Roman Samotný
Vyspovedali sme herca Petra Pavlíka, ktorý tvrdí, že jeho hlavnou orientáciou je cirkusant. V rozhovore prezradil viac o svojom comingoute, o tom, ako ho prijalo okolie a či sníva o svadbe so svojim partnerom.
Ako si sa dostal k herectvu?
V mojom rannom období som viac hral, ako som sa hral. Moje ťarbavé nôžky ma priviedli najskôr na základnú umeleckú školu, kde začal môj vnútorný krik. Neskôr to bolo v centre voľného času, kde nôžky a telo zistilo, že sa viem hýbať. Odtiaľ som nastúpil na raketu smer Bratislava-Hlavná stanica a prestúpil na eskalátor medzi konzervatóriom a VŠMU. Odtiaľ rovnými nohami do prvých inscenácií a na prvé divadelné dosky, „ktoré znamenajú svet“.
Je škola nevyhnutná, aby sa niekto stal hercom?
Je potrebné sa naučiť hereckú abecedu (ako pracovať so slovom, jeho významom, podtextom, hlasom, telom, mimikou, gestikuláciou). Človek by tam mal získať aj prehľad, aby nemusel objavovať „teplú vodu“.
K akému typu herectva inklinuješ?
Na konzervatóriu som pričuchol k muzikálu, na VŠMU som olízol bábkoherectvo, neskôr strčil prst do činohry a orientáciou som cirkusant. Najväčšie vzrušenie prežívam, keď všetky typy hrania môžem použiť naraz. Prirovnal by som to k explózii vyvrcholenia.
Hráš pre detské aj dospelé publikum. Ktoré ti viac vyhovuje?
Určite je náročnejšie hrať pre detského diváka, pretože deti prejavia spokojnosť alebo kritiku okamžite. Dospelý divák je viac sústredený a dobré predstavenie ocení neskôr. Obe publiká sú pre našu prácu nevyhnutnosťou. Kým detský potlesk trvá pár sekúnd, tak naopak ten dospelý vie prekročiť aj 10 minútové standing ovation.
Dokážeš nebyť hercom vo svojom voľnom čase?
Viacerí si možno myslia, že nie! Ale pod mnohými maskami sa skrýva hĺbavá duša.
Dajú sa herecké skúsenosti využiť aj v bežnom živote?
Áno, ľahko všetkých obabrem, len musím dávať pozor, aby som neobabral aj sám seba.
Venuješ sa iba herectvu alebo máš aj inú profesiu?
S kolegom chceme rozbehnúť veľký biznis s kolagénom (smiech), ale zatiaľ sa musím uskromniť s príležitostným učením mládežníkov.
Je svet divadla bezpečným priestorom pre LGBTI ľudí?
Podľa mojich skúsenosti je prostredie divadla a umelecký svet veľmi otvorený a tolerantný. Kde inde by sme sa tak mohli prejaviť… Kde inde by sme mohli zažiť ten pocit byť každý večer inou ženou a zároveň samým sebou! Práve toto prostredie umožnilo mnohým prejaviť sa a ukázať, kým v skutočnosti sú.
Ako vyzeral tvoj comingout?
Prebiehalo to tak, ako som očakával. Spoločnosť to prijala komicky (pohľady, úškrny, vyjavené tváre). Priatelia a známi fantasticky (šampanské, ohňostroje, konfety). Rodina dramaticky (ľudia, príbehy, emócie a u Kataríny B. stena nešla preč), ale inak odvtedy už cítiť teplejší vzduch a obrovskú toleranciu, za čo som vďačný.
Zmenila sa spoločnosť za tie roky, od kedy si sa vyautoval?
Malými krokmi áno, ale je to dlhý proces. Tých zmien vo svete by malo nastať podstatne viac, či ide o politiku, klímu, spoločnosť atď. Často si pred seba postavíme veľký múr, cez ktorý sa odmietame pozrieť. Nie preto, že by sme nechceli, len sme pohodlní vzdať sa starého a potom ťažko prijmeme to nové. Ale ako spieva Dara, „zmena má prísť“. Dúfam teda, že príde čoskoro.
Snívaš o tom, že budeš mať s partnerom svadbu na Slovensku?
Dúfam, že registrované partnerstvá sú blízka budúcnosť aj v našej krajine. Svadba je pre mňa posvätný záväzok. Nie sú to pre mňa len vyrieknuté slová „áno, beriem“. Nie je to pre mňa ani kus papiera, ktorý ma drží v práve, keby sa môjmu partnerovi niečo stalo. Pre mňa je svadba každý deň môjho života. Keď sa prebudím vedľa spriaznenej duše a spustím náklad slov a blábolenia, a on sa len pozerá a povie „aj tebe dobré ránko, láska“. A v jeho očiach vidím tú iskru, akoby každé ráno povedal „áno, beriem“. Ak raz budem mať svadbu, určite bude na Slovensku. Napriek všetkému negatívnemu je to môj domov a rád sa on podelím.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk