in ,

Darkroom diaries: Keď je toxic nielen song od Britney Spears

Foto: Mar Ben 2021

Nedávno som sa stretol s kontroverzným názorom kamaráta, ktorý hovoril, že je vlastne dobré, ak toxická maskulinita existuje. Vďaka jej existencii vraj môžeme pomenovať, čo je zle. 

Ak by som tému toxickej maskulinity otočil 5 291-krát, dokázal by som s ním súhlasiť. Ale koniec-koncov, veď všetko je ok, pokiaľ to má zdravú mieru. No akonáhle k tomu pridáme prídavné meno „toxické“, deje sa niečo, čo má ďaleko od módu, ktorý v nás prebudia prvé tóny songu Britney Spears. Zopár príkladov zo života starej buzerantky!

Toxická maskulinita

Presnú definíciu toxickej maskulinity sa mi asi napísať nepodarí, preto si pomôžem príkladom. Vyrastal som ako syn telocvikára (absurdné, nie?) a brat aktívneho športovca. Keď sa však miešal koktejl mojej DNA v matkinej maternici, nejako som pobral od nej viac, ako sa patrilo. Vlastne je zaujímavé, že moja mama celé druhé tehotenstvo túžila po dievčati – mala to byť Simonka. Brat to však videl inak a neustále jej pílil uši, že on chce bračeka Tomáška. 

Toho dňa, 3. 3. 1989, keď mamu zobrali do pôrodnice, mávla rukou a v duchu si povedala: „Nech to je hocičo!“ A prišlo teda ozajstné hocičo – ja. Po mame som s výnimkou ženských pohlavných orgánov zdedil vlastne takmer všetko – vrátane celého chorobopisu (nežartujem – doteraz som mal všetko, čo mala mama, vrátane problémov so štítnou žľazou) a plnšej postavy. Jednoducho, z genetického hľadiska nie je možné, aby som bol niekedy v živote štíhly ako prútik. 

Toto sa nejako nevidelo môjmu otcovi, ktorý ako telocvikár a „chlapec z dediny“ nikdy nezabudol komentovať moju postavu a dodávať, že by som mal dačo so sebou robiť, lebo ma nikdy nikto nebude chcieť. K výchove, ktorá okrem iného zahŕňala aj pravidelnú kritiku emócií (nie si buzerant, aby si plakal), sa pridávalo aj moje pozorovanie staršieho brata, keď sa vracal z basketbalu alebo keď ma z donútenia brával hrať na ihrisko hokej.

Nechápal som, prečo otec chce, aby som vyzeral ako všetci ostatní. Takto sa zrodil obrovský komplex, ktorý si nesiem so sebou od detstva: som škaredý, pretože nezapadám do tradičného rámčeka mužskej postavy. A prečo nemôžem plakať? Alebo sa nahlas smiať?

Ako divadelný režisér alebo drag queen sa snažím promovať body positivity a povedomie o psychickom zdraví, no fatshaming (výsmech z nadváhy) a toxická maskulinita, ktorá so mnou bola od útleho detstva, z môjho podvedomia nezmizli. Moja postava je doteraz pre mňa nesmierne citlivá téma, doteraz mám veľký blok plakať pred ľuďmi a akékoľvek žartovanie na túto tému znášam veľmi ťažko.

Toxická pozitivita

Ďalší typ toxického správania, ktorý každý zažil aspoň raz v živote, je toxická pozitivita. Ako môže byť pozitivita toxická? Nie je nijakým tajomstvom, že sa 15 rokov liečim na depresiu. Stigmatizácia ľudí s duševnou poruchou je téma, o ktorej by som mohol vypisovať do rána. Ľudia sa na vás pozerajú ako na „toho čudného“, respektíve vás počas depresívnej epizódy dokážu nazvať aj vysávačom energie.

Mysli pozitívne! Je to len v tvojej hlave! Áno, je to v mojej hlave. Konkrétne v mojom mozgu, kde je chemická nerovnováha, ktorá spôsobuje, že pozitívne myslieť v tom čase jednoducho nedokážem. Stretol som sa dokonca aj s názorom, že som sa „vzdal“, keď som sa rozhodol brať antidepresíva. Úprimne? Nebol to príjemný pocit, keď som sa ráno zobudil a k ranným liekom na štítnu žľazu a vitamínu C sa pridali antidepresíva. V duchu som si hovoril: „Ty si dopadol…“ Môj psychiater ma však naučil iný pohľad – áno! Dopadol! Dopadol som tak, že som sa rozhodol svoje duševné zdravie dostať pod kontrolu, a preto beriem lieky. Našťastie som ľudí, ktorí takýmto spôsobom ku mne pristupovali, nejako prirodzene zo svojho života odfiltroval, a v súčasnosti sa stretávam s ľuďmi s o mnoho otvorenejšou mysľou.

Toxické priateľstvá

„Priateľ (ženský rod priateľka) alebo neformálnejšie kamarát(ka) alebo staršie druh (družka) je človek, s ktorým niekoho spája medziľudský, medziosobnostný vzťah náklonnosti, vzájomného porozumenia, dôvery a podobne. Priateľstvo je takmer vo všetkých charakteristikách zhodné s láskou,“ píše sa vo Wikipédii.

Na začiatku vynikajúceho filmu Closer (prekladá sa ako Na dotyk alebo Bližšie od teba) hovorí postava Natalie Portman, že najlepšie sa zo vzťahu odchádza spálením mostov: „Už ťa nemilujem. Dovidenia.“ Tá predstava mi prišla strašne tvrdá. Nebolo to prvýkrát, čo som sa s podobnými postavami stretol – Máša v Čechovovej Čajke hovorí: „Vytrhnem si ho zo srdca aj s koreňom.“ Dá sa to vôbec? Bohužiaľ som sa presvedčil, že dá.

S X som sa zoznámil ešte predtým než som odišiel do Prahy. Takisto umelec, sympaťák – jednoducho, mali sme o čom. Zmena prišla, keď sa z nás stali kolegovia, a tým sa frekvencia nášho stretávania zvýšila. Najskôr to boli jednoduché veci – manipulácia mojich slov, niekedy dokonca celých situácií, ktoré sa jednoducho nestali tak, ako ich opisoval. Až neskôr mi došlo, že z jeho strany išlo o gaslighting (forma psychickej manipulácie, keď je spochybnené vaše vnímanie reality). Napokon to prechádzalo do otvoreného mobbingu (šikanovanie na pracovisku), ktoré sa striedalo s neuveriteľne láskavými momentmi. 

Asi sa pýtate, prečo som bol taký sprostý a nenechal to celé tak – toxický človek vás očarí, presvedčí, že mu na vás záleží a že vám záleží na ňom. Zároveň, ako vravím, boli tam veľmi pekné momenty – no zlé začalo neskôr prevažovať nad dobrým. V momente, ako som sa rozhodol toho človeka – v podstate na jeho vlastný popud, odstrihnúť a „spáliť“ všetky dôkazy o jeho existencii v mojom živote, som si zrazu začal uvedomovať všetko, čo vám teraz rozprávam s nadhľadom a chladnou hlavou. Nie je to priateľstvo, ak sa cítite byť tým druhým šikanovaný, citovo vydieraný alebo vás konštantne zhadzuje.

Naša hrdinka Samantha Jones zo Sexu v meste hovorí: „Milujem ťa, ale seba mám radšej.“  Sebaláska nie je nič zlé. Je to najdôležitejšia vec, ktorú pre seba môžete urobiť. Na skriňu som si napísal dve veci – výrok Anny Wintour „Fall flat on your face. It’s worth it.“ (Padnite tvrdo na hubu. Stojí to za to.) a moju mantru „Hlavne sa z toho neposrať!“

Ak ste sa našli v niečom z toho, čo som vám v dobrej viere teraz opísal, vedzte, že je v poriadku, ak sa vám taká vec stala. Nikto z nás nie je Beyoncé, aby sme mali dokonalý život. Je dôležité sa však postaviť pred zrkadlo a povedať si: „Mám na viac.“ Alebo sa len tak na posteli pomojkať a povedať si: „Si super a zaslúžiš si, aby ti bolo super.“  Nebojte sa, nemením sa na staré kolená na ezoterickú Budhovu sestru, iba viem, že niekedy to chce trošku postrčiť dopredu.


Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Dnes párty u vás doma, hudbu z Teplárne vám prinesie ThomasDeXter

Dnes párty u vás doma, hudbu z Teplárne vám prinesie ThomasDeXter

Gizka Oňová o dúhovej komunite: Ak je niekto gej alebo lesba, musí to ich rodina s láskou prijať

Gizka Oňová o dúhovej komunite: Ak je niekto gej alebo lesba, musí to ich rodina s láskou prijať