Matej Handigay
Pre niekoho je možno šok, že nie som len ktosi na vozíku, alebo v lepšom prípade, ktosí na vozíku, kto sa o sebe odvážil povedať, že je teplý.
Ako sa máte? Táto otázka je pre mňa odjakživa viac škodlivá ako empatická. Nikto v skutočnosti nechce úplne vedieť, ako sa má ten druhý. A len málokto má chuť niekomu druhému vysvetľovať, ako sa naozaj má. Žijeme v rýchlej dobe, keď na úprimný záujem o druhých nie je čas. Preto si každý narýchlo „prečíta pár stránok“ o vás a z toho vytvorí obraz osobnosti, ktorou možno ani nie ste. Keď vás ale takto povrchne vníma väčšina ľudí, s ktorými sa stretávate, postupne, akoby podvedome, sa začínate z ich obrazom o vás stotožňovať.
Ako sa teda mám? Som stále ten, povedzme, utrápený človek… Ale za to ja úplne nemôžem, nemôžem za to, v akej krajine som sa narodil. V krajine, kde sa mohol stať útok na nevinných ľudí iba preto, že mali odvahu nestratiť samých seba, a to napriek nepriaznivej situácii či útlaku spoločnosti. Odmietli sa zmieriť s tým, že by mali prežiť svoj život bez šance na spokojnosť a šťastie, teda naplno žiť svoju LGBTI+ identitu. A hoci mi aktuálna situácia na Slovensku stále prináša trápenie, už sa nebojím mať sa aj skvelo.
Posteľové odhalenie
Keď som prestal skrývať svoje sny a túžby pod perinou, akoby sa môj život a môj svet prehupol kamsi do ríše za zrkadlo. Áno, hovorí sa, že sny a túžby majú veľkú moc, hoci som tomu nikdy veľmi neveril… Najprv som vo svete, v ktorom som žil fyzicky, začal navštevovať internetové zoznamky. Nenašiel som tu však pochopenie, pretože ako každý človek (aj človek s hendikepom), aj ja mám svoj preferovaný typ ľudí, ktorý ma priťahuje. V mojom prípade sú to starší muži s bradou a bruškom (napríklad). Na Slovensku je to však ešte stále skôr veľká neznáma, a to aj napriek tomu, že v zahraničí už dávno fungujú rôzne „medvedie“ skupiny a spolky, v ktorých sa podobní muži stretávajú a trávia spolu čas.
Ale to teraz nie je dôležité. Dôležité je, že na zoznamkách som narazil na ďalšiu stigmu. Okrem rôznych hlúpych poznámok, na ktoré som za 34 rokov na vozíku celkom zvyknutý, som sa tu stretol s niečím, čo ma celkom zarazilo. Z reakcií ľudí som vyčítal, že ako hendikepovaný človek na vozíku si vôbec nemôžem dovoliť vyberať, s kým chcem a nechcem mať sex alebo prežívať intimitu, a musím „brať“ každého, kto sa mi ponúkne. Napokon som bol viac-menej nedobrovoľne donútený vzdať sa krajiny za zrkadlom.
Bezmocne som ležal v spoločenskej truhle a čakal som ako Šípkový princ na svoju princeznú, ktorá by ma pobozkala, a jej bozk by mal takú moc, že by som zabudol na chlapov. V spoločenskej truhle kdesi pred zrkadlom som sa ale počas svojho života vďaka hendikepu a invalidnému vozíku ocitol už toľkokrát, že mi bolo jasné, že nikto nepríde. Navyše sa mi v tomto priestore diali mnohé neprávosti. Bolo to takmer každý deň, keďže som od narodenia patril do komunity, ktorá je vytláčaná na okraj spoločnosti.
Na druhej strane ma však tie roky naučili, ako sa z tohto priestoru pred zrkadlom dostať preč. Teda lepšie povedané, ako sa vykašľať na prekážky a pravidlá. Keďže som nepochodil na slovenských zoznamkách, vyskúšal som to na tých českých. Zo začiatku to bolo iba vyplnením času, kým príde tá správna princezná. Teda aspoň som sa pokúšal uveriť tejto rozprávke, ktorú som si sám vymyslel. Až som narazil na spomenuté komunity medveďov, nadviazal som priateľstva a ani neviem ako, uvedomil som si, že začínam byť šťastný a začínam si budovať svoj skutočný svet (a vzťahy). Ale o tom možno niekedy nabudúce.
Inak, viete čo je zaujímavé? To, že som bol zavretý v depresii v spoločenskej truhle, si nikto nevšimol. Ale to, že som sa odrazu stával šťastným človekom, vzbudilo pozornosť „tajných agentov“ (mojich rodičov). Aj tento príbeh som už vo svojich blogoch niekoľkokrát opisoval. Najmä to, že moje okolie nesúhlasí s tým, s akým typom ľudí sa chcem stretávať alebo aký typ ľudí ma priťahuje. Áno, dozvedeli sa to ešte skôr, ako som nabral odvahu povedať to sám. Ale povedzme si na rovinu, pri hendikepovanom človeku nemusíte byť práve tajným agentom. Je možné, že som niekedy nestihol skryť niektoré konverzácie. Tí a tie s fyzickým hendikepom vedia, o čom hovorím. Čím viac sa človek ponáhľa, tým dlhšie mu veci trvajú. Asi som nesprávne alebo vôbec nestihol zakamuflovať množstvo usvedčujúcich dôkazov, ktoré potom „tajní agenti“ zhromaždili a použili proti mne a môjmu novovybudovanému svetu za zrkadlom, Uštedrili niekoľko rán, ktoré odpálili síce iba slovom, no narobili veľké škody.
Psycho kroky
Nechcem obviniť niekoho, že by bol psycho, aj keď možno veľa ľudí z toho, že sa dozvedeli, že som teplý, „psycho“ ostalo. Mnohí mi totižto začali prízvukovať, že teraz musím na sebe ešte viacej makať, aby som sa stal normálnym. Dodnes si neviem vysvetliť, čo tým vlastne mysleli. (Ale možno to pramení z presvedčenia väčšiny ľudí, že najväčšou túžbou hendikepovaného človeka je za každú cenu stať sa súčasťou davu, bez ohľadu na to, aké sú jeho výnimočnosti, túžby, pocity či sny). Teraz mi je to úprimne jedno, no vtedy ma to trápilo až tak, že som ešte na chvíľu zase dovolil, aby sa v mene všeobecného pokoja vytratilo šťastie, ktoré som vo svojom svete prežíval.
Prvýkrát som sa cítil byť plnohodnotným a šťastným človekom, no pre ostatných bolo moje šťastie iba zlým svetom za zrkadlom, z ktorého ma treba za každú cenu dostať. Svetom za zrkadlom sa možno stal preto, že ho môžem navštevovať iba prostredníctvom obrazovky mobilného telefónu.
Spočiatku som na žiadosť a odporúčanie okolia navštívil viacero (vraj) odborníkov. Dnes už musím zdôrazniť to „vraj“, lebo si spomínam, že sme sa s „odborníkom“ napríklad dostali do konfliktu o tom, že bisexualita neexistuje. Keďže som veľa času trávil tým, že som sa snažil pochopiť, čo prežívam, zbieral som množstvo informácií. Vedel som, že každý sa môže mýliť, no keď sa vás o vašej vlastnej orientácii snaží presvedčiť odborník, nie je to úplne príjemné. Navyše som napokon došiel k záveru, že bisexuál ani nie som (na dievčatá nedokážem pozerať ako na sexuálny objekt), ale v čase, keď som svoju sexualitu objavoval, podobné tvrdenia moju už tak slabú sebadôveru nahlodávali.
Väčšina odborníkov, ktorých som navštívil, bola šokovaná už len tým, že som sa rozhodol navštíviť ich ambulanciu. Ohromenie pokračovalo, keď som otvoril ústa a vyplynulo, že som neprišiel riešiť svoj zdravotný stav a že vlastne to nie je to hlavné, čo mi robí problém.
Znova som sa dobrovoľne zatvoril do spoločenskej truhly, no snažil som sa utekať do svojho sveta za zrkadlom, kde som bol aspoň chvíľu šťastný. Moje okolie však nevidelo rastúce trápenie, pretože som „krvácal“ vnútorne, prehĺtal som slzy, smútok, pochmúrne myšlienky… Ale tentoraz som nezostal úplne sám. Mal som svojich ľudí z krajiny za zrkadlom, ľudí pre moje okolie neviditeľných. Azda som uveril niečomu neskutočnému?
To vnútorné „krvácanie“ bolo pre moju schopnosť aspoň občas prežívať šťastie takmer fatálne. Po istom čase ma vnútorný boj takmer pripravil o magický svet. Napokon sa však aj v mojom okolí našiel niekto, kto mi veril a s rešpektom načúval. Tým, že som dostal pomocnú ruku, o ktorej sa určite ešte vo svojich článkoch zmienim, začal som znova hľadať riešenie, ako sa dostať z tých ťaživých myšlienok. Je dobre, keď si človek pripustí, že potrebuje odbornú pomoc, no je ešte dôležitejšie uvedomiť si, že aj odborníci sú iba ľudia. To znamená, že nie s každým odborníkom si musí jeho pacient sadnúť natoľko, aby sa mu dokázal zdôveriť a posúvať vpred. Mne to tiež vyšlo, tuším, až na piaty pokus. Áno, tušíte správne, aj odborníka som našiel v krajine za (iným) zrkadlom – v Česku. Zdá sa, že tam majú otvorenejšiu myseľ.
Viem, že pre mnohých je môj príbeh nepredstaviteľný. Je pre nich nepochopiteľné, že ja ako hendikepovaný človek už nemám prioritu „byť zdravý”, ale že mojou hlavnou prioritou je viesť život podľa seba.
Som veľmi rád, ak je môj blog pre niekoho obohatením. Ak by niekto mať chuť podporiť ma v písaní alebo v mojom „živote po svojom”, budem vďačný za dar na číslo účtu: SK3483300000002702577882
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
