David Benedek
Počas Dúhového PRIDU Bratislava zaznelo viacero inšpiratívnych príhovorov. Prinášame vám dva z nich.
Lucia Berdisová, právnička, venuje sa ústavnému právu Slovenskej republiky
Aké pekné, mať možnosť sa vám prihovoriť, ďakujem za ňu!
Volám sa Lucia Berdisová, som právnička a patrím medzi ľudí, ktorým sa teraz hovorí LGBTI+ ľudia, queer ľudia, ale tiež kadejako inak. Aj dosť nepekne.
Ono vlastne nejde o to, ako nám kto hovorí, ale aká emócia sa tým prenáša. Ak by som si mohla vybrať, vybrala by som si slovo „čudačina“. Presnejšie, vybrala by som si hlavne pocit, ktorý sa mi s ním spája. Skúsim vám ho opísať.
So sestrou a sesternicami sme ako deti trávili letá u babky v Hanušovciach. Najmagickejšou časťou domu bol, ako to už býva, pôjd. Okrem kadejakých harabúrd tam bolo aj staré oblečenie. Mne sa najviac páčili pradedkove vesty. Takzvané lajbliky. Keď som raz podvečer v jednom lajbliku z pôjdu pobehovala po sade za stodolou, babka sa pri mne pristavila, usmiala sa, pohladkala ma po vlasoch a povedala po šarišsky: „Lucko, Lucko, ty ši taká čudačina.“ Bolo to celé nesmierne láskavé. A je už len bonusom, že „čudačina“ je vlastne doslovný preklad slova „queer“.
Archimedes povedal, že potrebuje jeden pevný bod na státie a potom dokáže pohnúť zemeguľou. Keď boli zavraždení Juraj a Matúš a postrelená Radka, spomenula som si ešte na iný zážitok s babkou. Ten je mojím pevným bodom, keď sa všetko rozkolíše a keď sú veci nielen ťažké, ale aj ťaživé. Je to opäť momentka z leta. V spomienke zaspávam večer pri babke a chcem ju celú objať. Ale moja detská ruka je prikrátka, takže babku neobjímem úplne a moja dlaň skončí na jej mäkkom bruchu.
Myslím, že je až životne dôležité mať tieto pevné body – spomienky, v ktorých sa cítime prijato, ľúbene a bezpečne, a je v nich niečo, čo nás aj trochu presahuje, čo nevieme úplne uchopiť. Ako ja tú moju babku. Bez takých chvíľ nevieme pohnúť ani svetom, ani sebou.
A tieto archimedovské pevné body si nevieme utvárať osamote, ale len vo vzájomných vzťahoch. Aj preto je také deštruktívne, keď sú nám politicky, legislatívne a cirkevne podkopávané až upierané dva základné piliere vzťahovosti – romantické vzťahovanie sa k druhému človeku a rešpektujúci láskavý vzťah k sebe samému, sebaprijatie.
Aj v tomto zmysle nám tu ide o život. Ako si bystro všimol spisovateľ Édouard Louis, pre tých, ktorým je niečo upierané, pre sociálne slabších, pre vylúčených a znevýhodnených, je politika extrémne dôležitá. Mení naše životy. Louis nám ponúka navonok banálnu príhodu. Malý Édouard, vtedy ešte Eddy, v nej v kufri preplneného a rozpadnutého auta cestuje na pláž. Jeho otec sa totiž rozhodol osláviť vyšší príspevok na školské potreby, a to rodinným výletom k neďalekému moru. Tí, ktorí majú všetko, nikdy nevyrazia k moru osláviť politické rozhodnutie. A politikom tiež politika až tak veľmi ich životy nemení. Louisa aj zacitujem: „Pre vládnucich je politika najčastejšie estetickou otázkou: spôsobom myslenia, spôsobom videnia sveta, utvárania seba samých. Pre nás znamenala život alebo smrť.“
Veľmi si prajem, aby tí, ktorí nám budú vládnuť po voľbách, nepredkladali návrhy zákonov pre ideologický efekt. Hoci aj s vedomím, že neprejdú, alebo že im je to vlastne jedno. Nedávnym príkladom môže byť transfóbny návrh novely zákona o rodnom čísle. Veľmi nám želám, aby političky a politici mysleli na to, že už len takéto položenie témy na stôl dáva do stávky životy iných ľudí.
Ale aj ak sa to v krátkom čase nezmení, vydržíme. Lebo napriek všetkému tu sme a ostávame. Aj preto, že máme pevné archimedovské body.
Ako som si pri príprave príhovoru uvedomila, tie moje vznikali pri láskavom dotyku – pohladkaní po vlasoch a pri objatí. Tak si dnes skúsme spoločne vytvoriť ďalšie pevné body. Veľa sa objímajme. Krásny deň všetkým!
Jana Mičeková, riaditeľka Dúhového PRIDU Bratislava
Priateľky, priatelia a všetky najdrahšie nebinárne osoby, srdečne vám chcem poďakovať, že ste prišli. To je to asi najdôležitejšie, čo ste za posledné dni mohli urobiť. Chcú, aby sme sme boli ticho, žili si životy v úzadí a ako zvyknú hovoriť – nepretŕčali sa. Vadí im naša otvorenosť, schopnosť prijímania a prežívania, emócie, je to na nich príliš. Ale kto kedy definoval príliš?
Príliš ľúbime? Príliš žijeme?
Matúš a Juraj ľúbili príliš? Žili svoj život príliš?
Nie, ani zďaleka.
Príliš lásky totiž neexistuje.
Tu sme, nikam nejdeme a budeme si svoj život žiť hrdo, otvorene v láske, lebo sme už raz takí ľudia – hrdí a nezničiteľní. Včera som volala s Dankou – Jurajovou mamičkou, srdečne vás všetkých pozdravuje.
A to, že sme teraz tu spolu a užívame si tento skvelý deň, za to môže veľa šikovných ľudí.
Može za to Martin Macko, podpredseda Dúhového Pridu Bratislava a jeho hovorca.
Michaela Dénešová, ktorá môže za úžasný Pride mesiac a produkciu festivalu.
Nataša Findrová, ktorá môže za fantastické PR a komunikáciu na našich sockách.
Lukáš Beňo, ktorý može za sexy grafické spracovanie festivalu.
Marek Hudec, ktorý môže za úžasnú dramaturgiu a stage manažment.
Kylie Dzúrusová, ktorá môže za zorganizovanie celého dobrovoľníctva.
Alex Miller môže za fundraising a starostlivosť o donorov.
Lucia Horváthová môže za celú food zónu.
Lucka Szalayová môže za detskú zónu a kopec maličkostí.
A za bohovskú after party budú môcť Roman Samotný a Adam Janda.
Jedno obrovské ďakujem celému dobrovoľníctvu, bez ktorých by sme toho zvládli len málo.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk