkých časoch môžu vzniknúť silné priateľstvá a príbehy. „Bolo to vždy brutálne naplnené a to je signál toho, že Slovensko je síce pod nátlakom, ale aj organizácie a aktivity sú zjavne silnejšie ako kedykoľvek predtým (…) Nehádzal by som flintu do žita, že je koniec. Bude to brutálne zaujímavá doba a keď ju človek prežije, urobí správne kroky a bude aktívny, to budú také stories, že vaše deti, ktoré už legálne budete môcť mať, to budú počúvať so zadržaným dychom,“ uzatvára.
Záznam celej debaty nájdete na tomto linku. Tepláreň naživo je sériou diskusií, ktorá ukazuje rôzne aspekty života LGBTI+ ľudí a približuje otázky, ktoré rieši dúhová komunita na Slovensku. Podujatie podporila Rosa Luxemburg-Stiftung, zastúpenie v Českej republike.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
