in ,

Transrodoví ľudia nie sú senzácia ani hrozba, radšej spoznajme ich každodennú realitu

Foto: Angela Weiss

So životmi transrodových ľudí šermujú politici bez toho, aby sa dôkladne zaujímali, čomu musia denne čeliť trans osoby na Slovensku. 

Posledné dni sa na slovenských sociálnych sieťach rozbehla opäť debata o tranzícii a rodovej identite. V statusoch sa opakujú frázy a argumenty, ktoré ako transrodová žena čítam a počúvam už niekoľko rokov. Píše sa o „73 pohlaviach“, „prerobených mužoch v ženských športoch“ či „transgender propagande“, pričom sa skloňuje aj to, aký vplyv má táto „propaganda“ na malé deti. Tie sú ňou vraj ohlupované a životy tisícok z nich zničené.

Mohla by som začať vysvetľovať, že množstvo ľudí, ktorí sa rozhodli pre detranzíciu (spätná tranzícia), nie je zďaleka tak veľké ako množstvo ľudí, ktorí prechádzajú tranzíciou. Alebo, že „8-tisíc mladistvých“ čakajúcich v Británii na „gender zákroky“ nie je vôbec veľké číslo v porovnaní so skoro 70 miliónmi obyvateľov. Alebo by som mohla vysvetliť, že slovo gender v skutočnosti znamená rod, nie pohlavie. Ale malo by to zmysel? Sú tieto obavy skutočné?

To, že na Slovensku tranzícia pre neplnoletých ani nie je možná, samozrejme nie je pointa týchto príspevkov. „Nedokážem žiť s pocitom, že by sme tieto úchylné hlúposti zaviedli aj na Slovensku“. Tak často počúvame, čo sa deje inde. Situácia reálnych trans ľudí na Slovensku, či už mladistvých alebo nie, zostáva úplne neznáma. Aj pre politikov, ktorí majú rozhodovať o našich životoch.

Starostlivosť o ľudí, ktorí majú menej ako 18 rokov a chcú prejsť tranzíciou, na Slovensku neexistuje. Sú nútení hľadať alternatívne alebo provizórne riešenia, niekedy vystavujúc samých seba nebezpečenstvu. Transrodoví žiaci na základných a stredných školách často nenájdu porozumenie ani u pedagógov, nie to ešte u spolužiakov. Zámerne oslovovanie nesprávnym rodom (misgendering) či neustále používanie mena spred tranzície (deadnaming) niekedy nie je ani vnímané ako šikana. Musíme chrániť deti, ale zrejme len tie cisrodové.

Dospelí taktiež často nie sú vnímaní ako schopní samostatného rozhodnutia a musia na tranzíciu dostať povolenie od svojich doktorov. Pričom doktorov, ktorí s vami budú ochotní tranzíciu riešiť, musíte zložito vyhľadávať a čakacie listiny bývajú často dlhé.

Veľa ľudí sa stretáva s nepochopením a odsudzovaním. Stáva sa, že človeka opustí rodina, priatelia. Nasledujú útoky od okoloidúcich na ulici. Pľuvance, výsmech, vyhrážky. Najčastejšou motiváciou k detranzícii nebýva uvedomenie si, že vaše rozhodnutie nebolo správne, ale tlak z okolia, náročnosť tranzície a obťažovanie.

Možno ste v poslednej dobe zachytili debatu o povinnej sterilizácii pri zmene dokladov. Teda pri úradnej zmene rodu. Problém je tu zas a znovu rovnaký: rozhoduje o nás niekto, kto nám nerozumie. A tak sa zamieňajú základné pojmy a pod kastráciou si predstavujú chirurgickú zmenu pohlavia. V skutočnosti ide iba o zastavenie reprodukčnej funkcie, ktoré nemá nič spoločné s rodovou identitou.

Chcela by som povedať, že toto ukazovanie prstom na zahraničie v konverzáciách o transrodovosti na Slovensku je únavné a zavádzajúce. Väčšina ľudí netuší, ako proces tranzície v našej krajine vyzerá. Nevedia, čo všetko je od tých, ktorí ňou chcú prejsť, vyžadované. Počujú len desivé príbehy vytrhnuté z kontextu. A tieto príbehy nerobia nič iné, len zamedzujú rozhovorom, ktoré by sme inak mohli viesť. Úprimným rozhovorom, ktorých cieľom nebude politická kampaň, manipulácia ani strašenie, ale zlepšenie situácie menšinovej skupiny. Pretože to je všetko, čo chceme. To isté, čo majú a mali by mať všetci okolo nás.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk


Čo si myslíš o článku?