David Benedek
O nič nejde je interaktívna improshow o malých činoch, ktoré menia svet. Režisérka Silvia Vollmann chcela inscenáciou motivovať dospievajúcich ľudí od 14 rokov k aktivizmu, aby začali uskutočnovať veci, v ktoré veria. Cieľom inscenácie, ktorá sa v súčasnosti hrá v Novom Divadle v Nitre, je prispieť k formovaniu aktívnej občianskej spoločnosti. S režisérkou sme sa porozprávali, ako sa do predstavenia dostali témy LGBTI+ ľudí.
Aká bola inšpirácia pre tvorbu inscenácie?
Inšpiráciou boli mladé osobnosti aktivizmu, ktoré sa všetky angažujú už od svojho raného veku v spoločenských, environmentálnych a kultúrno-etických témach. To ma priviedlo k uvažovaniu nad témami, ktoré rezonujú v súčasnej spoločnosti na Slovensku, a preto ich nešlo obísť a ani som to, prirodzene, nechcela. Myslím si, že divadlo má byť angažované. O to sa snažím aj vo svojej režijnej tvorbe a aj v pozícii umeleckej šéfky olomouckého Divadla na cucky.
Aký bol pre teba tvorivý proces?
Proces bol náročný. Keďže herečky a herci nikdy nevedia, akú postavu budú hrať (keďže to určujú až samotní diváci), bolo naozaj náročné sa na to pripraviť. Autorské koncepty, kde herci stvárňujú tak trochu samých seba, sú vždy náročné. Je tam veľký kus autenticity, ktorá sa ťažko dostáva na povrch, ak sa tvorivý tím vzájomne veľmi nepozná. Našťastie, Nové divadlo je zohratý herecký súbor.
Čo bolo pre teba pri tvorbe najdôležitejšie?
Bolo mnoho dôležitých vecí. Jedna z nich bola, aby herečky a herci súhlasili s tým, čo hrajú. Pretože, aj keď hrajú samých seba, nie sú to úplne oni. Napríklad, Agáta Spišáková/Ľuba Dušaničová a Katka Petrusová/Lucia Korená hrajú samy seba s konzervatívnymi názormi, pretože som potrebovala konflikt. Bolo pre mňa dôležité, aby s tým najprv súhlasili. Ďalším dôležitým bodom bol výstup a vôbec celá postava Ivana Martinku. Takisto bolo pre mňa dôležité, aby Ivan súhlasil s tým, čo hovorí vo svojom monológu o coming-oute. A čo bolo asi najdôležitejšie, bol Ivanov súhlas s tým, že bude hrať queer postavu, ešte predtým než som vôbec začala písať text. Som totiž presvedčená o tom, že queer postavy by mali predstavovať queer herci. Nevnímam to po remeselnej stránke herectva (samozrejme, že výborní herci zahrajú všetko, o to však vôbec nejde), vnímam to ako statement.
Prečo sa inscenácia volá O nič nejde?
Inscenácia je zasadená do prostredia nablýskanej show, čomu zodpovedá aj výtvarná koncepcia (scénografia a kostýmy Daša Krištofovičová). Snažila som sa teda nájsť názov, ktorý by sedel na program takéhoto typu zábavy. Názov zároveň vyplynul aj z témy práv LGBTI+ ľudí, ktorej sa tiež v inscenácii dotýkame. Queer ľuďom ide o život a nám – heterosexuálnej majorite nejde o nič. Tak čoho sa bojíme?
Aké sú témy inscenácie?
Hlavnou témou pre mňa stále ostáva aktivizmus. Aktivizmus má totiž mnoho podôb, nie sú to len transparenty na námestiach (ktoré sú samozrejme tiež dôležité). No ako najdôležitejší vnímam každodenný aktivizmus. To, že sa ozvem, ak sa deje niečo nefér, že sa zastanem slabších, že nebudem ticho. Sú to malé veci, ktoré nás raz však ako spoločnosť môžu zachrániť.
Povedz mi o talentovanom obsadení hercov. Ako si ich vyberala?
Nové divadlo je súbor profesionálnych hercov, ktorí spolu pravidelne tvoria od roku 2016 a ako nezávislé divadlo sídlia v Dome Matice Slovenskej v Nitre. Oslovili ma na režijnú spoluprácu, z čoho je obsadenie viac-menej jasné – keďže ide o súbor hercov, ktorí sa tým živia a nemajú fixné platy ako v zriaďovanom divadle, z morálneho hľadiska by mala byť obsadená väčšina z nich. To som sa samozrejme snažila dodržať v čo najväčšej možnej miere. Z autorského hľadiska som však potrebovala aj zastúpenie mladšej generácie – preto som do inscenácie oslovila aj Michelle Dzamkovú a Kristiána Barana, ktorí ešte študujú. Zároveň som sa snažila, aby obsadenie predstavovalo čo najširšiu diverzitu, a to, myslím, funguje.
Čo chceš, aby si z nej diváci odniesli?
Mojím zámerom bolo vytvoriť mix žánrov a mix foriem, zvykne sa to nazývať aj „roller coaster“, a princíp je v tom, že diváci by si mali prejsť rôznymi emóciami – smiechom, smútkom, hnevom, ľútosťou, radosťou, bezmocnosťou, spokojnosťou atď. Na záver by samozrejme mala prísť katarzia. Chcela by som, aby diváci zažili práve takýto roller coaster, uvidíme, či sa to podarí. V neposlednom rade by som ale hlavne chcela, aby si z inscenácie odniesli práve odkaz každodenného aktivizmu, ktorý nemusia predstavovať veľké činy, musia byť len správne.
V inscenácii sú aj výrazné queer motívy, bolo pre teba dôležité ich zahrnúť?
Nešlo ich nezahrnúť. Inscenácia je určená hlavne pre divákov Gen Z a po teroristickom útoku v Teplárni mi nič nepripadalo dôležitejšie. Gen Z je generácia, mladšia od nás, ktorá práve nastupuje na pracovný trh. Je to generácia, ktorá nás raz – chceme, či nie – vystrieda. S ďalšími mladšími generáciami nám raz budú vládnuť a rozhodovať o nás, zatiaľ čo my budeme ešte určite žiť. Preto je o to desivejšie, že teroristický útok v Teplárni sa odohral medzi takými mladými ľuďmi. Nič mi teda nepripadalo momentálne dôležitejšie pre mladého diváka ako téma práv LGBTI+ ľudí. A koniec koncov, je to téma dôležitá pre všetky generácie divákov.
Inscenácia sa dotýka súčasnej situácie queer ľudí na Slovensku, aká je situácia pre LGBTI+ ľudí v Nitre?
Predpokladám, že situácia LGBTI+ ľudí je podobná ako v iných menších slovenských mestách. Ak vychádzam z dát, Nitra bola svojho času centrom neonacizmu, stačí si spomenúť na kauzu Hedvigy Malinovej či kauzu Mariatchi. Takisto vo voľbách do VÚC v roku 2017 si neonacistická strana ĽSNS v Nitrianskom kraji neviedla vôbec zle. Takže ja som k Nitre skeptická. Pridáva sa k tomu aj fakt, že jedna zo situácií homofóbnych útokov, ktoré reflektujeme v inscenácii O nič nejde, sa udiala práve v Nitre.
Aká je všeobecná situácia queer ľudí v slovenskom divadle? Myslíš si, že je v ňom dostatočné zastúpenie LGBTI+ ľudí a queer predstavení?
Tak ako všade, aj v slovenskom divadle pracuje mnoho queer ľudí. Mnoho z nich nie je verejne vyautovaných, pretože sa boja. Niektorí sú vyautovaní len v kruhu blízkych, ale na javisku by to nikdy nespravili. To, samozrejme, plne rešpektujem, a preto bol pre mňa dôležitý postoj Ivana Martinku, keď som mu predstavila koncept inscenácie O nič nejde. Veľmi si vážim, že do toho šiel. Nie každý by to ustál a zvládol, aj keby chcel. No Ivan je skrátka skvelý. Ak nepočítam špecifické queer Divadlo Nomantinels, v dramaturgii slovenských zriaďovaných a nezriaďovaných divadiel je, čo sa týka queer inscenácií, celkom diera. Tú pravidelne vypĺňajú odvážni tvorcovia, ako napríklad Marián Amsler, no samotná dramaturgia slovenských (najmä zriaďovaných) divadiel sa queer témam nevenuje. O to viac si vážim rozhodnutie riaditeľky Veroniky Gabčíkovej inscenovať O nič nejde v Novom Divadle.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Momentálne som priletela z tvorivej rezidencie z New Yorku, kde sme zbierali dokumentárne materiály a podklady pre moju pripravovanú inscenáciu o Charlotte Garrigue Masaryk. Dokonca sa nám tam podarilo stretnúť aj so Charlotte Kotík, jedinou žijúcou pravnučkou Charlotte a Tomáša Garrigue Masarykovcov. Moje plány sú teda jasné, premiéra by mala byť na jeseň v mojom domovskom Divadle na cucky. A ako som už naznačila na začiatku – Divadlo na cucky sa venuje angažovanému divadlu – a tentoraz pôjde aj o témy ženských práv.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
