Roman Samotný
Johann je osemnásťročný transrodový muž zo Žiliny. Jeho príbeh zverejnila Iniciatíva Inakosť v rámci série, ktorá približuje životy trans ľudí na Slovensku.
Myslím si, že moja inakosť sa prejavovala od raného veku, no nikto v tom čase nemohol s istotou tvrdiť, čím to je – ja sám som si to uvedomil až v puberte. Bolo pre mňa charakteristické, že som chcel nosiť chlapčenské šaty, hrával som sa prevažne s chlapcami, bol som veľmi súťaživý, športovo nadaný. Prostredie, v ktorom som vyrastal, ma naozaj do veľkej miery akceptovalo. Ľudia si ma dokázali ľahko obľúbiť, bol som taký energický zabávač, bystrý a kreatívny. Na detstvo spomínam oveľa radšej ako na pubertu, pretože s ňou prišlo obdobie veľkého trápenia.
Prvá láska
Dúfal som, že puberta nikdy nepríde. S prichádzajúcimi telesnými zmenami sa začala meniť aj moja povaha. Z veselého, usmievavého a excentrického dieťaťa sa stal depresívny, melancholický a uzavretý tínedžer. Prežíval som prvú lásku, no a to, že som trans, celú túto skúsenosť dosť poznamenalo. Človek nedokáže mať hlboko milujúci vzťah s druhým bez určitej miery sebalásky.
V tom období som nedopustil, aby sa ma niekto na určitých miestach dotýkal alebo ma uvidel nahého. Bolo to dosť ťažké a som presvedčený, že som vtedy trpel depresiou, na ktorú som asi mal brať lieky, ale bál som sa mať niečo také v záznamoch. Rok som si myslel, že som lesba, a povedal som o tom aj kamarátom – vysvetľovalo sa tým predsa, prečo sa mi páčia dievčatá. Sem-tam som zablúdil na internete k téme transrodovosti, vôbec som si však neuvedomoval, že čítam o sebe. Ľudia si myslia, že keď ste transrodový, tak to proste viete, ale tak to nie je. Musíte na to prísť a musíte to prijať, je to proces.
Beznádej zo slovenského zdravotníctva
Keď sa mi to prijať podarilo, urobil som v poradí už druhý comingout pred kamarátmi a zároveň aj prvý comingout pred mamou. Tá to zobrala dobre a okamžite nakontaktovala poradňu občianskeho združenia, kde sme sa dozvedeli aj to, ako je na tom Slovensko so zdravotnou starostlivosťou pre mladistvé transrodové osoby – nijako.
Aj sme to na Slovensku skúsili – niekoľko dní som bol hospitalizovaný na psychiatrii na bratislavských Kramároch. Tvrdili, že len tak mi môžu vykonať všetky potrebné testy. Mnoho skúseností s transrodovými ľuďmi však nemali a dostal som posudok napísaný v ženskom rode o tom, že som trans, trochu uplakaný, ale inak v pohode, a tým to skončilo. Celá starostlivosť o transrodovú mládež v našej krajine spočíva v stanovení diagnózy. To je všetko. Mal som obrovský pocit beznádeje a nikdy som nebol bližšie k tomu, aby som si ublížil.
Veľké zmeny
Našťastie sme zistili, že v Česku sú aj ďalšie možnosti, a tak sme sa tam vybrali. Lekársky posudok zo Slovenska mi tam však nebol nič platný. Všetky vyšetrenia som musel absolvovať znova. Po roku aj niečo, keď som mal pätnásť, sa mi dostalo hormonálnej terapie, ktorá naštartovala veľké zmeny. Najväčšiu radosť mi robilo, ako celé moje telo zmenilo charakter – spevneli mi svaly, tuk sa stal tvarovateľnejším (lepšie mi napríklad sadol binder či pánske nohavice) alebo sa presúval na iné miesta. A samozrejme, zmena hlasu, z tej som sa veľmi tešil, a prišla relatívne rýchlo.
Celkovo sa mi stav veľmi zlepšil. Depresia postupne ustupovala, až po čase úplne zmizla. Zmenil som si meno a urobil comingout pred rodinou aj v škole. Po roku a pol som podstúpil operáciu hrudníka, po ktorej sa zvýšilo moje sebavedomie. Po dlhých rokoch som mal neopísateľný pocit nesmiernej slobody. Odrazu som mohol chodiť vystretý, prestal ma bolieť chrbát, mohol som sa kúpať na pláži, nadviazať intímne vzťahy a tak ďalej. Konečne som mohol žiť život tínedžera so všetkým, čo k tomu patrí.
Johann pre Iniciatívu Inakosť prezradil aj viac o tom, aké ťaživé sú rodové stereotypy. Celý jeho príbeh nájdete na tomto linku.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk