David Benedek
Čo to vlastne znamená byť „normálny“? Ktorý mozog je ten „iný“ a ktorý je v poriadku? Čo je vrodený stav či danosť a čo ochorenie? A ako sa žije ľuďom, ktorí tých „inakostí“ majú hneď viacero? O neurodiverzite sme sa rozprávali v rámci debaty Tepláreň naživo s psychologičkou a lektorkou Vierou Hincovou a transrodovou autistkou Riley Crawford.
Riley sa podľa vlastných slov málokedy cíti ako „tá normálna“. Skôr u nej prevažuje pocit, že sa správa inak, ako by sa malo, že v čomsi vytŕča, najmä, keď je vo verejnom priestore. Ako uviedla, súvisí to aj s tým, že je autistka a niekedy sa správa zvláštne, občas sa zakoktá, inokedy sa nepresne vyjadrí, pretože jej myseľ ide rýchlejšie ako stíha jazyk.
Zažíva však aj opačné momenty, keď má pocit, že zapadne medzi ostatných. Napríklad, keď je v skupine, ktorá jej vyhovuje, resp. keď je s kamarátmi a kamarátkami. „Ten pocit normálnosti je relatívny. Mne stačí ten pocit zapadnutia do malej skupiny. Keď som so svojou krvnou skupinou a ľuďmi, ktorí mi sadnú, tak potom je mi už jedno, čo sa deje okolo mňa, pretože mi záleží už len na tom, čo si myslia ľudia, ktorých ľúbim,“ vysvetľuje Riley.
Jej mama Viera pracuje ako psychologička a lektorka. Vyzdvihuje, že pre osobnú pohodu je veľmi dôležité poznať sám seba a naučiť sa prijať vlastné danosti. Sama je na spektre autizmu. A hoci robí veľa podujatí pre iných ľudí, v súkromí veľmi nevyhľadáva spoločnosť druhých. Už sa nenúti do sociálnych kontaktov, pri ktorých necíti, že sú potrebné. Radšej trávi čas osamote alebo v úzkom okruhu ľudí.
Ako uviedla, odkedy má potvrdené, že je na spektre autizmu, zažíva väčšiu slobodu. Dokáže ľahšie povedať nie rôznych stretnutiam, pretože si je vedomá svojich limitov a potrieb. „Neznamená to, že by som tú situáciu nezvládla, ale už by ma to priveľmi vyčerpalo a zobralo veľa síl, ktoré potrebujem na iné veci,“ približila Viera.
Hľadanie normálnosti
Existuje vôbec človek, o ktorom by bolo možné povedať, že je „normálny“? Podľa slov Viery sa týmto zaoberá spoločnosť už od antického Grécka. Neustále sa hľádá určitá správna norma, ideálny vzorec. „V industriálnom období sme sa nastavili na to, že veda nám dáva presné odpovede, že ľudia sa majú správať nejakým štandardným spôsobom, čo sa od nich očakáva, aké majú podávať výkony a podobne,“ objasňuje psychologička, akým smerom sa vyvíjala naša kultúra. Ako uviedla, napríklad aj IQ testy vznikli, lebo tu bola snaha ukotviť „normálnosť“ aj presnými číslami a tvrdými dátami.
„Málokto možno vie, že boli vytvorené na účely predpovedania úspešnosti ľudí v armáde. Vytvorili sa nejaké súbory úloh a podľa nich sa predpokladalo, či bude človek úspešný, napríklad v tej armáde. Odvtedy sme prišli na to, že intelekt je oveľa komplexnejší, ale stále to používame, je to určite zjednodušenie.“
S pribúdajúcim poznaním sa však čoraz jasnejšie ukazovalo, že norma je relatívna. Mení sa podľa toho, ako sa vyvíja spoločnosť a jej požiadavky na jednotlivca. „Pri povrchných hodnoteniach alebo rýchlom odhade si povieme, či je niečo normálne alebo nenormálne. No keď sa bližšie na niečo pozeráme a skúmame to, zisťujeme, že je oveľa zložitejšie povedať, že tu je tá norma a tu už nie,“ vysvetľuje psychologička.
Od konca 20. storočia ide do popredia téma neurodiverzity. Pojem zjednodušene označuje stav, keď niečí mozog prijíma, spracúva informácie, učí sa a správa sa odlišne od toho, čo považujeme za typické. Neurodiverzita zdôrazňuje, že aj ľudia, ktorí sú mentálne v čomsi iní ako väčšina, môžu byť plnohodnotnou a funkčnou súčasťou spoločnosti. Podľa slov Viery totiž neexistuje žiaden ideálny mozog, jeden dokonalý prototyp. Mozog totiž nie je stroj, na rozdiel od švajčiarskych hodiniek, pri ktorých sa dá ľahko jasne určiť, ako majú fungovať.
„Človek je viac ako len mozog, ako len jedna charakteristika. Ale môžeme sa baviť o tom, ako prežívame seba, ako prežívame vonkajší svet a ako nás vnímajú tí druhí. Či je to v takej miere, že dokážeme interagovať s vonkajším svetom. Diskutovať o tom, čo je normálne a čo nie, môžeme, keď to prekročí nejakú hranicu, že začne správanie byť nebezpečné, alebo veľmi nepríjemné pre toho človeka a jeho okolie.“
Podľa vyjadrenia psychologičky, rozdiel medzi prirodzenou danosťou a chorobou, je najmä v tom, či ide o stav, keď človek dokáže realizovať seba a svoje schopnosti. Pri chorobe sa mu nedarí ani fungovať tak, aby on sám bol spokojný.
Zapadnúť za každú cenu?
Riley oceňuje, že sa ju rodičia nesnažili natlačiť do nejakej škatuľky, hoci vnímali, že je v niečom iná. „Tie ranné roky detstva som mala v poriadku, až kým som sa nedostala do školského systému, a tam to už začalo byť komplikovanejšie. Na osemročnom gymnáziu mi postupne dochádzalo, že medzi spolužiakov nezapadám vôbec. Tam sa odo mňa očakávalo, že sa budem kamarátiť s chlapcami a že budem hrať s nimi športy, čo sa mi vôbec nedarilo,“ opisuje Riley.
Mnohí spolužiaci jej čoraz častejšie dávali najavo, že medzi nich nezapadá, čo vyústilo až do šikany. Pochopenie však nenašla ani u viacerých pedagógov. Ako uviedla, niektorí ju celý rok „dusili“ a snažili sa „vyriešiť“ jej inakosť.
Útočisko hľadala aj na internete, kde si našla veľa kamarátov a kamarátiek zo zahraničia. Medzi nich jednoducho zapadla. Aj vďaka tomu, že boli autisti. „Všetko sme boli neurodivergentní ľudia (poz. red.: neurologicky odlišní od typického) a ako som neskôr zistila, aj queer.“
Riley si myslí, že túžba zapadnúť je v každom a každej z nás. Sama občas túži, aby nevytŕčala. „Ale zároveň v niektorých prípadoch zapadnúť netúžim. Niekedy je ten perfekcionistický ideál normy niečím, čo mi prekáža, s čím nesúhlasím, čo by som dokonca chcela zmeniť.“
Kľúčové je pre ňu, aby dokázala zapadnúť sama do seba. Snaha držať s inými krok by vraj nemala ísť na úkor vlastnej prirodzenosti. Vníma, že niektorí sa tak snažia dostať do nejakej škatuľky, až stratia dušu, „tú esenciu, kým vlastne sú“. Ako uviedla, niekedy trvá veľmi dlho, kým prídeme na to, že v tej škatuľke nám nie je dobre.
Pestrosť je normálna
Psychologička Viera vysvetľuje, že u neurodivergentných ľudí je dôležité, ako spracúvajú, keď sa im nedarí zapadnúť. Mnohí si stiahnu normu do svojho vnútra, cítia sa nemožní, obracajú hnev voči sebe, že niečo pokazili. Alebo sa obviňujú z toho, že niečo nedokážu. Hoci sa usilujú byť ako ostatní, tak majú z toho skôr zlé zážitky, ktoré sú zraňujúce až devastujúce. „Až môže v istej extrémnej situácii brániť tomu človeku sa adaptovať, pretože zažíva toľko bolesti a zranenia, že to radšej už ani ďalej neskúša,“ dopĺňa.
Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa venuje osvete o neurodiverzite. Je dôležité rozprávať o tom, že sa ako spoločnosť vyvíjame a že sa menia normy, ktoré nám skôr ubližovali ako pomáhali. Téma neurodiverzity sa začala rozvíjať koncom 20. storočia najmä v súvislosti s autizmom, keď sa výskum ukázal, že ide o celé spektrum prežívania. Podľa jej slov začali silnieť tendencie, aby sa z autizmu nerobil strašiak a niečo patologické. „Veď ešte pred 60 rokmi sme preúčali ľavákov a pred 100 rokmi to bolo vnímané ako niečo diabolské, každá nová doba či dekáda prináša iné typy odlišností, s ktorými sa vysporadúvame ako spoločnosť.“
Záznam celej debaty nájdete na tomto linku. Tepláreň naživo je sériou diskusií, ktorá ukazuje rôzne aspekty života LGBTI+ ľudí a približuje otázky, ktoré rieši dúhová komunita na Slovensku. Podujatie podporila Rosa Luxemburg-Stiftung, zastúpenie v Českej republike.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
