Marek Hudec
Študovala japončinu a v súčasnosti sa venujeme najmä produkcii reklám. Po vražde Matúša a Juraja sa zapojila do organizácie bratislavského PRIDU.
Článok vznikol vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
Videohry boli pre ňu často únikom z reality. Lucia Horváthová vyrastala v obci Vráble pri Nitre a veľkú časť detstva trávila vo virtuálnych svetoch plných mágie a dobrodružstva, medzi jej obľúbené patrili japonské série Final Fantasy a Kingdom Hearts. „Vždy som v nich hľadala pútavé príbehy, a možno aj inakosť, ktorá nebola vždy úplne explicitná, no ja som ju v týchto videohrách videla.“
Vo Vrábloch žije vyše 8 tisíc obyvateľov a Lucia mala pocit, že sa v obci všetci navzájom poznali. „Žila som tam do osemnástich rokov, iba pár ulíc od domu som dochádzala do základky aj na gympel. Počas vyrastania som sa tam cítila ako jediná, ktorá nezapadá do akýchsi vopred daných vzorcov. Bola som tichšie dieťa, stále som bola zalezená v izbe, četovala som s kamošmi na druhom konci zemegule.“
S niekoľkými spolužiakmi vytvorili skupinku, s ktorou neskôr trávila čas v škole aj mimo nej, chodili kempovať na role za mestečkom. Vraví, že otvorenejšou osobou sa stala až na výške, keď šla do Bratislavy študovať japonský jazyk a kultúru. Tento odbor si vybrala aj preto, že ju učenie sa nových jazykov bavilo. Na strednej chodievala na olympiádu z angličtiny, a vyhrávala niekoľko rokov za sebou školské kolá. Vo videohrách ju navyše zaujali tajuplné znaky, ktoré nedokázala čítať a chcela im porozumieť. Zdalo sa jej teda, že japončina bude pre ňu dobrou výzvou.
Lucia si spomína, že si svoju inakosť uvedomovala veľmi skoro, možno už v prvom ročníku na základnej škole. „Keďže som vtedy nevidela queer postavy, nepripisovala som svojim pocitom význam, ba ani som pre ne nepoznala žiadne slová. Už vtedy ma to viac ťahalo k dievčatám, k chlapcom až tak nie. Čoraz viac som sa však snažila zapadnúť do normy, snažila sa presvedčiť samu seba o niečom, čo nebola pravda, skúšala som randiť s chalanmi a vytláčala svoju inakosť na okraj.“
Svoju identitu úplne prijala až na vysokej škole, keď sa o nej začala zverovať aj najbližším ľuďom. „Asi by som to ani nenazvala coming-outom, často som iba hovorila, že sa mi páčia baby a nikto to neriešil, nespochybňoval, kamaráti to prijali ako prirodzenú vec.“ Keď sa prvý raz zaľúbila do ženy, pochopila, že cíti čosi oveľa silnejšie, než čo dovtedy zažila pri chlapcoch. „Zrazu všetko do seba zapadlo, a keď som sa na svoj život pozrela spätne, videla som mnohé signály, ktoré som chcela prehliadať.“
Japonsko odlišnostiam veľmi neprialo
Počas vysokej školy odišla na rok študovať do Japonska, ktoré podľa jej skúsenosti odlišnostiam veľmi neprialo. „Vnímala som ho ako krajinu pravidiel, ktoré keď nedodržiavaš, začneš vytŕčať. Staršia časť spoločnosti je navyše často aj xenofóbna, a hlboká bola aj jazyková bariéra. Vo veľkých turistických mestách sa dorozumieš aj angličtinou, no už vôbec nie, keď ideš niekam na vidiek alebo do prírody. Japonská kultúra je celkovo orientovaná na komfort celej spoločnosti a jej nepísané pravidlá, a nie na jednotlivca, každé rozhodnutie musíš vnímať cez jeho vplyv na okruh ľudí, s ktorými žiješ a spolupracuješ. Nepraje individualite, a to sa týka aj queer ľudí,“ vysvetľuje Lucia.
O svojej inakosti sa zverila hlavne kamarátom na internáte, kde žila, no šlo zväčša o zahraničné študentstvo z Nemecka, Španielska, Kanady, Spojených štátov, ktoré bolo všeobecne prijímajúce a podporné. Spomedzi Japoncov a Japoniek mala po coming-oute pozitívny pocit len pri jednej osobe, a to študentke, s ktorou sa spoznala cez akýsi buddy program. To znamená, že Luciu ako cudzinku na škole spárovali náhodne s Japonkou, ktorá s ňou mala povinne konverzovať a uvádzať ju do nového prostredia.
„Mala som šťastie na skvelú babu, žila predtým v Anglicku, veľa cestovala a rozoberali sme celkovo hlboké témy, o ktorých som sa s inými Japoncami a Japonkami nevedela rozprávať. Ja som sa jej otvorila o svojom živote a ona mi tiež povedala o svojom.“ V odbore však nezostala, na Slovensku to s japončinou nie je jednoduché. Po škole sa Lucia zamestnala v jednom japonskom korporáte, kde kvôli striktným pravidlám a monotónnej práci zostala len trinásť dní.
„Mala som zlý pocit už len z toho, že som sa musela veľmi prísne v presných časoch pípať pri príchode a pri odchode. Necítila som sa tam dobre, chodila som domov unavená a hoci som končievala skôr, vôbec som si zvyšok dňa nevedela užiť,“ spomína. Mesiac bola potom nezamestnaná a zvažovala, čo ďalej so životom. Ozvala sa jej vyučujúca z vysokej školy, ktorá bola zároveň filmovou dokumentaristkou, a vravela Lucii, že práve hľadajú produkčnú asistentku na výrobe jedného seriálu. Zároveň sa často rozprávala s partnerkou, ktorá študovala strih na VŠMU. Videla, že Lucia bola v sedavých prácach nešťastná a odporúčala jej preto niečo dynamickejšie.
Hoci tam tiež bola len deň, nasmerovalo ju to do produkčnej firmy, kde sa venovala reklamám. V tejto profesii zostala dodnes, vypracovala sa na produkčnú manažérku. „Je to veľmi pestrá práca, nikdy nevieš, aká bude ďalšia. Reklamy sú nevyspytateľné, neustále zvyšovať latku vyššie a vyššie, je to výzva. Často prichádzajú kreatívne zadania, ktoré sú produkčne náročné na zastrešenie a ich realizácia je výzva. Zadania sa nezvyknú opakovať a navyše máš jeden projekt sfinalizovaný za mesiac, rýchlo uvidíš výsledok práce.“
Rozhodla sa angažovať na teplej scéne
Luciina priateľka Nikola pracovala v Teplárni, a často ju tam navštevovala. Počas jedného týždňa tam zvykli spolu tráviť aj štyri večery. „Hocikedy si prišiel, vedel si, že stretneš niekoho fajn, a že sa zabavíte.“ Po teroristickom čine sa počas jedného zo spomienkových podujatí zoznámila s vedúcou Dúhového PRIDE Bratislave Janou Filoménou Mičekovou, ktorá hľadala do tímu človeka na organizáciu gastro zóny. Rozhodla sa teda zapojiť a zužitkovať bohaté skúsenosti z produkcie aj pri organizácii dúhového festivalu.
Atmosféra baru Tepláreň však Lucii naďalej chýba a aj preto s Nikolou a ich kamarátkou, DJ-kou Noonou, prišli s konceptom párty pre lesby a FLINTA komunitu (skratka pre ženy, lesby, intersex, trans, agender), keďže sa im zdalo, že mnohé queer párty sú zamerané skôr na gejov. Vraveli si, že aj keby nikto neprišiel, nevadilo by to, aspoň to skúsili a boli pripravené náklady uhradiť zo svojho. Prvé podujatie však malo úspech a už chystajú aj pokračovanie.
„Od jazykov som úplne neupustila a angličtinu využívam dodnes pri práci,“ vraví napokon. „K japončine verím, že si raz nájdem cestu späť, avšak v tomto období svojho života som spokojná tam, kde som, a veľmi ma baví prenášať kreatívne nápady do reality. Radosť mi robí vytváranie prostredia, kde queer ľudia môžu byť sami sebou v pocite bezpečia a bez predsudkov.“
Článok vznikol vďaka podpore:
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk