David Benedek
Môžete ho poznať z viacerých platform, či už máte prehlad v českej drag scéne, tanečnom umení, alebo ho sledujete na sociálnych sieťach. V rozhovore pre Queer Slovakia prezradil, čo pre neho znamená nahota, aký má postoj k Slovensku a taktiež, aké projekty chystá najbližšie.
Vedel by si opísať rozdiel medzi pražskou a bratislavskou queer scénou a umením?
Neviem, či môžem úplne hodnotiť bratislavskú, či už umeleckú alebo queer, scénu, keďže som v Bratislave nikdy nežil. Každopádne v Prahe je o kultúru väčší záujem, je tu väčšie publikum, a tým pádom aj viac možností. Z bratislavskej scény sledujem hlavne burlesque, ktorá je podľa mňa na veľmi dobrej úrovni (aj) vďaka skvelej Lotte Love a Lady Vivian, ktoré odvádzajú super prácu.
Je tanec dôležitou súčasťou tvojej identity?
Určite áno. Po 15 rokoch s tancom už je to citeľné. Nedávno som sa rozprával s kamarátom, že čo by som robil, keby som netancoval, a vravím, že som sa rozhodoval medzi psychológiou a tancom. Na to hneď reagoval, že som si vybral dobre tanec vzhľadom na moju osobnosť. Lenže pred 15 rokmi som bol úplne iný, tanec a ľudia okolo neho zmenili môj pohľad na telo, telesnosť, sexualitu a celkovo moje bytie. Keby som si vybral pred 15 rokmi psychológiu, tak by asi moju osobnosť formovali úplne iné vplyvy a ktovie, akou cestou by som sa celkovo uberal.
Aký je tvoj proces tvorby choreografie? Čo ťa inšpiruje?
Mojou hlavnou inšpiráciou bolo, je a aj bude telo. Je to nekonečná studnica inšpirácie. Už odmala som kreslil rôzne časti tela, ruky vo váze, uši ako planéty… Neviem, vždy mi prišlo fascinujúce. Ďalšou veľkou inšpiráciou je príroda a určite folklór a mytológia.
Ako ťa ovplyvňuje folklór?
Zatiaľ asi každé autorské dielo, ktoré som robil, obsahovalo aspoň trochu folklóru. Aj vo Faunovi, keď hrám na píšťalku, veľa melódií je práve zo stredného Slovenska. Pri folklórnych dychových nástrojoch, ako sú gajdy, píšťalky a fujara, sa dá po melodickej stránke nachádzať mnoho variácií. Ďalší veľký zdroj inšpirácie sú ľudové povesti, mýty a báje. V ľudových príbehoch je vo veľkom zakorenená erotickosť a sexualita skrz metafory a samotné rituály. Dokazuje to, že ide o niečo, okolo čoho sa ľudská myseľ odjakživa sústreďuje, čo patrí k životu, a nie je preto potrebné odsúvať to nabok. Práve to bola jedna z inšpirácií pre posledné dielo Total Eclipse of the Heart. Zároveň je folklór veľmi bohatý aj na vizuálne podnety.
Čo ťa priviedlo k dragu?
Bola to súhra udalostí, vychádzajúca asi hlavne z dlhodobej frustrácie zo súčasného tanca a divadla. Keď som odohral ďalšiu inscenáciu, kde som predstavoval archetyp chlapa v nohaviciach a košeli, povedal som si, že si musím dať pauzu, lebo tu už nič z toho, čo ma zaujíma, nenachádzam. To neznamená, že musím mať teraz mejkap a crazy kostým v každej inscenácii, ide mi skôr o celkové vnímaniu pohlavia, rolí a mužsko-ženskej energie.
Dôležitý okamih bol, keď ma Hayley the Strange zavolala ako backup tanečníka do svojho vystúpenia. Keď som cítil tú energiu a slobodu na tejto akcii, povedal som si, že sa toho chcem zúčastňovať stále. Potom prišla kríza v osobnom živote, rozchod, tridsiatka na krku, videl som film Viva a skrátka to skúsil. A som strašne rád. Bol to jeden z najlepších krokov v mojom živote. Prinieslo to do môjho života veľa skvelých ľudí, ktorých mám strašne rád, a hlavne som našiel prostredie, kde môžem byť sám sebou.
Ako by si pre slovenského diváka opísal Pinkbus a taktiež House of Garbage?
Pinkbus je platforma pre queer umenie, ktorú sme založili pred rokom a pol s Adrianou Spišákovou. Prvotná myšlienka bola priniesť drag do divadla. Vytvoriť lepšie podmienky na performance, než sú v klube, kde sa drag poväčšine prezentuje. Ďalší aspekt bol prepojiť súčasnú umeleckú scénu s drag a queer scénou a vytvoriť inšpiratívne prostredie plné slobody. A to sa, myslím, podarilo, v priebehu jedného roka sme získali takú silnú divácku, a čuduj sa svete aj kriticko umeleckú, odozvu, že sme pripravili rovno Pinkbus festival, ktorý tiež dopadol nad očakávania.
Zo všetkých pozitív vyzdvihnem hlavne rozširovanie diváckej základne. A teraz k HoG. House of garbage je skvelé zoskupenie založené ikonou pražskej drag scény Tonicom. S HoG máme veľmi blízke vzťahy, keďže reprezentuje podobné hodnoty a podobné smerovanie dragu, aké sa snažíme prezentovať v Pinkbus. Dve členky, La Cuntessa a Just Karen, sú tzv. Pinkbus essencials, teda stáli pri jeho zrode a ich poňatie dragu bolo veľkou inšpiráciou pre vznik celého konceptu.
Povedal by si, že je tanec jedno z najslobodnejších umení, v ktorom vychádzaš sám zo seba?
Tu sa asi hodí povedať všetky tie veci typu: „keď tancujem, som to skutočne ja“ alebo „tanec je reč bez slov“ a podobne…. to je asi pravda. Ale s týmto treba hneď povedať, že ak sa chcete tancu venovať viac alebo profesionálne, budete žiť v tanečnej sociálnej bubline, a to už nemusí byť také skvelé, a už vôbec nie free.
Koľko poznáte tanečníkov, ktorí sú pri sebe alebo starí, s telesným handikepom, alebo koľko poznáte queer tanečných predstavení na česko-slovenskej tanečnej scéne? Nemyslím predstavenie, ktoré robili buzny alebo kde účinkujú, myslím naozaj queer predstavenie. Pred pár dňami som bol na študentskom predstavení v Prahe a musím povedať že archetypu krehkých tanečníc a silných tanečníkov sa zrejme len tak ľahko nezbavíme, rovnako aj mnohých ďalších stereotypov. Mrzí ma to, ale za seba nemôžem povedať, že je tanec najslobodnejšie umenie.
Pomohol ti tanec v prijatí samého seba alebo v budovaní sebavedomia?
Asi áno, ale až po tom, ako som si ho redefinoval podla seba a začal s vlastnou tvorbou. Dovtedy to bolo frustrujúce, či už čas strávený na Súkromnom konzervatóriu v Košiciach alebo prvé mesiace na Hamu, respektíve v Prahe celkovo. Takže pri prijímaní samého seba mi skôr uberal než pomáhal, o sebavedomí ani nehovorím. Našťastie existujú osobnosti ako Jaro Viňarský, ktorého workshopy považujem za svoje najhodnotnejšie umelecké aj ľudské vzdelanie. Tam som pochopil tanec, telo a telesnosť úplne z inej strany a začal som sa postupne zbavovať vecí, ktoré ma obmedzovali.
Bola pre teba nahota vždy jednoduchá či blízka? Alebo to bolo niečo, čo k tebe prišlo postupne?
Nie, vôbec nie! Naozaj som väčšinu času prežil s tým, že som nemal rád svoje telo a prišiel som si absolutne neatraktívny, nedal by som si dole ani tričko. Ja úprimne naozaj neviem, kde presne prešiel ten prerod. Myslím, že by som základ hľadal u spomínaného Jarka Viňarského, ale bola to naozaj dlhá cesta. V dnešnej dobe naozaj nie je ľahké byť so sebou ok. Žijeme vo veľmi vizuálnej, a hlavne iluzórnej, dobe.
Máš na Instagrame veľký following. Je tvoja internetová persona rovnaká ako tvoja súkromná persona? Alebo sú to pre teba dva odlišné svety?
Teraz je to ťažké, lebo Instagram naozaj obmedzuje telo (hlavne queer telo) a eliminuje sex pracovníkov v rámci celej platformy, takže už vyše roka má môj účet stagnáciu a nemyslím si, že sa to v dohľadnom čase zmení. Postupne si teda zvykám viac na Twitter. Každopádne za ten čas som sa vďaka tejto platforme spojil s veľkým množstvom úžasných ľudí a umelcov z rôznych častí sveta a za to som veľmi vďačný.
Čo sa týka instagramového charakteru a normálneho života, určite je tam nejaké čiastočné spojenie, ale sú to odlišné svety, o tom niet pochýb. Instagram je vo svojej podstate absolútne iluzórny svet, kde človek premieta to, čo chce, a často premieta to, čo chcú/nechcú followers. Hlavne na sociálne siete sa zdieľajú poväčšine šťastné momenty, úspechy, niečo zaujímavé, pekné, preto môžu byť tieto platformy veľkým zdrojom frustrácií. Treba to brať s rezervou a istou dávkou dištancu.
Aký máš vzťah k Slovensku? Vraciaš sa sem rád?
V podstate mám Slovensko naozaj veľmi rád, milujem svoju rodinu na Orave, množstvo priateľov a miest. Na druhej strane mám pocit, že celková situácia sa nevyvíja vôbec dobre a často sa na Slovensku vôbec necítim dobre, a je mi z toho dosť smutno. Nemyslím len ako queer osobe, ale aj ako umelcovi. Vlastne, keď sa nad tým zamyslím – keby som tu nemal rodinu, asi sa sem nevraciam.
Na čom momentálne pracuješ?
Toto leto boli v pláne dve veľké veci. Prvou bol pinkbus festival, ktorý je rozšírenou formou našich Pinkbus večerov a zdarne sme ho zrealizovali na konci júna. Druhou je opera La Traviata v drag prevedení. Vzniká na základe oslovenia režisérkou Veronikou Loulovou a prepojením Pinkbus platform a jej spolku RunOperun.
Musím priznať, že je to môj srdcový projekt a od prvého momentu som bol z neho nadšený, aj keď som mal z toho rešpekt. Ale v procese som zistil, že opera a drag majú toho veľa spoločného a sú si v podstate dosť blízke. Navyše, do produkcie sa nám podarilo zohnať úplne najlepší možný cast performerovm za čo som neskutočne vďačný. Violettu bude spolu s opernou speváčkou stvárňovať Szymon Patrylak, rola Anniny dokonca ostala len na drag queen, ktorá si bohate vystačí sama – Tomášovi Procházkovi, známemu tiež ako La Cuntessa. Okrem nich tam je jeden z mojich ultimátne najobľúbenejších performerov – Chlorophyll von Needle, a taktiež dievčatá z House of Garbage Tonic a Just Karen alebo výborný tanečník, ktorý spolupracoval so mnou na mnohých projektoch, Radim Klásek. Bude to určite absolútne ikonické.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk