Vyhnúť sa queer vplyvom nie je možné, tvrdí slovenský pesničkár Zabiť Františka

Zabiť Františka je slovenský altfolkový pesničkár. Bohatú lyrickú časť jeho tvorby plnú odkazov a presahov podčiarkuje snová a minimalistická hudobná stránka, ktorá pozostáva z komplexných vybrnkávačiek a podmanivého zastretého hlasu. Tento rok vystúpi na festivale Pohoda na Tepláreň stage.

Kedy si sa začal venovať hudbe?

Keď sa obzriem späť do detstva, najstaršou hudobnou spomienkou, ktorú nachádzam je, ako sa spúšťam dolu asfaltovým kopčekom za bytovkou starých rodičov na kolobežke (takej socialistickej s nafukovacími kolesami) a spievam si do toho melódiu Piesne toreadora z opery Carmen. Ak sa nemýlim, poznal som ju z audiokazety, na ktorej ju mala starká. Ako desaťročnému mi začalo z ničoho nič pravidelne pískať v ušiach a mama sa vtedy dočítala v nejakom dámskom časopise, že pomáha, ak si človek do toho pískania predstavuje hudbu. Poradila mi preto, že si mám predstavovať zvuk orchestra, ktorý nepríjemné pískanie prekryje. 

Moje skúsenosti s hudobnou predstavivosťou by som spätne vystopoval asi na toto miesto. Dodnes si zvyknem rytmy klepkať zubami jemným pohybom sánky do strán. Pýtal som sa na to svojho zubára a moja sklovina je vraj v poriadku. K reálnemu nástroju som sa dostal v jedenástich, keď sa staršiemu bratovi podarilo uprosiť mamu, aby mu kúpila gitaru. Na nástroji sme sa s bratom striedali do mojich štrnástich rokov, kedy sa mi roznášaním letákov podarilo našetriť dosť peňazí na to, aby som si kúpil svoju prvú vlastnú. Odvtedy som gitaru nepustil na dlhšie z rúk. Žiadne formálne hudobné vzdelanie nemám.

Ako si prišiel k menu Zabiť Františka?

Po jednej prehýrenej a prebdenej noci sme nadránom s vtedajšou priateľkou sedeli v kuchyni pri poslednej fľaši vína a zabávali sa nezmyselnými slovnými hračkami. Medzi inými sme vymýšľali opaky slovných spojení. Narodil som sa na svätého Františka a za opak môjho narodenia sme vyhlásili to, ak nejakého Františka zo sveta znesieš. Do zápisníka som si medzi básne, chaotické poznámky a drobné kresby vtedy zapísal veľkým tlačeným písmom „ZABIŤ FRANTIŠKA“. O dosť neskôr som po rozpade kapely hľadal názov pre svoj sólový projekt a spomenul som si na toto slovné spojenie. Odohral som pod týmto menom jeden koncert, potom ďalší a už som ho nikdy nezmenil. 

Aký je tvoj proces tvorby hudby?

Úplne zovšeobecniť ho neviem, ale vo väčšine prípadov vznikne zároveň časť textu, kostra hudby aj melódia spevu. David Lynch v jednom rozhovore povedal, že tieto veci treba ihneď zaznamenať, ďalej kopať a neprestať, kým nedorazíte na dno daného momentu inšpirácie. Toho sa snažím držať, ale som flákač a rozpracované piesne u mňa často ležia celé roky. Veľmi nápomocné vedia byť v tomto smere moderné technológie. Po večeroch sa namiesto sledovania seriálov, ktoré je medzi ľuďmi našej doby populárne, hrávam v Abletone s rozpracovanými demáčmi a keď sa do niektorého z nich ponorím dostatočne hlboko, pieseň som schopný dokončiť. Inokedy zlepím viacero takýchto zárodkov dohromady a nakoniec je z nich jedna pesnička. V poslednom prípade príde ďalší moment inšpirácie a skladba hybernujúca dlhý čas sa dokončí v podstate sama, stačí nasledovať a príliš sa nepýtať.

Čo je pre teba pri tvorbe hudby najdôležitejšie?

Povedal by som, že autentickosť. Chovám mierny odpor voči hudobníčkam a hudobníkom, ktoré/í sú až desivo dobré/í v napodobňovaní našich zahraničných kolegov.

Si vo svojich textoch inšpirovaný osobným životom či aj spoločenskými problémami?

Medzi osobným životom a spoločenskými témami nevidím jasný predel, spoločenské témy sa ma bytostne dotýkajú. V mojich textoch je túto jednotu, myslím, možné pozorovať. Ako príklad uvediem pieseň Moje malé čínske dievča, v ktorej kritizujem za použitia pomerne intímnych obrazov spotrebiteľské pokrytectvo Európy a vykorisťovanie ázijskej pracovnej sily. 

Kto sú tvoje hudobné/lyrické inšpirácie?

Ak by som mal vybrať desať mien, boli by Elliot Smith, Pete Doherty, Adrianne Lenker, David Bowie, Arctic Monkeys, John Frusciante, Unknown Mortal Orchestra, Radiohead, Arcade Fire a Pixies. Možno si človek čítajúci tento zoznam povie, že ma inšpiruje málo novej hudby. Odpovedal by som na to, že podľa mňa je skutočnejšou globalizáciou pretrávenie svetových vplyvov do nových lokálnych podôb, aj keď to nutne znamená mierne zaostávanie v čase, a nie čo najrýchlejšie kopírovanie aktuálnych trendov. Myslím, že svoje miesto na mape sveta nenájdeme nekonečným blúdením po drevených skanzenoch, ale ani zbrklým budovaním zmenšených verzií zahraničných monumentov. 

Vedel si vždy, že budeš robiť altfolk hudbu?

Vôbec nie, moja cesta k alternatívnemu folku bola veľmi dlhá.

Je na Slovensku veľká altfolková hudobná scéna?

Neviem vôbec, aká je veľká, a v podstate nepoznám u nás nikoho okrem mňa, kto by používal túto nálepku, aj keď na pár projektov by určite sedela pomerne presne. Za altfolkového pesničkára sa označujem hlavne preto, aby som sa nejakým spôsobom vymedzil voči klasickému čundráckemu folku, ktorý sa dodnes hráva pri táborákoch. Môj život nie sú lúky a háje, a už vôbec nie ľudové piesne, čo môže názov „folk“ evokovať. Chcel som spievať o tom, čo žijem, a celý svoj život som strávil v meste. No a skrz môj zmiešaný etnický pôvod mi nie je blízka žiadna konkrétna ľudová hudba. Často mávam pocit, že som cudzí všade a zároveň nikde.

Povedz mi o tvorbe svojho debutového albumu.

Materiál na debut som zbieral pomerne dlho, v podstate išlo o roky zbierané šuflíkové piesne, ktoré sa do mojej predošlej indierockovej kapely nehodili. Nahrával som u Erika „Lososa“ Horáka, s ktorým sa mi pracuje neuveriteľne dobre. V jeho štúdiu sme nahrali spev a gitaru, zvyšok som nahrával počas prvého lockdownu doma. Keď boli podmienky opäť prívetivejšie, donahrával som u Erika klavírne plochy a album bol hotový. Následne som ho skúsil posunúť viacerým vydavateľstvám, ale žiadne oň neprejavilo záujem. Dva roky bol preto dostupný iba v digitálnej podobe, ktorú som vydal pod vlastným virtuálnym vydavateľstvom Čierny Pes Records. Vinylovej verzie pod vydavateľstvom BRAK sa dočkal v roku 2022.

Máš na albume obľúbenú pesničku?

Asi záverečnú Uspávanku. Písal som ju veľmi zamilovaný osobe, o ktorej som netušil, či ju ešte niekedy uvidím.

Tento rok budeš vystupovať na Pohode na Tepláreň stage. Ako sa ohľadom toho cítiš? Čo môžu návštevníci festivalu očakávať?

Cítim prijatie, zadosťučinenie a veľkú radosť. Na radu môjho dobrého kamaráta Vlada Jančeka odohrám viac-menej úplne štandardný set. Čo sa týka outfitu, asi sa s ním pri tejto príležitosti trošku vyhrám.

Máš nejaké queer vplyvy či inšpirácie?

Možno to vyznie naivne, ale nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Myslím ale, že vplyvy a inšpirácie sú oslobodené od nálepiek. Ľudská kultúra je tvorená všetkými bez ohľadu na to, či sú queer alebo nie. Ak by sa ale tomu, čo by sa dalo označiť za queer vplyvy, pokúsil ktokoľvek programovo vyhnúť, išlo by o groteskný slalom, často pomedzi monolity, medzi ktoré patrí napríklad Platónovo dielo. Stálo by za pokus to skúsiť, výsledok by bol asi úsmevným dôkazom, že to nie je možné.

Čo pre teba znamená Tepláreň a to, že budeš vystupovať práve na Tepláreň stage?

Nežijem a nikdy som v Bratislave nežil, a keď sa v nej už nachádzam, vždy som vo víre pracovných povinností a následne obvykle cestujem rovno späť domov do Brna. Nemal som zatiaľ šancu navštíviť Tepláreň, hoci som, aj keď nie príliš aktívnym, členom komunity.
Je mi hlavne veľkou cťou, že vystúpim na tohtoročnej Pohode práve na Tepláreň stagi. Hodnoty, ku ktorým sa hlásim, vystihuje toto miesto najpriamočiarejšie.

Čo chceš, aby si z tvojej hudby vzali ľudia?

Že krása a láska patria všetkým. 

Aké sú tvoje plány a sny do budúcnosti?

Vydať druhý album. To mi zatiaľ ako plán a sen stačí. Ďalej uvidím.