Roman Samotný
Jasna je 45-ročná transrodová žena. Žije s manželkou a deťmi na lazoch v prievidzskom okrese. Jej príbeh priniesla Iniciatíva Inakosť v rámci série, ktorá približuje osudy transrodových ľudí na Slovensku.
Už ako dvanásťročná som veľmi intenzívne vnímala rozdiely medzi sebou, spolužiakmi a spolužiačkami. Často som sa pohrávala s predstavou, aké by to bolo prebudiť sa ráno ako dievča a takto ísť do školy. Vtedy som si ešte neuvedomovala, ako silno je táto predstava previazaná s mojím každodenným životom. Niekedy v tomto období prišli aj prvé pokusy vyzerať ako dievča. Mamine šaty, šminky, topánky. Prvé opojenie z pohľadu do zrkadla, strach, vzrušenie, pocit viny, zmätok.
Čo sa so mnou deje?
Bol ešte socializmus, transrodoví ľudia oficiálne neexistovali. O týchto veciach sa nehovorilo. Neuvedomovala som si, že to, čo sa so mnou deje, je niečo „mimo normy“. Jednoducho som to brala ako niečo, čo asi prežíva každý chalan v takomto veku. Asi.
Informácie neboli, a keď sa dáke kde-tu dali dohľadať, boli iba strohé a nie prívetivé. Prvýkrát som sa stretla s pojmami „transvestitizmus“ a „transsexualizmus“. Bolo veľmi ťažké a bolestné pripnúť si v štrnástich rokoch nálepku devianta. Usúdila som, že o tom, čo prežívam vnútri, sa nikto nikdy nesmie dozvedieť.
Prvé relevantnejšie informácie sa ku mne dostali až na strednej škole s príchodom rôznych erotických časopisov. I keď sa téma transsexuality objavovala iba sporadicky a okrajovo, pomohlo mi to vytvoriť si určitú matnú predstavu o tom, čo sa so mnou deje.
„Normálny chalan“
Jedna vec však bola poznať fakty a druhá stotožniť sa s nimi, prijať realitu takú, aká je. Nepripúšťala som si to. Napriek tomu, že som mala veľmi ťažké obdobia silnej dysfórie, bojovala som s tým. Nechcela som si pripustiť, že som transrodová. Silou-mocou som chcela byť „normálny chalan“, ako sa to odo mňa očakávalo.
Až po rokoch, keď internet priniesol rozsiahlejšie informácie týkajúce sa transrodovosti a tranzície, ktoré ľudí ako ja nepatologizovali, som vyhľadala psychologičku, ktorá sa venovala transrodovým ľuďom. Prešla som vnútorným comingoutom a neskôr aj tranzíciou.
Nahovárala som si, ako už mnohokrát predtým, že vďaka partnerke dokážem v role muža zotrvávať i naďalej. A tak aj bolo – prišiel syn, svadba, prvá i druhá dcéra a my sme sa pretĺkali ako každá iná rodina. Pod tlakom problémov, či už vzťahových alebo finančných, sa však prelomila hrádza, ktorá roky držala moje skryté trápenie. Odrazu som pochopila, že ďalej už nemôžem. Mala som pocit viny z toho, že vlastne všetkých okolo seba klamem. V prvom rade manželku.
Ako reagovala manželka a ako deti? Prečítate si na webe Inakosti.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk