Marek Hudec
Študentka medzinárodného práva v Holandsku vníma, že je dôležité vrátiť sa na Slovensko a zlepšiť tunajšiu spoločenskú situáciu.
Študuje v Haagu, býva vedľa budovy parlamentu, z okna dovidí na medzinárodný súdny dvor. Hoci pôvodom Bratislavčanka Sofia Anna Šebestová vidí, že v Holandsku sa kvír ľuďom žije ľahšie, je pevne rozhodnutá, že sa po univerzite vráti na Slovensko. S frustráciou sleduje súčasné spoločenské dianie v rodnej krajine, a ako nás vláda svojou politikou ťahá mimo Európskej únie. Aj preto sa v januári spojila s viacerými študentskými organizáciami, s ktorými pripravili spoločný prejav na protestoch Slovensko je Európa.
Energiu, ktorú z podujatí cítila, ju utvrdila v tom, že sa chce vrátiť a pomôcť situáciu zlepšiť. „Síce by som nepovedala, že sa doma cítim vyslovene v nebezpečí, no s priateľkou si musíme viac dávať pozor. Myslím hlavne na ňu, nechcem, aby sa jej niečo stalo.“ Keď sa vonku držali za ruky, tak sa im našťastie zatiaľ okrem nejakých zlých pohľadov a občasného pokrikovania nič vážnejšie nestalo.
V tejto súvislosti si vybavuje aj spomienku zo svojho prvého Pride, ktorý navštívila v roku 2023 v Košiciach. „Sedela som vo vlaku, sledovala, ako ľudia nastupovali v rôznych mestách, v Spišskej, Poprade, a v kupé sa začali maľovať, obliekať, ukazovať, kým vlastne sú a potom smutný moment bol, keď sme sa vracali, a zrazu si dávali veselé farby dole. Zabolelo ma to.“
Prvý coming-out nedopadol dobre
Svoju inakosť si Sofia začínala uvedomovať, keď mala 13, 14 rokov, a to aj napriek tomu, že počas vyrastania nemala veľa voľného času, aby nad sebou rozmýšľala. Dostala sa totiž do slovenskej reprezentácie starších žiakov v synchronizovanom plávaní.
So športom začala v šiestich rokoch, priali si to rodičia. Jej otec bol kedysi zápasníkom a hoci Sofia zvažovala rovnakú disciplínu, mama mala iný názor: radšej nech si vraj vyberie niečo iné, lebo bude ako chlap. „Teraz sa na tom zvykneme smiať, že asi to nevydalo, aj tak som lesbou.“ S plávaním síce skončila, zrejme aj kvôli nepohode z nátlakovo vedených tréningov, zvažuje však, že sa do bazéna vráti.
Počas puberty začínala vnímať, že sa jej zrejme páčia aj ženy. Mala kamarátku, s ktorou mali nevyjasnený vzťah. Nebola si istá, či k nej cíti priateľstvo alebo aj niečo viac. Skutočnosť, že by k nej mohla cítiť príťažlivosť, na ňu pôsobila ťaživo. Hoci si nepripúšťala, že homofóbia existuje, jej prvý coming-out nedopadol najlepšie. Zdôverila sa dlhoročnému priateľovi, ktorý zareagoval, že hlavne nech ho s tým príliš nezaťažuje, „nech mu to nedáva do tváre.“
A hoci vtedy ani nemala priateľku, nejako sa správa o jej inakosti rozšírila po triede. „Neviem, či ma práve on vyautoval, ale dodnes mám kusé spomienky na 9. ročník základnej školy. Trochu som ich vytesnila, mala som totiž problém prijať samu seba, nevedela som to ešte povedať rodičom a zároveň som čelila nepríjemným otázkam, napríklad, že ako majú sex dvaja ľudia rovnakého pohlavia. Chlapci mali fetišizujúce poznámky a dievčatá sa ma akoby v šatni báli,“ vraví Sofia. Vôbec prvý raz bolo pre ňu náročné chodiť do školy, spustilo jej to panické ataky, navštevovala psychologičku. Napriek negatívnym skúsenostiam sa jej neskôr jeden spolužiak zdôveril, že jemu sa asi páči chalani, že je zrejme tiež kvír.
V škole mali spolok pre LGBTI+ ľudí
Na strednej škole sa situácia zlepšila, Sofia sa dostala do prostredia, kde sa cítila prijatá, spoznala tam aj svoju partnerku. „Najprv som nevedela, či sa má novým spolužiakom s inakosťou zdôveriť, neviem však dobre udržiavať tajomstvá, povedala som si teda, že buď ma budú alebo nebudú mať radi. Našťastie to dopadlo dobre, chodila som totiž na slniečkársku strednú školu, Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa.“
V triede mala viacerých kvír spolužiakov a spolužiačky a s jednou z učiteliek, ktorá má manželku, založila v poslednom ročníku spolok pre LGBTI+ ľudí. Stretávali sa raz do mesiaca a zaoberali sa vždy nejakou konkrétnou témou, ktorá sa ich dotýkala, ale nebola v bežných školských osnovách.
Iniciatíva sa však podľa jej slov najskôr stretla s protichodnými reakciami, lebo vo vedení školy bola Cirkev bratská. Hoci sa na spolok pozerali najprv s obavami, nakoniec boli otvorení aj možnosti ho podporiť. Na škole pochopiteľne študovalo viacero subkultúr, niektorým bola blízka aj krajná pravica. Názory na kvír ľudí mnohí jasne prejavili po vražde Juraja a Matúša. „Nasledujúci deň som mala pocit, že sa mi prevrátil svet. Niektorí známi za mnou prišli, pýtali sa, či som v poriadku. Našli sa však aj takí, čo obhajovali strelca, ľutovali ho, že sa zastrelil, vraj trpel, hľadali argumenty, aby ho ospravedlnili. Vtedy som sa necítila v triede komfortne,“ spomína si.
Na strednej zvažovala, že bude na vysokej škole študovať vedu, no postupne ju čoraz viac začala zaujímať sociálna antropológia a história, asi aj preto, že mala skvelých dejepisárov a dejepisárky. Oblasti práva sa najprv vyhýbala, lebo ho mal vyštudované aj jej otec a stará mama bola sudkyňou. Nechcela ísť v ich šlapajach, aby si ľudia nemysleli, že sa právom zaoberá len kvôli rodine. Potom však v jeho štúdiu začala vidieť možnosť, ako prispieť k zmene spoločnosti. Svoju budúcnosť si vie predstaviť aj v aktivizme alebo v politike.
