in ,

Darkroom Diaries #3: O tom, prečo vás je hrubé ho*no do toho, ako kto vyzerá

Foto: Dorota Holubová

Keď človek robí dlho v gejbare, je vysoká pravdepodobnosť, že sa veľmi rýchlo zoznámi s „hlavnými aktérmi“ komunity. Či chceme alebo nechceme, náš svet je veľmi malým vesmírom v ešte menšom vesmíre a aj vo väčšom meste sa medzi sebou rýchlo spoznáme. Zvyknem tomu niekedy zo žartu hovoriť „ružová mafia“.

Takto som sa zoznámil s kamarátom, ktorému budem hovoriť Miláčik, hoci sa tak nevolá, ale nie je dôvod vyťahovať reálne mená. Miláčik je stelesnenie chlapa, ktorému by som povedal „áno“ v momente, keď by si odo mňa vypýtal cigaretu alebo ma požiadal o ruku. Prototyp alfasamca, ktorého Instagram priam preteká sebavedomím a sebaistotou.

Raz sme sa s Miláčikom stretli na pive. So stúpajúcim počtom pív a panákov začala debata naberať veľmi intímny tón a ja som si prvýkrát vypočul, čo ho trápi: že ho všetci vnímajú ako sexuálny objekt a konštantnou chválou jeho vymakaného tela vytvárajú nevedomý tlak, aby vyzeral stále dokonale a bez chyby. Priznal sa mi k tomu, ako sa neustále porovnáva s mužmi na Instagrame a ako si stále pripadá škaredý alebo nedokonalý. Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Miláčik, jeden z najsrdečnejších a najpriateľskejších ľudí, akých poznám, môže mať taký problém? Ako sa to vôbec dá? Veď vyzerá skvele! Aj vtipný je. A keby bolo treba s čímkoľvek pomôcť, on je medzi prvými, ktorému sa ozývam, jednoducho Miláčik… Chytil som ho za ruku a povedal som mu, že je krásny človek, bez ohľadu na to, čo mu akýkoľvek imaginárny obraz cisgeja diktuje.

Som škaredá/ý?

Druhý príbeh je o mojej kolegyni z drag sveta, ktorej hovorme Srdiečko. Srdiečko patrí k pražskej špičke a vždy je pre mňa obrovskou cťou vystupovať s ňou na jednom javisku. Keď sa spolu líčime, vysiela okolo seba úžasný vibe starého Hollywoodu a máte pocit, že sa vedľa vás líči skutočná diva. Áno. Je prenádherná, či už v dragu alebo mimo neho, je niečím, čo by ste nazvali „eye-candy“. Nie tak dávno sme absolvovali podobný rozhovor, počas ktorého mi so slzami v očiach rozprávala, aká je unavená z toho, že si ľudia zamieňajú krásu so šťastím, a ako je v očiach spoločnosti určite „šťastná“ práve preto, že je pekná, a aké veľké problémy jej to robí v osobnom živote, keďže pre mužov je iba akousi trofejou alebo „skalpom“. Nikto sa neobťažuje nazrieť pod fyzickú schránku, nikto ju nevníma ako osobu, ktorá má dušu.

Nepamätám si, kedy som si prvýkrát uvedomil, že nemám telo ako moji hrdinovia z telky. Myslím, že to muselo byť niekedy na základnej škole, kedy mi začali starší spolužiaci nadávať do tučkov. Nepridával tomu ani fakt, že otec je telocvikár a brat v tom čase aktívne športoval. Odporúčania, že „by som mal so sebou niečo robiť, lebo som tlstý ako krava“, boli veľmi časté a veľmi zraňujúce. Ak by som mal určiť, čo bol pre mňa počas dospievania väčší problém, či comingout alebo moja telesná schránka, odpovedal by som bez zaváhania. Permanentne, dokonca aj teraz, keď sedím za počítačom a píšem tento článok, podvedome sťahujem brucho, pretože niekde v hĺbke duše je toto pre mňa stále neuzavretá kapitola, a to napriek tomu, že som už niekoľkokrát vystupoval nahý, či už počas performancií alebo ako model pre mojich x priateľov fotografov. V kútiku duše som si stále prial vyzerať viac ako Srdiečko alebo sa aspoň podobať na Miláčika. Veď predsa, keď budem vyzerať ako oni, určite si nájdem partnera a určite budem krajší aj šťastnejší.

Darkroom Diaries #3: O tom, prečo vás je hrubé ho*no do toho, ako kto vyzerá
Foto: Radovan Dranga

Hovorte o tom

Moja priateľka a stage kolegyňa Lady Vivian sa veľmi aktívne venuje zvyšovaniu povedomia o téme body positivity a aj ja sám som sa zúčastnil jej videoprojektu. Doteraz mám pred očami jej fotografiu z Instagramu, na ktorej je úplne nahá, a pri ktorej som si povedal: „Bravó“. Jej prirodzené sebavedomie z nej podľa môjho názoru robí modernú Mae West alebo Venušu, okrem toho však môže byť aj skvelým vzorom pre naše matky, tety alebo mlčanlivé kamošky, ktoré si pripadajú príliš ploché či príliš tučné alebo si myslia, že majú priveľké stehná či nohy. Druhou odbočkou je herec a komik Daniel Franzese, ktorý, podobne ako Lady Vivian na Slovensku, šíri toto povedomie v Amerike. Svojimi často nahými, resp. čiastočne obnaženými, fotografiami vyzýva Hollywood k väčšej inklúzii plus-sized homosexuálov, pretože naša komunita je často reprezentovaná v mainstreamovej kinematografii ako časopisové klišé – modré oči, veľké svaly a dokonalý úsmev. Vo svete, ktorý sa vydal na úspešnú cestu v inklúzii všetkých ženských tvarov (za absolútnu revolúciu považujem Lizzo na obálke VOGUE), sa akoby čiastočne pozabudlo na mužov, a ešte špecifickejšie na homosexuálnych mužov.

Moje telo je moje telo. Bodka!

Posadnutosť našej komunity výzorom prerástla únosnú mieru. Zažil som to na vlastnej koži, keď som sa neúspešne pokúšal nájsť si v Bratislave partnera a bol som odmietaný predovšetkým pre svoj výzor, prílišnú zženštilosť, hlučnosť, tučnotu alebo preto, že mi na hlave rastie tretia noha. Skúste sa zamyslieť nad samotným konceptom myšlienky, že hodnotíte, ako niekto vyzerá. Je to rovnako absurdné a neakceptovateľné ako to, keď muži rozhodujú o reprodukčných právach žien. Jednoducho je vás do toho hrubé ho*no. Symbolom našej komunity je dúha. Myslím si však, že symbol dúhy ďaleko presahuje kontext nášho mikrosveta. Dúha má niekoľko farieb, to vnímam ako symbol rôznorodosti ľudí, čo v nej sú. Významný aktivista a člen našej komunity Dušan Veselovský často používal na svoj opis vetu: Môj svet je pestrý a rozmanitý. Prepáč Duško, že si túto vetu teraz požičiam a trochu upravím: Náš svet je pestrý a rozmanitý. Nemyslím si, že sme schopní sa niekam posunúť ako komunita a vôbec ako spoločnosť, kým raz a navždy tento fakt neprijmeme ako „písmo sväté“.

Výzor je jedným z hlavných dôvodov, prečo som začal chodiť na terapie, a často hlavným spúšťačom mojich depresií. Nikdy nezabudnem na našu školskú psychologičku. Raz sa ma so šibalským úsmevom opýtala, či som bol niekedy na nudapláži. Ako celkom neortodoxné terapeutické cvičenie mi odporučila, aby som to skúsil. Prišiel som na Zlaté piesky s presvedčením, že nastane situácia z tínedžerských komédií – niekto na mňa namieri reflektor a všetci sa mi budú smiať. Viete, čo sa stalo? Nič. Vôbec nič. Len to, že odvtedy som si už nikdy nekúpil plavky.

Majte radi rôznorodosť. To je celá pointa našej spoločnosti. A keď si zapnete správy, je to aj jediná cesta, ako z tohto bordelu von. Teraz som z plnej chuti vydýchol. Hej, karanténne bruško tam je. A nech je. Však ono zase odíde. A aj keby nie, tak som si istý, že sa skamarátime.

Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk

Čo si myslíš o článku?

Vypočujte si kontrasty DJky w y m e

Vypočujte si kontrasty DJky w y m e

Laco Hudec Šubrt - Svojimi taškami upozorňuje na plytvanie v móde

Svojimi taškami upozorňuje na plytvanie v móde