in ,

V kostole na oltári rozpráva gejský pár o svojom vzťahu

Foto: Ľuboš Kotlár

Láska dvoch starších mužov je ústrednou témou inscenácie Cena za závisť. Jej autor Peter Scherhaufer v nej otvára tému homofóbie. 

Dvaja bratia si ticho závidia. Heterák Jožo gejovi Františkovi jeho štyridsaťročný vzťah a František zasa Jožovi závidí deti. V bratislavskom kostole Klarisiek môžete vidieť v auguste a v septembri inscenáciu Petra Scherhaufera s názvom Cena za závisť. Hra v réžii Mariána Amslera poukazuje na všadeprítomnú homofóbiu a na súčasné spoločenské dianie. V inscenácii účinkujú Lucia Vráblicová, Judita Hansman a Ina Marojević.

Cena za závisť je súčasťou divadelného projektu Anómia 21. Spája sa v ňom niekoľko inscenácií, ktoré poukazujú na sedem biblických hriechov a sedem súčasných spoločenských javov či problémov. Scherhauferova hra spája kľúčové slová „závisť“ a „homofóbia.“ Pojem anómia z názvu zas označuje stav rozkladu spoločenského konania, keď nastáva chaos. 

Scherhaufer je známy divadelný autor, pred rokom ste mohli napríklad vidieť jeho hru Rukojemníci, ktorá zaujala na medzinárodnej súťaži dramatických textov The Beverly Hills Screenplay Contest a ktorú inscenovalo Divadlo NoMantinels.

V kostole na oltári rozpráva gejský pár o svojom vzťahu
Autor inscenácie Peter Scherhaufer / Foto: Maňo Štrauch

Inscenácia sa zámerne hrá v kostole Klarisiek pri oltári. Prečo? Má to byť reakcia na nenávistné prejavy cirkvi voči LGBTI+ ľuďom?

O umiestnení inscenácie do priestoru bývalého kostola Klarisiek rozhodla dramaturgia a vedenie divadla. Divadlo chcelo využiť na projekt Anómia 21 viaceré aj netradičné priestory. A to aj preto, aby sa mohli jednotlivé časti projektu hrávať súbežne na rôznych javiskách. 

Sekundárne sa môže javiť umiestnenie inscenácie do sakrálnej stavby, ktorá kedysi slúžila ako kostol, aj ako dramaturgické pripomenutie toho, že homofóbia je téma, ktorá sa cirkvi bytostne dotýka, téma, ktorú niektorí jej predstavitelia často zneužívajú k šíreniu nenávisti.

Rovnako sa však mala v Klariskách odohrávať aj inscenácia Ecco homo o xenofóbii a obžerstve. Predpokladám, že pre akustické problémy v kostole napokon presunuli Ecce homo priamo na javisko DPOH. Cena za závisť sa musela pre zlú akustiku presunúť spod hlavnej chrámovej lode do oltárnej časti, ktorá s tromi stenami pripomína klasické kukátkové divadlo. Takže hrať v oltárnej časti nebol prvotný zámer.

V kostole na oltári rozpráva gejský pár o svojom vzťahu
Foto: Ľuboš Kotlár

Prečo hrajú všetky tri mužské postavy ženy?

Že budú tri šesťdesiatročné mužské postavy hrať herečky som vedel ešte skôr, než som začal divadelnú hru písať. Hlavným dôvodom bolo, že som to vnímal ako silný divadelný prvok, s ktorým sa dá zaujímavo pracovať. Mojím rukopisom ako autora divadelných hier je absurdný humor, irónia, sarkazmus. To zámene nahrávalo.

Okrem toho som pri obsadení herečiek počítal s určitým scitlivením témy a jej lepšou rezonanciou u mainstreamového publika. Chcel som ju urobiť prístupnejšou. Priniesť aj komický prvok. Aj vážne témy je niekedy dobré brať s nadhľadom či humorom.

V kostole na oltári rozpráva gejský pár o svojom vzťahu
Foto: Ľuboš Kotlár

Postavy žijú ospalý život na dedine, majú svoje bežné starosti a zároveň aj medzi nimi prebiehajú prieky a škriepky, ktoré po takom dlhom spolužití zákonite prichádzajú. Herečky dokázali tieto situácie a krutú realitu v nich obsiahnutú odľahčiť, ale zároveň v réžii Mariána Amslera aj akcentovať jej smutnú rovinu. 

A napokon, povedzme si na rovinu, ktorí dvaja šesťdesiatroční či starší herci by si chceli zahrať postavy gejov.

Stretávaš sa vo svojom živote často s homofóbiou? Ako na ňu môže reagovať jednotlivec? Ako proti nej bojovať?

V živote sa nestretávam s takou formou homofóbie, ktorá by mi ho znepríjemňovala. Zároveň si myslím, že aj neschopnosť niektorých ľudí z môjho okolia opýtať sa ma na môj osobný život, je prejavom strachu z inakosti. Alebo ľahostajnosťou.

Je lepšie bojovať za niečo než proti niečomu. Každý boj so sebou prináša protitlak, ktorý môže veci len zhoršiť. Vyvolať pocit frustrácie, zlyhania či vyhorenie a kolaps. Boj by mal preto mať premyslenú stratégiu. Aby druhá strana nemala navrch. Menej je viac. Výsledkom konfliktov je postupne času len čoraz silnejšia extremizácia. 

Najdôležitejší boj je žiť život v súlade s vlastnými hodnotami – s odvahou, v láske a so súcitom. A dávať o tom vedieť. Práve tento boj býva najťažší. Boj, ktorý sa odohráva vnútri človeka. Menej dôležitý je výsledok než to, aby človek nezišiel zo svojej cesty.

Homosexuálny pár má v tvojej hre imaginárneho syna. Je to reakcia na nešťastie, že týmto párom na Slovensku stále nie sú umožnené adopcie?

Imaginárny syn Lucián je v hre stelesnením túžby obyčajného človeka žiť bežný život, prejavom frustrácie z nemožnosti mať deti a byť spoločensky marginalizovaným jednotlivcom či párom, zároveň je jedným zo spôsobov saturácie túžby po dieťati tam, kde to nie je úplne legálne možné.

V kostole na oltári rozpráva gejský pár o svojom vzťahu
Foto: Ľuboš Kotlár

Vzťah hlavných postáv Františka a Štefana prešiel za 40 rokov mnohými úskaliami a fázami, pričom v jednej z nich bolo pre nich prirodzené, že ho chceli o jeden stupeň povýšiť. A vtedy si vymysleli fiktívneho syna, o ktorom sa dokážu každý deň baviť do takých detailov, akoby s ním žili 24 hodín denne. Chcú zažiť všetko to, čo znamená byť človekom, okúsiť celú hĺbku života.

Do kontrastu k nim stavia hra Františkovho brata Jožka, ktorý nie je schopný udržať so ženami dlhodobé fungujúce vzťahy, plodí deti ako na bežiacom páse, pretože sa bojí staroby a toho, že sa o neho nebude mať kto postarať. Spolieha sa na to, že niektoré z jeho detí ho hádam doopatruje. Plytvá darom tam, kde po ňom iní túžia. Plytvá v tom zmysle, že svojim deťom nevie zabezpečiť harmonické zázemie.

Vychádza dej v tvojej hre zo skutočných situácií? Zapisuješ si niekedy dialógy, ktoré započuješ alebo ktoré sa ti odohrali?

Dialógy, ktoré niekde započujem alebo sa do nich sám zapojím, si nezapisujem. Realita nie je takmer nikdy taká zaujímavá ako fikcia. 

Charakteristickým prvkom mojej dramatickej tvorby sú často štylizované, absurdné, ostré, briskné či nadnesené repliky. Nepoznám nikoho, kto by používal v hovorovej reči takýto jazyk. Okrem Biancy del Rio. Ale tú zase nepoznám osobne. Veľa vecí, ktoré sa zdajú byť zaujímavé v realite, by na javisku nefungovali. V mojom okolí sa však rád inšpirujem pocitmi ľudí a hľadám spôsoby, ako ich netradične vyjadriť v divadelnej akcii.

V kostole na oltári rozpráva gejský pár o svojom vzťahu
dpoh.sk

Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Teplí hrdinovia a hrdinky so zázračnými schopnosťami, spoznajte queer postavy z komiksov

Teplí hrdinovia a hrdinky so zázračnými schopnosťami, spoznajte queer postavy z komiksov

Silné ženské postavy, ktoré gejovia milujú

Silné ženské postavy, ktoré gejovia milujú