Marek Hudec
Svoju identitu objavoval medzi panelákmi vo Veľkom Krtíši. Prinášame vám príbeh Martina Klimenta, ktorý hovorí aj o tom, ako sa ho dotklo neonacistické násilie v 90. rokoch.
Článok vznikol vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
Vyrastal na sídlisku vo Veľkom Krtíši v kruhu niekoľkých kamarátov. Martin sa však necítil ako mestské dieťa, keďže každý víkend a celé leto trávil u babičky na vidieku. V jej dedine boli dve krčmy a dva kostoly a na omše v utorky, piatky a nedele babku často odprevádzal. Hoci chodil pravidelne do kostola, nespomína si počas vyrastania na nejaké štvavé prejavy voči queer ľuďom, také, ktoré sa začali objavovať v kostoloch v čase tzv. referenda za rodinu.
Na detstvo si spomína ako na bezstarostné obdobie napriek tomu, že si prešiel rozvodom rodičov. Keď mal Martin 14 rokov, jeho najlepší kamarát zo sídliska odišiel na jedno leto do Kanady. Po návrate Martinovi oznámil, že mu niečo musí povedať. Vravel, že ho pobyt v zahraničí veľmi ovplyvnil a niečo nové sa o sebe dozvedel. „Niečo som tušil, no keď mi potom povedal, že je gej, veľmi sa mi uľavilo a odpovedal som, že som tiež gej,“ spomína si Martin na náhodu, počas ktorej aj on sám prvý raz nahlas vyslovil, že má inú, než väčšinovú sexuálnu orientáciu.
Počas puberty si Martin začal uvedomovať, že ho priťahujú chlapci. „Vedel som, že som iný. Vždy som sa radšej kamarátil skôr s dievčatami, futbal ma nebavil a tento kamarát to mal podobne. Doteraz sa kamarátime.“ Napriek tomu zostali iba kamarátmi, boli si blízki ako bratia. „Na strednú školu odišiel do väčšieho mesta, kde zažil svoju prvú lovestory, ja som ostal ešte vo Veľkom Krtíši.“
Príbeh zrady
Jeho vyrastanie ovplyvňovalo okrem orientácie tiež to, že má aj rómske korene. Obdobie 90. rokov sa na Slovensku vyznačuje aj násilím skínov, čo zažil na vlastnej koži aj Martin počas svojich školských časov. Zároveň sa to viaže s príbehom zrady. Martinovi kamaráti zo sídliska sa v istom momente začali bratať s partiou skinheadov, čo v ňom prirodzene vyvolávalo obavy. Tie sa aj naplnili, keď mu v jeden deň kamoši zazvonili pri dverách jeho bytu.
„Keď som otvoril, spoza nich zrazu vystúpili náckovia a začali ma ponižovať pred vlastným bytom. Začal som sa báť chodiť do školy,“ spomína si na traumatický okamih. Zdôveril sa s ním mame. Tá o tom povedala kolegyni v práci, ktorej manžel pracoval na polícii. Skinheadi sa pripomenuli ešte raz, na jednej diskotéke Martina obkľúčili a vtedy mu už k tvári priložili aj nôž. Rodinný priateľ potom musel zrejme nejako zakročiť, lebo sa mu skíni začali vyhýbať.
Hoci násilie ďalej neeskalovalo, náhle stratil všetkých kamarátov okrem jediného spomínaného, ktorý bol tiež gej. „Mal som svätý pokoj, no rok som sa cítil aj veľmi osamelo.“ Neskôr si našiel novú partiu, v oveľa tolerantnejšej subkultúre nezávislákov, ľudí, čo počúvali grunge. Na miesta, kam chodili, sa skinheadi neodvážili. „Okrem toho, že som gej, moje okolie riešilo aj to, že mám tmavšiu farbu pleti.“ Martin preto veľmi oceňuje, ako spoločnosť prijala v posledných rokoch hudobníkov Era a Vojtíka.
Ďalšia náhoda
Hoci sa ocitol v otvorenejšej skupine, Martin sa okoliu ohľadne svojej sexuality začal otvárať až na vysokej škole, keď sa presťahoval do Nitry. „Vravel som si, že keď na výške stretnem pravých ľudí, tak sa im rovno vyautujem. A tak sa aj stalo, cítil som sa voľnejšie, už som nemusel hovoriť, že na Pokeci riešim baby, mohol som hovoriť o chalanoch.“ V začiatkoch internetu v nultých rokoch to bola slovenská stránka a zoznamka, ktorá mala četovacie miestnosti aj pre gejov a lesby.
Hoci sa v tom čase organizovali v Nitre aj nejaké teplé diskotéky, Martin chodieval skôr na bežné párty s kamošmi heterákmi, veľa iných gejov totiž nepoznal. „Neskôr som sa dozvedel, že na škole boli ďalší dvaja, ktorí síce o mne vedeli, no báli sa mi zdôveriť. O ich orientácii som sa dozvedel až neskôr cez sociálne siete, keď sa obaja zo Slovenska odsťahovali. Jeden šiel do Írska, druhý do Británie. Až v zahraničí mohli začať žiť svoj autentický život, čo je celkom bežný príbeh.“
Hoci Martin študoval biotechnológie, zamestnával sa v inom odbore vo veľkých firmách. Náhoda potom opäť zariadila, že sa na jednom oddelení rovnakej poisťovne stretol s ďalšími queer ľuďmi. Jedna z nich, Kata Sokol pracovala v tíme Dúhového PRIDE Bratislava a v roku 2016 zháňala náhradu za koordinátora dobrovoľníctva. Oslovila Moniku Grochovú a práve Martina, ktorý výzvu prijal, hoci ešte na žiadnom Pride predtým nebol.
„Vraveli mi, že to vôbec nevadí. Z toho roka si pamätám iba, že sme boli v noci po akcii hrozne unavení.“ V organizačnom tíme zostal až do roku 2023, a aj teraz občas uvažuje o návrate, na poslednom ročníku bol napríklad medzi dobrovoľníkmi.
Ked sa ho v súčasnosti pýtajú, ako sa má, tak zvykne odpovedať, že tak neutrálne. V skutočnosti mu však chýba pocit šťastia. „Hoci mám veľa skvelých ľudí okolo seba, obávam sa, čo sa na Slovensku bude diať ďalej. Zvyknem myslieť na Židov v 30. a 40. rokoch minulého storočia, na Rómov a ďalšie ohrozené skupiny. Možno je to strach. Nechce sa mi odchádzať, a vzdať sa všetkého, čo som si tu vybudoval, no keď bude najhoršie, som pripravený.“
Článok vznikol vďaka podpore:
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk