Michal Dudoň
„Nemyslím si, že láska, ktorá je selektívna, je tou pravou láskou. Láska nemá byť podmienená nejakými kritériami. Pre mňa je toto skutočná akceptácia a bezpodmienečné prijatie,“ povedala v rozhovore pre Queer Slovakia prezidentka Zuzana Čaputová. Podľa nej sú LGBTI+ ľudia na Slovensku hodní tejto lásky a veľmi by si želala, aby sa cítili v krajine, kde sa narodili a vyrástli, ako doma.
Pred pár rokmi ste v rámci jednej diskusie pred parlamentnými voľbami uviedli, že vás mrzí, ako sú LGBTI+ ľudia atakovaní a použití ako nástroj hrozby. Odvtedy už ubehlo pár rokov, opäť nás čakajú dôležité voľby s tým, že sa v októbri stal teroristický útok na Zámockej. Sme však svedkami toho, ako sú LGBTI+ ľudia opäť zneužívaní na kampaň. Znamená to, že sa v politickej sfére nič nezmenilo?
Myslím si, že sa predsa len niečo zmenilo. Pokiaľ ide o akceptáciu, pochopenie a toleranciu voči LGBTI+ ľuďom, tak mnohé štatistiky ukazujú mierny nárast k lepšiemu. Chápem však, že to nie je uspokojivé. Faktom je, že politicky je téma zneužívaná buď rovnako ako kedysi, alebo ešte viac. Možno to súvisí s celkovou atmosférou v spoločnosti. Niektorí politici zneužívajú akúkoľvek tému, ktorá môže vzbudiť emócie, ako sú strach a nenávisť. A obzvlášť v období pred voľbami. Myslím si, že je to veľmi nefér. Vidíme však, že to nie je iba na Slovensku a táto téma má polarizačný rozmer aj v iných krajinách, dokonca aj ďaleko na západ od nás. Samozrejme, že je to nesprávne a nevhodné.
Národná rada ukončila predčasne schôdzu, čo znamená, že poslanci nestihli prerokovať návrh o zákona rodnom čísle, ktorý by ublížil transľuďom. Okrem toho vláda stiahla z parlamentu návrh zákona o dôverníkoch. Akú správu týmito dvoma návrhmi vyslala vláda a parlament LGBTI+ ľuďom?
Môžu mať pocit, že im na nich nezáleží. Mrzí ma však, že aj po tom, čo sa stalo na Zámockej ulici, nebolo možné na Slovensku presadiť zákon o registrovaných partnerstvách, ktorý už má mnoho krajín Európskej únie a Slovensko stále nie. Z hľadiska vnímania spoločnosti to bol vhodný čas na to, aby sme tento krok aj na Slovensku, vyše 30 rokov od Nežnej revolúcie, urobili.
Z tohto hľadiska som rada, že zákon o rodných číslach, ktorý by ešte viac skomplikoval život transrodovým ľuďom, nebol schválený a že druhý, vládny návrh zákona, ktorý sa týkal akejsi náhrady registrovaných partnerstiev a s ktorým sama komunita nebola spokojná, bol z rokovania parlamentu stiahnutý samotnou vládou. Čakajú nás však voľby a v nich je dôležité vyjadriť svoj názor. Len tak je možné posunúť veci aj v tejto oblasti dopredu.
Stáli ste na čele pochodu po teroristickom útoku, rovnako ste navštívili zranenú Radku v nemocnici a zobrali ste ju na návštevu za pápežom. Tento krok ukázal, že sa nerozdeľuje medzi LGBTI+ ľuďmi a Slovenskom, či kresťanstvom: sú to predsa Slováci a niektorí sú aj veriaci. Kde nastala chyba pri porozumení tohto faktu na Slovensku?
Asi by som nevedela identifikovať bod v čase, kedy nastala nejaká chyba vo vnímaní. Do tohto vnímania spoločnosť postupne dospeje alebo dozreje. Úplne rozumiem, že po 30 rokoch sú očakávania vyššie, že sme mali skôr dozrieť k vyššej miere tolerancie a akceptácie. V tomto smere majú krajiny strednej Európy mieru akceptácie stále niekde inde ako krajiny západnej Európy.
Veľmi ťažko sa mi však vysvetľuje niečo, čo ja necítim. Pre mňa sú mnohé kroky prirodzené a automatické a vylučovať niekoho iba pre sexuálnu orientáciu alebo identitu je pre mňa nepredstaviteľné. Každý človek má svoju hodnotu založenú na celom spektre vlastností a talentov. Dôležitou súčasťou výkonu môjho mandátu je preto ukazovať, že sme si rovní. Že sme partneri, že sme jedna spoločnosť, jedno spoločenstvo, že sa máme navzájom rešpektovať, uznávať a tolerovať.
Darí sa vám to? Ukazovať, že sme rovní a že sme partneri, jedna spoločnosť.
Zhodnotenie toho, či sa to darí alebo nie, musí urobiť niekto iný. Viem, že v tejto téme mám jasno a neobávam sa to prejaviť. Robím sériu aktivít, ktoré k tomu smerujú. Radím sa o nich s mojimi kolegami, niektorí sú aj z komunity. Rovnako sa radím aj s reprezentantmi komunity. Aby miera, slovník a kroky, ktoré zvolím, boli správne a adekvátne a aby neboli kontraproduktívne. Žijeme totiž v konkrétnom politickom priestore, ktorý tvoria ľudia z konzervatívneho aj liberálneho prostredia. O to viac si vážim dôveru ľudí z obidvoch prostredí. Preto dúfam, že moje názory, ktoré znamenajú jednoznačnú toleranciu a uznanie LGBTI+ ľudí, môžu byť vnímané s istým pochopením aj v konzervatívnej časti spoločnosti.
Ako ste spomínali, stretli ste sa rôznymi odborníkmi, ľudskoprávnymi aktivistami či LGBTI+ ľuďmi, ktorí zo Slovenska odišli: čo vám dali tieto stretnutia?
Predovšetkým to pre mňa nebol nový svet: sú to ľudia, ktorými som bezprostredne obklopená, či už v súkromí alebo v práci. Sú to tiež ľudia vzácni svojim talentom, schopnosťami či povahou. Pre mňa je to teda v tomto zmysle prirodzené a normálne. Zároveň je ale obohacujúce zistiť, ako vnímajú svoje postavenie a situáciu na Slovensku z vlastnej perspektívy.
Stretla som sa napríklad aj s rodičmi mladých ľudí, ktorí patria do komunity a ktorí sa tiež stretávajú s predsudkami. Išlo o krásne stretnutia plné veľkorysosti a skutočnej, akceptujúcej a bezpodmienečnej lásky.
Čo môže teda spoločnosť robiť viac?
To, čo veľmi pomáha k prijatiu, je osobná skúsenosť. Členovia komunity sú predsa naši blízki, susedia, kolegovia. Keď ich spoznáme, zrazu sa prelomí tabu, vytratia sa predsudky a aj obavy. Jedine tak spolu vytvoríme atmosféru tolerancie, prijatia a pochopenia.
V politickom priestore sa často hovorí o tom, ako treba urobiť miesto na diskusiu. Nemôžeme však urobiť viac, ako stále len diskutovať?
Samozrejme, dá urobiť viac, ako len diskutovať. Žiaľ, v dnešnej spoločenskej atmosfére nevieme o tejto téme ani vecne diskutovať. LGBTI+ ľudia sa zneužívajú ako nástroj politického boja. Ja sa netajím tým, že táto debata mala byť už dávno pretavená do činov, teda napríklad aj smerom k zavedeniu inštitútu registrovaných partnerstiev na Slovensku.
LGBTI+ ľudia celé roky hovoria o potlačovaných právach či celkovo o atmosfére na Slovensku. Stále sú však stavaní do pozície, že „musia počkať“, že „Slovensko nie je pripravené“, prípadne rozhodnutie stojí na parlamente, kde niektorí poslanci hovoria o LGBTI+ ľuďoch ako o deviantoch a úchyloch. Nie je však už „lopta na druhej strane ihriska“? Nemali by sa aj ľudia v najvyšších politických kruhoch snažiť pochopiť a počúvať LGBTI+ ľudí, prípadne sa v tejto téme viac dovzdelať?
Obávam sa, že toto nie je otázka, ktorá by sa dala zúžiť na vzdelanie, lebo tomu musí predchádzať najprv vôľa poznať. Mám pocit, že tá u niektorých najradikálnejších absentuje. Dokonca by som povedala, že ide o snahu popierať fakty alebo nimi manipulovať. Tam vidím ďaleko väčší problém. V konečnom dôsledku ide aj o to, do akej miery tolerujeme takéto excesy vo vyjadreniach politikov
Ľudia taktiež argumentujú, že tu LGBTI+ ľudia „predtým nikdy neboli“. Ako ste teda vy vnímali LGBTI+ ľudí počas svojho dospievania?
Časť dospievania som žila v socializme a počas totality bola táto téma úplne tabuizovaná. To ale neznamená, že LGBTI+ ľudia neexistovali. Vždy boli medzi nami, spoločensky však boli absolútne potlačení.
Boli aj časy, keď sme s Českou republikou boli jedna krajina. Česi však v súčasnosti riešia manželstvá pre LGBTI+ ľudí, no my nie sme ani pri partnerstvách. Prečo?
Český príklad nám môže slúžiť ako dobrá inšpirácia v tom, že registrované partnerstvá tam dávno sú a dokonca už uvažujú ďalej. My sme jedna zo šiestich krajín EÚ, ktorá nemá uzákonené ani tie registrované partnerstvá.
Môžeme sa teda inšpirovať, poučiť a vidieť, že v Českej republike registrované partnerstvá nespôsobili žiadne ohrozenie tradičnej rodiny. Nejde o nebezpečenstvo a nie sú s tým spojené obavy, ktoré hlásajú radikáli.
Ako sa s odstupom času pozeráte na svoje aktivity po útoku na Zámockej?
Tento teroristický čin sa musel veľmi silno dotknúť každého vnímavého, empatického človeka bez ohľadu na to, či patrí ku komunite alebo nie. Ja osobne som sa vtedy cítila ako súčasť komunity, ktorá bola zranená. Matúš a Juraj boli zavraždení z nezmyselných a absurdných dôvodov. Bol to brutálny čin proti ľudskosti, preto som považovala za správne urobiť to, čo som urobila, a povedať to, čo som povedala. Že to nie vy sem nepatríte, ale že sem nepatrí nenávisť. Vy ste tu doma, ako všetci ľudia, ktorí sú príslušníci akýchkoľvek iných menšín, a máte mať garantované svoje práva. Akýkoľvek prejav nenávisti voči vám tu nemá mať miesto.
Aký to malo vplyv na spoločnosť?
Na chvíľku ustalo politické zneužívanie tejto témy. Žiaľ, trvalo to nesmierne krátko. Vzápätí sa objavili vyjadrenia niektorých politikov, ktoré už boli veľmi nevhodné. Zároveň ale musím povedať, a neprehliadajme to, že množstvo politických reprezentantov malo naopak veľmi silné podporné vyjadrenia ku komunite, ktoré predtým nikdy nemali. Aj toto bola súčasť reality.
Čo by ste odkázali LGBTI+ ľuďom, ktorí kvôli situácii odišli z našej krajiny?
Pri plnom rešpekte ma mrzí, že situáciu napokon vyhodnotili odchodom zo Slovenska, zo svojho domova. Je mi to úprimne ľúto, pretože aj kvôli netolerancii a nenávisti odchádza zo Slovenska časť potenciálu, ktorý nám potom chýba. Sú medzi nimi ľudia, ktorí sú talentovaní, vzdelaní, šikovní, ktorých na Slovensku potrebujeme. Nehovoriac už o tom, že chýbajú svojim rodinám a priateľom. Viem, že svet je teraz poprepájaný, ale je niečo iné byť a žiť tu a dávať krajine späť hodnotu a kvalitu, keď sa v nej môžu cítiť bezpečne.
A naopak tým, čo tu zostávajú žiť?
Že je dôležité, aby tu boli. Ide o akýsi zrkadlový odraz toho, čo som povedala predtým, že keď niekto odíde, tak nám chýba. Ľudia z komunity, ktorí tu zostávajú, sú nositeľmi dôležitej témy a nového horizontu, ktorý raz táto krajina určite prekročí. Myslím tým z hľadiska akceptácie, tolerantnosti k ľuďom, ktorí nikomu neubližujú, a zároveň aj prežívania lásky v plnohodnotnom význame. Nemyslím si totiž, že láska, ktorá je selektívna, je tou pravou láskou. Láska nemá byť podmienená nejakými kritériami. Pre mňa je to skutočná akceptácia a bezpodmienečné prijatie.
Ste toho hodní. Ja by som si veľmi želala, aby ste sa na Slovensku, kde ste sa narodili, kde ste vyrastali, cítili ako doma. Aby ste sa cítili bezpečne a prijatí. Toto považujem za veľmi dôležité. Všetci môžeme pomôcť tomu, aby inakosť bola vnímaná skôr ako obohatenie a aby sme k všetkým ľuďom, pristupovali bez predsudkov.
Prečo by LGBTI+ ľudia na Slovensku nemali strácať nádej?
Posun k lepšiemu tu nastáva, aj keď veľmi pomaly. Viem, že aj v iných západoeurópskych krajinách prijatie väčšinou spoločnosti trvalo viac rokov, ako je naša krátka demokratická skúsenosť.
Ten proces tu je. Uznávam, že trvá dlho z hľadiska ľudského prijatia, nehovoriac už o tých inštitucionálnych súvislostiach. Nádej sa dá čerpať z veľkej časti Slovenska, ktorá je schopná žiť bez predsudkov a ktorá si váži každého jedného človeka pre jeho kvality.
V neposlednom rade sa dá nádej čerpať aj z toho, aká je samotná komunita silná vnútri. Akej vzájomnosti a podpory je schopná, čo sa najviac prejavilo práve po tragickej udalosti na Zámockej. To je tiež nezanedbateľný a dôležitý zdroj nádeje.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk