in ,

Darkroom Diaries: O rúčkach šmátralkách a dvojakých metroch

Foto: Dorota Holubová

Jednou z vecí, ktorú na Bratislave, resp. Slovensku, naozaj nemám rád, je to, že sa k nám všetko dostáva s niekoľkoročným oneskorením. Zdieľané bicykle, streetfood, a bohužiaľ aj závažné spoločenské témy ako LGBTI+ práva, reprodukčné práva žien alebo sexuálne obťažovanie na pracovisku a mimo neho.

Posledné týždne Slovensko žilo okrem pandémie aj škandálom herca Maroša Kramára, resp. tvorcov populárnej relácie TV JOJ Inkognito. Tvorcovia sa totiž rozhodli, že je v poriadku odvysielať v záverečných „nevydarených záberoch“ moment, kedy herec poškrabká po zadku maskérku relácie. Samozrejme, za patričných komentárov svojich kolegov. Búrka, ktorá sa spustila, rozdelila spoločnosť na dva tábory a postupne odkryla ďalšie prípady obťažovania. Je to ako vždy, niektorí kričia: „Veď čo sa neozvala?“ Iní hovoria: „Ženám už ani dvere nemôžeme otvoriť!“ Aj veľa mojich priateľov sa bije do pŕs za profesora Traubnera, ktorý „to určite tak nemyslel“. Hnevá ma, ako Slovensko pri jednom kroku dopredu (napríklad Zuzana Čaputová) urobí vzápätí 20 krokov späť. Ale vyzerá to tak, že hnutie #MeToo, ktoré odštartovalo pád hollywoodskeho magnáta Harveyho Weinsteina (medzičasom právoplatne odsúdeného), konečne dorazilo aj na Slovensko a dúfam, že začne ukončovať kariéry aj u nás.

Maroš Kramár

Kramárova rúčka šmátralka

Som divadelník telom aj dušou. Viem veľmi dobre, aké vzťahy prevládajú na javisku aj mimo neho. Je dôležité vedieť, že herci a herečky majú naozaj medzi sebou posunutú hranicu intimity/intímnej zóny – musíte pochopiť, že títo ľudia idú na javisku medzi sebou a vzájomne do celkom nového vzťahu, kedy sa telo stáva nástrojom niečoho väčšieho. Ako režisér a performer si tento skúšobný proces a aj výslednú „transakciu“ v podobe predstavenia/happeningu veľmi užívam. Dôvod, pre ktorý sme sa všetci vrátane mňa do Maroša Kramára pustili, nie je ten, že by som napádal existenciu takejto formy vzťahu – koniec koncov sama maskérka neskôr upozornila na to, že atmosféra na pľaci je uvoľnená a že to nevnímala inak ako priateľské gesto. To je celkom v poriadku. Lenže namiesto jednoduchého ospravedlnenia prišla vlna takého primitívneho šovinizmu, ktorý by Kramárovi v civilizovanej spoločnosti ukončil kariéru. Zároveň, parafrázujúc Zuzanu Kovačič Hanzelovú, je na tom najpoburujúcejší fakt, že nikto v strižni relácie si nepovedal: „Ale no tak, toto asi nie je úplne vhodné“. Spomínam si aj na kolegyňu, ktorá mi hovorila niekoľko príhod z nakrúcania, keď na ňu mali producenti alebo herci nevhodné poznámky. Tieto ženy sa jednoducho boja ozvať, pretože si buď už na to za roky „normalizovania“ tohto správania zvykli, alebo jednoducho nechcú stratiť dobre platený kšeft. Prosím, robte všetko, čo je vo vašich silách, aby ste svoje priateľky, kolegyne a kamošky teraz podporovali, pretože to, čo môžeme ako cismuži urobiť, je stáť pri nich a počúvať všetko, čo potrebujú povedať.

Dvojaký meter?

Dostávam sa však k téme, ku ktorej ma priviedol môj veľmi dobrý kamoš a v podstate môj brat od inej mamy – hovorme mu Macinko. Čo gejovia a konsent (z anglického consent, v podstate ide o synonymum slovíčka „súhlas“)? Nevyžiadané dotyky? Sexizmus? V divadelnej hre The Normal Heart (ktorú výborne sfilmoval váš aj náš miláčik Ryan Murphy) je zaujímavá replika: „Gejovia spravili zo sexu politické vyhlásenie.“ Je to veľmi zaujímavé tvrdenie, s ktorým sa v jadre nedá nesúhlasiť. Čo si budeme hovoriť – mnohí sme sexuálne bytosti a radi to dávame najavo. Akoby sme si užívali to, čo nám bolo toľké roky zakazované, a za čo sme boli v minulosti (a s veľkou trpkosťou musím dodať, že v niektorých krajinách dodnes) perzekvovaní, a bohužiaľ aj popravovaní. Čo však sexuálny harašment? Súhlas a obťažovanie? Mám dva príklady.

Odtiaľ potiaľ

Nie je nijakým tajomstvom, že som veľmi sexuálna osoba. Nikdy som sa za to nehanbil a nikdy sa nikomu za to nebudem ospravedlňovať. Mám rád sex, mám rád veľa sexu a môžete ma pokojne volať Samantha Jones. Rovnako je známy fakt, že som introvertná osoba v maske hlučného extroverta, ktorý je často ako slon v porceláne. Kto ste ma videli vystupovať ako La Cuntessu, viete presne, čo mám na mysli. Mám v Prahe kamaráta, úžasného človeka, neskutočne vzdelaného polyglota (rozpráva asi siedmimi jazykmi, odpadávam zakaždým, keď si to uvedomím), ktorý je zároveň mimoriadne atraktívny, čo som mu nie raz dával najavo a nie raz som pritom (vtedy si to neuvedomujúc) prekročil hranicu jeho komfortnej zóny. Pred pár dňami som od neho dostal správu, v ktorej ma veľmi slušne bez akejkoľvek drámy požiadal, aby som to nerobil, pretože mu to nie je príjemné. Bol som šokovaný, keď som si uvedomil bolestnú pravdu, že som sa k nemu naozaj choval necitlivo a že to mohlo byť často chápané inak, ako som to myslel. Túto kauzu sme uzavreli ako „veľkí chlapci“, uistil som ho, že nikdy nešlo o zlý úmysel a že jeho žiadosť budem rešpektovať. Zamyslel som sa však nad ďalšou vecou – čo ak ten človek, ktorého sa to týka, nemá toľko odvahy, aby sa ozval ako tento môj kamarát, a niekoho (trebárs aj mňa) upozornil na nevhodné správanie? A ako sa asi musia cítiť ženy, ktoré profesor Traubner pleskne po zadku a povie im: „Šikovná!“ Bola to studená facka, vďaka ktorej som si aj ja uvedomil, že musím na svojom správaní niečo zmeniť a prestať sa vyhovárať na to, že som jednoducho „over-the-top osobnosť“.

Vlastná skúsenosť

Druhá spomienka sa týka jednej pracovnej zmeny, ktorú som zažil za barom. Prišiel pán, taký ten klasický typ – stojí na bare, pije pivo a po štvrtom sa opýta: „A vy si nedáte niečo so mnou?“ Bol to sympatický pán, dokonca „od fachu“, a ľudí som mal menej, tak som nevidel dôvod odmietnuť. Zrazu ma v priebehu družnej debaty chytil za zadok. Najskôr som sa zasmial a povedal: „No tak, budeme sa chovať slušne.“ Pán mi začal kupovať viacej drinkov a keď som tretiu whisky odmietol, pretože som už vedel, kam to smeruje, pánova ruka šla rovno do nohavíc a chytil ma za penis. Dostal poctivú spakruky a požiadal som ho, aby okamžite odišiel a zabudneme na to. Hnev nebolo to správne slovo. Cítil som sa špinavý a, nemám lepšie slovo, „použitý“. Nebolo to vôbec o tom, že by mi ten chlap nebol sympatický, alebo že by som bol prudérny. Jednoducho to prekročilo všetky hranice slušnosti.

Sexizmus, šovinizmus, obťažovanie sú REÁLNE slová a reálne problémy, ktorým čelí naša spoločnosť. Ak si je to schopný uvedomiť aj natoľko kontaktný a sexuálny človek, ako som ja, a uznať, že súhlas by sa mal naozaj stať základným faktorom vzťahov ako takých, dokážete to aj vy.

Koniec koncov, v každom cruising/sexklube, v ktorom som kedy bol, je v pravidlách slušného chovania ako prvá veta: „Nie znamená NIE.“ Rešpektujte to.

Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Správne a právne s Plavákovou: O strate občianstva pre teplé páry

Správne a právne s Plavákovou: O strate občianstva pre teplé páry

Ste trans a potrebujete poradiť? Pomôže vám Zara z Prizmy

Ste trans a potrebujete poradiť? Pomôže vám Zara z Prizmy